Mami, idem do sveta!

Rodičom sa zdá, že deti si to predstavujú ako „Hurvínek válku“. Za inzerátom o letnej brigáde či jazykovom kurze za hranicami vidia len dobrodružstvo a šancu zarobiť. Dospelým sa, naopak, vynoria správy z čiernej kroniky. Obzvlášť mamy sú v tom výkonnejšie ako internetový vyhľadávač. Spoľahlivo a v momente si vybavia celý zoznam hrôz, ktoré sa stali, stanú a môžu stať.

„Celé roky v správach Luxembursko ani nespomenuli. Sotva sa blížil dcérin odchod na letnú brigádu v tomto štáte, televízne noviny nám zlomyseľne predkladali jednu ,jóbovku‘ za druhou,“ spomína si Marta (40). „Najskôr to bola rukojemnícka dráma, potom v dôsledku vysokých teplôt premnoženie komárov. Dcéra sa mi smiala, ale ja som úplne vážne vyhlasovala, že si dieťa nenechám ani zastreliť, ani zožrať nejakou háveďou.“ To „dieťa“ síce malo za sebou už dva semestre vysokej školy, ale rodičom sa vždy zdá, že to bolo len včera, keď si ich drobček nevedel zaviazať ani šnúrky na topánkach.

„Je to úplne prirodzené a ľudské. Nejde o to, koľko rokov dieťa má, ale skôr o to, že ho matka po prvýkrát púšťa do sveta. Niekam, kam nemá dosah, kde nemôže svoje dieťa chrániť, pomáhať mu a svojím spôsobom ho aj kontrolovať a usmerňovať,“ vysvetľuje psychologička Mgr. Oľga Odzganová. Hoci rodič zostáva doma, odchodom dieťaťa absolvuje presun – z pozície rodiča vychovávateľa na pozíciu rodiča radcu. A to je pre mnohých pomerne náročná trasa.

Vďakabohu za mobily!

Aj Patríciin (36) pätnásťročný syn dostal možnosť začať prvý ročník gymnázia v Paríži. Spočiatku bola skutočne šťastná. Keď však prišiel deň jeho odchodu, bola už len statočná. A po prvých dňoch bez neho bola od strachu na nervy. „Vďaka ti, Bože, za mobily,“ velebila Boha i techniku a využívala ju skutočne požehnane. Či je takáto nepretržitá mobilná kontrola potomstva správna, závisí podľa Mgr. Odzganovej od toho, čo tým mamy sledujú, v akom emocionálnom rozpoložení sa dieťa nachádza, či potrebuje mať nad sebou stále rodiča, alebo je schopné zodpovedne konať samo.

„Najsprávnejšia cesta je myslieť najmä na potreby dieťaťa. Telefonovať mu preto, aby ho rodičia uistili, že sú tu v prípade potreby stále preň. Nie preto, aby sa neustále mohli uisťovať, že ho odchodom z domu nestratili. Čím je dieťa staršie, tým by mala frekvencia kontrolných SMS-správ či telefonátov s mamičkou klesať. Iba ak by samo dieťa tento kontakt vyhľadávalo v ťažkých chvíľach.“

Ale čo s čiernymi myšlienkami, ktoré sa mamám chtiac či nechtiac preháňajú hlavou, len čo potomok za sebou zavrie dvere? Podľa odborníčky niekomu urobí dobre, keď sa zo svojich obáv vyrozpráva, inému zaručí pokojný spánok viera, že keď sa obavy nevyslovia, ani sa nesplnia. „V pätnástich odišla dcéra na rok do Ameriky a už sa nevrátila – odvtedy stále cestuje. Teraz je už pol roka v Chile,“ chcela Patríciu po odchode rovnako starého syna povzbudiť kolegyňa. No tá si len vzdychla. Presne toto nepotrebovala počuť! To bola totiž jedna z tých obáv, ktorú sa bála vysloviť aj šeptom. Mgr. Odzganová však upokojuje: „Nie je dobré vytvárať katastrofické scenáre dopredu. Báť sa niečoho je totiž oveľa horšie, ako to aktuálne prežívať.“

Mamy „cestokazky“

Niektoré mamy to vôbec nerobia naschvál. Len sa potichu a tajne tešia, ak z cesty ich potomka zíde. Iné sa však svojou snahou prekaziť mu plány vôbec netaja. „Matka môže dieťaťu povedať o tom, ako sa cíti, že jej bude smutno a bude sa oň báť, ale nikdy by naň nemala robiť nátlak, aby kvôli nej neodchádzalo,“ upozorňuje mamy „cestokazky“ psychologička.

Namiesto obmedzovania vlastného dieťaťa radí mamám obmedziť na minimum vlastný strach. „Pomôže zistiť si niečo o mieste, kam dieťa odchádza. Spojiť sa s organizáciou, ktorá má pobyt na starosti, prípadne s rodinou, do ktorej dieťa ide. Ak ide o brigádu, je fajn vedieť, s kým ide, teda kto bude jeho ,rodinou‘ v zahraničí – spolužiaci, kamaráti, priatelia. Dobré je dohodnúť sa aj na tom, že keby bola situácia v zahraničí neúnosná, môže sa kedykoľvek vrátiť bez pocitu zlyhania,“ radí Mgr. Odzganová. Podľa nej cesta dieťaťa do sveta je šancou nielen pre cestovateľa, ale aj pre rodičov. „Majú možnosť skúsiť niečo, z čoho mali obavy. Tým sa stanú citlivejšími aj voči tomu, čo prežíva ich potomok.“

„Keď najmladší syn odchádzal študovať do Ameriky, v balíčku informácií, čo treba vybaviť, priniesť a potvrdiť, prišiel od univerzity aj list pre rodičov,“ hovorí Jarmila (45). Spomína si, že to bol zoznam asi tridsiatich dobrých rád. „Niečo praktické o poistení, očkovaní, ale najviac mi prišla vhod záverečná veta: Je ťažké ich zrazu nechať odísť, ale snažte sa na to pozerať z tej lepšej stránky... Deti musia vyletieť z hniezda, aby skutočne dospeli.“

5 vecí, ktoré si môžete užiť, kým sú deti v zahraničí:

1. Môžete dokončiť vetu bez toho, aby vás niekto prerušil.
2. Diaľkový ovládač od televízora je teraz len váš (či skôr manželov). Môžete počúvať obľúbenú hudbu. (Ale ešte pred odchodom ratolestí sa naučte ovládať domácu techniku.)
3. Kľúče od auta nájdete tam, kde ich necháte. Rovnako aj knihy, bicykel či obľúbený sveter.
4. Konečne sa dosýta vyspíte, pretože si nemusíte robiť starosti, kde je „dieťa“ tak neskoro v noci a kedy sa vráti.
5. Môžete sa s manželom pokúsiť znovu objaviť, prečo ste sa do sebe kedysi zamilovali. A nemusíte sa pritom obávať, že niekto vletí do izby v tej najnevhodnejšej chvíli.