Korzika: Ostrov gaštanov a myrty

Celé plánovanie sa začína trajektom. Je dobre zarezervovať si ho vopred, pretože cenové rozdiely v jednotlivých termínoch sa môžu líšiť aj o sto eur. Keď máte vybraný trajekt, môžete začať plánovať auto, diaľnice a „cikpauzy“. Nájsť v kľukatých uličkách prístavu v Livorne náš trajekt bola hra o čas a nervy, nepomohla ani navigácia. Vyriešilo to len zopár otázok personálu prístavu a besná jazda, no na poslednú chvíľu sme to stihli. Vjazd do trajektu je zážitok sám osebe. Chlapíci v krikľavožltých kombinézach na seba pískajú, dávajú si znamenia a hulákajú po ľuďoch, ale zázračným spôsobom dokážu do útrob lode napratať všetky autá a ich pasažierov. Potom zostáva už len jediné. Odviazať loď a takmer päťhodinová plavba do Bastie sa môže začať.

Bastia je hlavné mesto hornej časti Korziky a voľakedy bola aj hlavným mestom celého ostrova. Dnes je ním Ajaccio na juhozápade. Tam a ešte nižšie smerujeme aj my. Napriek tomu, že ostrov je relatívne malý, 40 kilometrov cesty môže niekedy trvať aj dve hodiny. Rovné cesty sú v podstate len od Bastie po východnom pobreží smerom na juh, ale hneď ako budete chcieť preťať ostrov naprieč, ocitnete sa na serpentínach a horských priechodoch. Domáci piráti si urýchľujú cestu v ideálnej stope, to znamená väčšinou nadbiehaním zákrut v protismere, takže do neprehľadných úsekov sa oplatí trúbiť. Ak však pôjdete svojím tempom, nikto na vás nebude vytrubovať ani blikať a pri najbližšej nemožnej príležitosti vás isto predbehnú. Omnoho viac ako na ostatných šoférov si treba dávať pozor na voľne pobehujúce zvieratá. Hlavne v noci. Tu a tam cestu lemujú obhoreté a otlčené vraky áut, ktoré sa nestihli vyhnúť napríklad krave alebo diviakovi.

Opúšťame tých pár kilometrov rovných ciest a ideme naprieč horami vo vnútrozemí. Ďalšou súčasťou miestneho folklóru sú zatreté alebo rozstrieľané francúzske názvy dedín a miest. Pri nich prípadne čiernym sprejom načmárané FL, čo je skrátená verzia skratky Korzického národného frontu oslobodenia (FNLC). Toto je súčasť korzickej schizofrénie. Na jednej strane hrdá snaha o oslobodenie sa, pretože ostrov je takmer od prvého osídlenia neprestajne niekým okupovaný. Na druhej strane vedomie, že Korzika je najzaostalejšie francúzske územie, ktoré dostáva masívne podpory. Priemysel tu neexistuje a ľudia žijú hlavne z turizmu a poľnohospodárstva.

Po úmorných serpentínach sa konečne ocitáme na západnom pobreží a smerujeme do Ajaccia. Hlavné mesto Korziky má nádych mestečiek na Azúrovom pobreží, lemované je palmami, kaviarničkami, trhom a pešou zónou. Kto nemá čas motať sa po malých farmách na vidieku alebo neovláda celkom dobre jazyk, môže ísť na miestny trh. Nájdete na ňom najrôznejšie domáce špeciality od sušených šuniek, zrejúcich kozích syrov, pochúťok z gaštanov až po zeleninu a pečivo. Z Ajaccia sme pokračovali ďalej na juh a po hodine jazdy sa naša 1 300-kilometrová cesta končila na juhozápadnom cípe ostrova v malej dedinke Campomorro. Ubytovanie sme našli v kempe, kde mali pohodlné bungalovy s vlastným zariadením. Je tu malá pošta, dva obchody, zo tri reštaurácie a požičovňa potápačského vybavenia. Z pláže vidno veľkú stredovekú baštu, ktorá bola súčasťou obranného systému ostrova. Spolu asi 60 takýchto bášt lemuje celé pobrežie Korziky.

