Jasnovidka Eva: Dokáže diagnostikovať aj rakovinu!

Kým jedni chodia za veštkyňami ako na hodiny klavíra, iní to zhodnotia slovom šarlatánstvo. My sme to chceli vyskúšať na vlastnej koži. K jasnovidke Eve z Bratislavy - Rače sa odhodlala ísť Ivana z redakcie Nového Času pre ženy.

Nepýtala sa ma na nič, len očami „röntgenovala“ celé moje telo. Keď konštatovala, že krčná chrbtica nie je práve v najlepšom stave, že mám suché oči a všetok stres filtrujem cez žalúdok, pomyslela som si – bežné redaktorské diagnózy, hoci sa v ničom nemýlila. „S ľavým kolenom máte opäť problémy,“ diagnostikuje ma ďalej a ja si ešte stále v duchu poviem – „dobrý tip“. Spozornela som až vtedy, keď objavila zápal na zube, s ktorým som bola na druhý deň objednaná k zubárovi a ktorý nijako nebolo vidieť.

Eva bola v detstve desať dní v kóme: „Odvtedy rozpoznám ľudí, ktorí sú blízko smrti,“ odhaľuje svoje videnie jasnovidka a ja ju pre istotu požiadam, aby mi o mojom konci nehovorila. „To sú veci, ktoré poviem, len ak to klient chce vedieť. Nikdy sa nemýlim. Rovnako je to aj s diagnostikovaním rakoviny. Ešte sa mi nestalo, že by som niekomu túto chorobu určila nesprávne. Vy ju rozhodne nemáte,“ upokojuje ma sympatická blondína a pokračuje: „Vyliečila som už rakovinu prsníka, prostaty aj hrubého čreva.“ Na moju otázku „Ako???“ odpovedá: „Najskôr organizmus zharmonizujem, očistím ho od zlej energie, upokojím vedomie. Potrebujem na to svoje ruky. Súčasťou liečenia sú aj bahenné zábaly z Mŕtveho mora, masáž, stravovací režim, dychové cvičenia.“ Prezrádza, že jej snom je pracovať v liečebnom centre spolu s lekármi. Napokon, jej zákazníkmi sú aj samotní lekári.

Mám pri sebe niekoľko fotografií. Ukazujem na svoju starú mamu a jasnovidka mi povie: „Táto pani už nežije, nejde z nej žiadna energia.“ Nedám sa zmiasť, veď starí ľudia umierajú, a tak ju trochu skúšam. Vytiahnem fotografiu svojej kamarátky s jej ročnou dcérou, ktoré prišli o život pri autonehode. „Ani ony už nie sú medzi živými,“ vystrelí z Evy a ja postupne rezignujem, pretože začínam veriť niečomu, čo by som normálne považovala za iracionálne. Napokon jej ukážem fotografiu svojho priateľa. Keď vymenuje jeho diagnózy a pridá aj informáciu o nedávnej zlomenine na ľavej nohe, už sa len pousmejem. Doma preverujem jeho dávny úraz ramena, o ktorom som dovtedy netušila. Odpoveďou mi je priateľov neveriaci posmešok: „Náhoda.“ Ale keď vyťahujem detaily jeho profesijnej kariéry z čias, keď sme sa ešte nepoznali, doširoka otvára oči a ťahá zo mňa všetko, čo som sa dozvedela.

Jasnovidke Eve som pre istotu kládla otázky typu „kde nejde o život“. A musím konštatovať, že odpovede ma veľmi potešili. O tie ostatné som sa radšej nepokúšala.