Laureáti Ceny KSK: Folkloristi z Parchovianky držia slovenský rekord i úctyhodný zápis!

Na prvý pohľad nenápadná zemplínska obec Parchovany v okrese Trebišov v sebe ukrýva poklad nehmotného kultúrneho dedičstva. Učiteľ miestnej základnej školy Andrej Pačuta začiatkom 70. rokov minulého storočia vytvoril prvé zoskupenie dedinského folklórneho kolektívu Parchovianka. Dnes je vedúcim folkloristov Jozef Topoľovský (60), ktorý privoňal k tradíciám vďaka svojim rodičom.
 

Spomína, ako sa malý kolektív čoskoro preslávil po celom Slovensku. „Dodnes si pamätám, keď som bol ešte dieťa, pracovníci kultúry a etnológovia z Košíc i Bratislavy prišli ku nám domov robiť výskum o tunajších zvykoch. Ja, malý chlapec, som to tak z boku pozoroval a načúval. V tínedžerskom veku som viac fandil futbalu, alebo hokeju, folklór ma vtiahol až tesne pred mojou 18-tkou. Pomohlo aj to, že veľká partia dievčat v dedine už tancovala a spievala a my chlapci sme sa, samozrejme, chceli uchádzať o ich priazeň,“ zaspomínal Topoľovský.

Rozhodnutie pokračovať v šľapajach rodičov sa stalo pre rodáka zo Zemplína osudovým. Vďaka folklóru spoznal manželku Máriu (56), lásku svojho života. „Dá sa povedať, že 'svoji' sme boli ešte pred svadbou. V kolektíve sme pripravovali vystúpenie na súťaž Nositelia tradícií, ktorá sa konala každé tri roky. V pripravenom programovom čísle sme mali vyobrazenú svadbu a moja dnes už manželka vystupovala ako mladucha. Mala vtedy 18 rokov, krásne dlhé vlasy a preto predstavovala ideálnu adeptku na nevestu. Jej spolutanečníkom, mladoženáčom, bol najprv náš kolega z kolektívu, no ten sa medzičasom oženil. Miesto ženícha sa tak uvoľnilo a ja som nastúpil na uvoľnenú pozíciu. Svadbu sme si teda vyskúšali spoločne na pódiu počas súťaže v Žiline roku 1982. Vystúpenie dopadlo fantasticky a získali sme hlavnú cenu. O necelý rok na to sme už mali vlastnú, ozajstnú svadbu,“ prezradil Topoľovský.

Keď sa na festivale spomenie meno Parchovany, nadšencom ľudových tradícií sa okamžite vybaví v mysli kruhový tanec karička. Tá z Parchovian je oproti iným v mnohom výnimočná. „V minulosti karičku tradične tancovali dievčence, dievky, nevesty, v podstate ženy už od siedmich až do 60 rokov v závislosti od fyzickej kondície a zdravotného stavu v rámci rôznych obradov, akými sú svadby, dožinky, priadky či odpusty. Tancuje sa bez muziky, len pri vlastnom speve,“ uviedol  Topoľovský s tým, že dokázať odtancovať a odspievať karičku na 2 až 5 minút je úctyhodný výkon. Vysvetlil, že Prachovianska karička je unikátna spôsobom tanca a kreáciami, ktoré sa vďaka tomu počas tanca vytvárajú. „My ju tancujeme ťahom, na prvú dobu hore, čiže nástup je vonkajšou nohou. Toto je podstatný rozdiel, čo spôsobuje, že počas pohybu sa divákom naskytnú iné figúry. Taktiež, v istom momente sa z kruhu pri Parchovianskej karičke stáva elipsa a pri otočke sa sukňa náramne vlní a ukazuje bohatosť ženského šatstva v plnej kráse. Práve preto, aby sa pri tanci žena nezahanbila, má na sebe obrovské množstvo šatstva, tzv. biloty, alebo inak nazývané spodné kabáty. Dievčina ich má na sebe 3 až 4, z toho dĺžka jednej biloty v spodnej časti môže byť až 13 metrov,“ prezradil Topoľovský. Dodal, že svojou unikátnosťou ich karička zaujala milovníkov folklóru a podarilo sa ju zapísať do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.

Ikonická Parchovianska karička sa stala natoľko známa, že vlani roztancovala celú metropolu východu. Na Hlavnej ulici sa im v Košiciach spolu so súborom Železiar a ďalšími organizátormi podarilo získať slovenský rekord. „Do karičky sa nám podarilo zapojiť až neuveriteľných 737 účastníkov v rámci 54 elipsovitých variácií tohto kruhového tanca, vďaka čomu sme vytvorili nový slovenský rekord. Predchádzala tomu poctivá príprava záujemcov na organizovaných tréningoch, ale zapojiť sa mohol každý. Znamenalo to pre nás veľa. Už samotný fakt, že verejnosť prejavila taký ohromný záujem, je veľmi potešujúci. Slováci sa postupne začínajú znovu vracať k folklóru. Podľa mňa sa svet stal príliš uniformovaný a práve tá pestrosť folklóru dáva životu jedinečnosť,“ zhodnotil Topoľovský. Významný moment pre zemplínsku folklórnu skupinu nastal aj v apríli tohto roku, kedy Jozef Topoľovský prevzal za Parchovianku významné ocenenie - Cenu Košického samosprávneho kraja za rok 2023 za významný umelecký a kultúrny prínos pre Košický kraj.

Zvyky a tradície našich predkov majú podľa vedúceho skupiny stále čo ponúknuť aj mladej generácii. „Každá činnosť našich starých otcov a mám mala svoje opodstatnenie. Aj keď neboli vzdelaní, nemali univerzity, oplývali múdrosťou. Prejavovala sa v jednoduchej ľudskej filozofii – 'češko ľeko žic' (ťažko ľahko žiť, pozn. red.), alebo aj 'chto čomu ňemajster, tomu je kat'. Znamená to, že ak niečo nevieš robiť, nerob to, lebo to ešte pokazíš a urobíš to horším. Naši predkovia stavali na pevných základoch a mali povinnosť v tom pokračovať. Nemali na výber, ak chceli prežiť. Dnešná mládež sa k životu stavia trochu ináč, je to všetko voľnejšie. Keď to zhrniem, folklór môže mladých znovu priviesť k jednoduchej múdrosti, takzvanému zdravému sedliackemu rozumu, pozitívnemu postoju k povinnostiam života, ako aj k úcte a rešpektu k nášmu dedičstvu,“ zakončil Topoľovský.