Kde dnes hviezdia detské hviezdy: Katarína Šulajová

Katarína Šulajová (31), režisérka a scenáristka: Do filmu ju „požičali“ rodičia

Scenárista Ondrej Šulaj a herečka Anna Šulajová svoju dcéru síce do televízie požičali, ale poctivo strážili, aby malá herečka nespyšnela. Možno preto nikdy nebažila po slávnej tvári a spred kamery populárnych seriálov ako Safari či Materské znamienko sa prešmykla na opačnú stranu – za kameru.

Ako sa malé dievčatko dostane pred kameru?

Keď som sa dostala prvýkrát pred kameru, mala som šesť alebo sedem rokov, ale nepamätám si nijaký konkurz. Režiséri sa asi vždy spýtali priamo rodičov, či by ma „nepožičali“ do filmu, a oni ma občas „požičali“. Chápem, asi si potrebovali odo mňa trochu oddýchnuť. Vtedy som práve začala chodiť do školy a ešte som ani nevedela poriadne čítať, takže som sa s mamou učila celé scenáre naspamäť. Vedela som všetky texty. Pokojne som mohla zahrať hodinovú inscenáciu sama.

Nielenže ste boli dievča „z telky“, ešte ste aj hrali s Dočolomanským! To už bolo...!

Samozrejme, bola som šťastná. Veď kto by nechcel mať za otca Miša Dočolomanského, počúvať vtipy od Vladimíra Menšíka, voziť sa po Dunaji v člne s Jankom Kronerom a Ivom Gogálom alebo dabovať 13-dielny seriál s ujom Klobásom Satinským? Mne sa skrátka sen splnil.

Uvedomuje si aj dieťa, že je známe, slávne, populárne...?

Nijako zvlášť som to neprežívala. Aj keď vďaka seriálu Safari som si uvedomovala, že moja tvár je známa. Ak ma náhodou niekto na ulici spoznal, hneď som za chrbtom počula smiech a spev: Safari! Levy a dupot kopýt... Rýchlo som pridala do kroku. To mi nebolo až také príjemné. Preto som neskôr zostala len pri dabingu – tam tú „tvár“ dodala zahraničná herečka a ja som už len zapožičala hlas.

Prežívajú detskí herci dobrodružstvá naozaj alebo je to len ťažká drina?

Každé nakrúcanie je pre dieťa jedno veľké dobrodružstvo. Už len v tom, že sa ocitne v „dospeláckom“ svete. To však neznamená, že je to stále zábava. Občas má hlavné slovo počasie alebo kamerová technika a v prípade seriálu Safari veľa záviselo aj od momentálnej nálady hereckého kolegu z cirkusu. Našťastie, môj skvelý kolega šimpanz bol z nás všetkých najdisciplinovanejší, a to bol o hlavu menší ako ja.

Dívali ste sa ako dievčatko na všetko, v čom ste hrali?

Hrala som ako dieťa asi v piatich seriáloch a približne v desiatke filmov. Väčšinu z toho som videla, ale nepamätám si, ako som to vnímala. Teraz, keď sa na to pozerám – akoby som to už ani nebola ja. Najradšej spomínam na film Strašidla z Vikýře, kde som hrala vnučku Rudolfa Hrušinského a Jany Štěpánkovej. Dúfam, že sa raz na túto rozprávku budem pozerať s mojimi deťmi. Aj keď neviem, ako im vysvetlím, že to okaté dievčatko som ja.

Aké boli plány malej herečky, „až raz bude veľká“?

Mojím snom nikdy nebolo stať sa herečkou, ale zbožňovala som atmosféru na pľaci. Taký ten organizovaný chaos. Skrátka, za kamerou mi to pripadalo ešte zaujímavejšie ako pred ňou. Preto som išla študovať filmovú scenáristiku a neskôr ma to zavialo až k réžii.

Museli ste dokazovať, že nie ste „protekčné dieťa“?

Ja som lenivá. Takže sa mi nechcelo nič dokazovať. Každý sme mali predsa v detstve nejakú zábavku – niekto trhal u babky muchám krídla, niekto hral v seriáli. Ja som robila oboje.

Ako zúročuje režisérka skúsenosti detskej herečky?

Práve nedávno som režírovala rodinný seriál pre Českú televíziu a bolo tam päť detí vo veku, v akom som hrávala aj ja. Snažila som sa, aby im zostali na nakrúcanie príjemné spomienky, aby tá práca bola pre ne hrou.

Keby ste sa neobjavili pred kamerou už ako dieťa, myslíte si, že by ste boli dnes niečím úplne iným?

Táto otázka dodnes trápi aj mňa. Ktovie, čo by bolo, keby... Je toľko krásnych povolaní, však?