S jedlom je to podobne ako s jazykom, Korzika si vzala to najlepšie z talianskej i francúzskej kuchyne. Medzi delikatesami sa najviac vynímajú gaštany. Tie sa sem dostali takpovediac na štátny príkaz. Ešte za nadvlády Janova vyšlo nariadenie o povinnej výsadbe konkrétnych druhov stromov. Medzi nimi aj gaštanu. V časoch vojen a hladu sa stal tento strom hlavným zdrojom obživy, symbolom ostrova. Vtedy vzniklo aj miestne príslovie – Ak máme gaštany, máme chlieb. A skutočne, z gaštanovej múky pripravujú obyvatelia napríklad tmavohnedý bochník farina. Gaštany sa pridávajú ako súčasť sladu aj do domáceho najrozšírenejšieho piva Pietra. Gaštanov je toľko, že nimi dokonca kŕmia svine, ktoré chovajú navoľno a tým pádom majú dostatok pohybu. Samozrejme, to má vplyv na výslednú chuť údenín, sú iné ako fajnové talianske šunky. Gaštany nakladajú aj do nálevu, chladia, zavárajú, prípadne z nich robia nátierku.

Keď spomíname údeniny, ich špecifická vôňa vás skôr alebo neskôr niekde dobehne. Mávajú ich voľne zavesené v bežných potravinách a často majú na povrchu typickú pleseň. Tá sa nekonzumuje, ale je súčasťou delikatesy. Ak ste „mäsožrút“, určite ochutnajte hrubú údenú klobásku coppa, prípadne tenkú a tmavú figatellu z bravčovej pečienky. Prisciuttu je zasa korzická verzia talianskej sušenej šunky. Okrem chovaných zvierat sa konzumuje aj veľa diviny, poľovníctvo je tu národný šport. Čo sa uloví, zvykne sa aj pripraviť na jedlo. Mäso dopĺňa hlavne rozmarín, myrta, mäta a tymian. Nádherne voňavé z miestnych lúk a pasienkov.

Našinec bude zrejme zaskočený malou ponukou miestnych reštaurácií. Ich jedálny lístok sa obyčajne zmestí na čiernu tabuľku uprostred stola. Na nej dve polievky, zopár šalátov a predjedál, 4 hlavné jedlá a maximálne 5 dezertov. Varí sa len z toho, čo sa dá práve uloviť, dochovať alebo dopestovať. Pri objednávaní je bežné sa opýtať, čo majiteľ/kuchár odporúča, prípadne, čo má najčerstvejšie. Tak to bolo aj u Xaviera, ktorý má svoju prerobenú šopu neďaleko Ajaccia. Neveľký plešatý chlapík s veselými očami nás privítal pri stole a ponúkol cukinovú polievku a čerstvé kozľa. So syrmi máme trochu smolu, na konci leta nie je ich sezóna. Pravé korzické brocciu sa robí len medzi novembrom a júnom, takže ak vám niekto ponúkne tento syr uprostred leta, bude to skôr pasca na turistu ako pravá delikatesa. Hostinu dopĺňajú skvelé vína, k dezertu je zasa miestny Muškát otonel, ktorý je o poznanie sladší ako náš. Je to preto, lebo hroznové bobule najprv sušia na slnku a tým získajú vyššiu cukornatosť.

Stravovanie na ostrove má však aj úskalia, ktoré sme okúsili hneď po príjazde. Ráno sa začína v boulangerie (pekáreň), prípadne v kaviarni na petit dejeneur (raňajky). V malých dedinách, kde nemajú vlastnú pekáreň, musíte počítať s tým, že čerstvé pečivo budú mať len ráno. Ak si budete pýtať bagetu, je ich viac druhov, s tvrdšou aj mäkšou kôrkou, posolené aj neutrálne. O dvanástej zatvára väčšina obchodov i úradov a všetci sa idú na dve hodinky naobedovať. Po tretej sa už nikde nenajete, reštaurácie sa chystajú na večeru. Podajú vám maximálne kávu. V tomto medzičase však fungujú malé stánky s palacinkami a zapekanými sendvičmi. Okolo šiestej už vidno čašníkov, ako chystajú stoly, a o ôsmej sú už reštaurácie plné a počuť pukať korkové štuple. V slušnej reštaurácii kombinácia dvoch chodov (predjedlo + hlavné alebo hlavné + dezert) a pitia vyjde na 20 eur na osobu.

Na obed majú reštaurácie k dispozícii takzvané plait du jour, teda ponuku dňa. S ňou som mal len dobré skúsenosti. Moja komunikácia bola síce obmedzená v zmysle Horníčkovho Jó francouzsky, to já umím ledacos, jenom ta řeč mi nějak dělá problémy… a preto som si plait du jour objednával naslepo. V malej rybárskej dedinke to jeden deň znamenalo napríklad fantastickú čerstvú pečenú rybu na kurkume, na druhý deň som čašníkovi rozumel len estragón a nakoniec z toho bola pečená kačica na tomto korení. Porcia primeraná, suroviny absolútne čerstvé a cena okolo 12 eur. Vrátane pohľadu na tichú pláž a vánku od mora.

Apropo, tichá pláž. Najlepší čas navštíviť Korziku je koniec leta, na prelome septembra a októbra. Pláže sú takmer prázdne, more ešte vyhriate a ceny polovičné. Pre niektoré prevádzky to bol posledný týždeň, keď mali otvorené. Oplatí sa ísť aj pred sezónou, na prelome mája a júna, ale to ešte nie je more také zohriate. Voda ukrýva aj ďalšiu zákernosť – medúzy. Počas celého pobytu sme sa s nimi nestretli, ale posledný deň nás jedna popŕhlila. Voľakedy sa vraj medúzy vyskytovali len každý siedmy rok, teraz vďaka celkovému otepleniu je to aj častejšie. Popŕlenie je nepríjemné a hojí sa dlho, zostáva však bez následkov.

Hlavnou výhodou Korziky je jej rozmanitosť. Kto chce turistiku, cyklistiku, kaňoning, veľké kopce a horské sedlá, nájde ich v strede ostrova. Kto chce ísť skoro ráno do obchodu a zobrať pod pazuchu bagetu, dať si kávu a čítať pol dňa na pláži knihu, môže si nájsť malú nenápadnú dedinku a pláž. Tie najlepšie však objavíte nie autom, ale loďou. Kto chce históriu, má poruke pestrú zmes pozostatkov architektúry, pravekých torrentských menhirov a vykopávok. A koho vášňou je kulinária, ten sa hádam už aj čiastočne najedol zo spomínaných chuťoviek. Nech už si vyberiete akúkoľvek možnosť, zistíte, že Korzika je naozaj skrytou perlou Európy.

Zaujímavé mestá a miesta

Bonifacio – mesto na najjužnejšom cípe ostrova, postavené na masívnom skalnom útese. Jeho prístavná časť je doslova vrezaná úzkym kaňonom do pevniny. Západ slnka je tu divadelným predstavením, úzke uličky mesta zasa pozývajú do niektorej z malých reštaurácií.

Sarténe – jedna z najstarších obcí, často prezývaná najkorzickejšie miesto na Korzike. Leží na juhu v hornatej oblasti a ponúka to najtradičnejšie, čo ostrov môže dať.

Ajaccio – popri tom, že je to hlavné mesto, je tu ukrytých niekoľko perál. Napríklad trh, obchod s madľami Maison Amande či drobný obchodík s údeninami U Stazzu.

Porto-Vecchio – mesto na juhovýchodnom cípe ostrova s prezývkou korzické Saint- Tropez. Predražené, navoňané, šik, ale s príjemnou atmosférou.

Miestne hody, trhy a festivaly – mnohé z miest a malých obcí majú svoje hody a oslavy, prípadne tradičné trhy. Sledujte sprievodcu a plagáty na stĺpoch.

Pred cestou

• Oplatí sa zaobstarať si kvalitného sprievodcu. Nám sa osvedčil Lonely Planet – Corsica, 4. vydanie. Jeho anglickú verziu dostanete aj priamo na mieste či v kníhkupectvách vo väčších mestách. Samozrejme, je lepšie mať ho vopred a podľa neho sa pripraviť.
• Ubytovanie je najvýhodnejšie v kempoch. Nemyslíme rovno v stane, ale mnohé majú relatívne nové a zariadené bungalovy, ak budete mať šťastie, tak aj s výhľadom na more.
• Platba kartou je na mnohých miestach obmedzená, nakupujte radšej za hotovosť.
• Cesty sú dobre značené a orientácia je dobrá aj s klasickou mapou, mimo hlavných oblastí však často chýbajú zvodidlá a po ceste sa môžu pohybovať domáce aj divé zvieratá.
• Angličtina môže byť niekde problémom, najmä v menších a tradičných dedinách, naučte sa aspoň základné frázy a buďte zdvorilí.
• Tradičné korzické suveníry nakupujte radšej v Ajacciu, sú tam o polovicu lacnejšie ako na miestach hlavných turistických atrakcií.
• Delikatesy zasa nakupujte radšej priamo u miestnych producentov, prípadne u obchodníkov s dobrou reputáciou, ktorých odporúčajú domáci alebo sprievodcovia.
• Na trajekt, do reštaurácií, ale aj na mnoho ďalších miest sa dá ísť bez problémov so psom.
• V Ajacciu sú počas pracovného týždňa bežné ranné a poobedňajšie dopravné špičky, treba s nimi počítať.
• Pri ceste autom si dajte skontrolovať všetky podstatné časti a nechajte vymeniť všetky náplne a filtre.