Marta Sládečková: Za nič sa nehanbím

To, aký bude náš ďalší život, závisí v mnohom od toho, aké sme mali detstvo. Aké bolo to vaše?

Šťastné a krásne. Mama bola učiteľka, ocko dôstojník. S o dva roky staršou sestrou som si výborne rozumela a vo všetkom som ju napodobňovala. Chodili sme spolu do prírody, keď začala chodiť do školy, učila som sa spolu s ňou. Často som sa hrávala na učiteľku, ktorou som aj chcela byť. Na detstvo dodnes spomínam ako na veľkú ružovú bublinu, kde sme boli všetci šťastní a zdraví. Možno jedinou stresujúcou udalosťou bolo sťahovanie z Trenčína do Nového Mesta nad Váhom, keď som mala dvanásť rokov.

Kto usmerňoval váš budúci život?

Zaujímavé bolo, že ocko bol plukovník, ale mama bola generál. Bola som ockov miláčik, ale mama bola tá, kto určoval chod domácnosti, môj aj sestrin život, a zvládla to super. Dodnes je tým generálom. Ocko, bohužiaľ, už zomrel.

Zdôverovali ste sa rodičom so svojimi pocitmi, starosťami či prvými láskami?

Otec nás mal veľmi rád, o láskach som sa s ním však nerozprávala. Ale ani mame som sa nezdôverovala. Na to, že mám frajera, prišla až vtedy, keď začal chodiť k nám. Neskôr už mala absolútny prehľad o všetkých mojich frajeroch. Nikdy však nemala voči nim výhrady, a to som mala väčšinou priateľov grázlov. Dodnes je zvedavá na mužov, s ktorými žijem. Máme otvorený vzťah a vieme sa o týchto veciach porozprávať.

O svojej rodine rozprávate veľmi pekne. Sama však vlastnú nemáte. Prečo?

Nikdy si neplánujem veci dopredu. Som narodená v znamení vodnára, čo je veľmi slobodné znamenie. Nenávidím príkazy, zákazy, život beriem, ako prichádza. To, že som sa nevydala, považujem za svoje veľké víťazstvo. Ak by som sa vydala za tých mužov, ktorých som si chcela možno vziať, dnes by som s nimi určite nebola. Musela by som robiť kompromisy. A ja nie som za vzťahy, v ktorých sú muž a žena spolu len preto, aby deti mali oboch rodičov. Žijem si tak, ako žijem, ľúbim toho, koho ľúbim, je mi dobre s tým, s kým mi je. Či to bude na veľa rokov, o tom neuvažujem. Dôkazom toho je, že minulý rok som sa rozišla s partnerom, s ktorým som žila 11 rokov.

Bol pre vás rozchod bolestný?

Nie. Bol to krásny francúzsky rozchod, ktorý by som želala každému, kto sa chce s niekým rozlúčiť. Dodnes sme úžasní kamaráti, denne si telefonujeme, máme spoločného psíka, navzájom si pomáhame. Dokonca mám niekedy pocit, že si rozumieme lepšie ako predtým.

Z toho vyplýva, že rozchod vášmu vzťahu prospel?

Niektorí ľudia sú naozaj zaskočení a nevedia, či sme sa naozaj rozišli. S Dodom mám dodnes nadštandardný vzťah, ale neznamená to nič viac ani nič menej. Naozaj sme sa rozišli a city, ktoré medzi nami boli, sa nikdy nevrátia. Zostaneme výborní kamaráti. Niekedy je dobré kamarátstvo viac ako zlá láska.

Nie je vám ľúto, že po toľkých rokoch sa zrazu vytratila z vášho vzťahu láska? Nestálo zato o ňu bojovať?

Nie. Každý vzťah sa vyvíja. Obrovská láska a vášeň, ktoré sú na začiatku, sa časom posunú do inej roviny. Ak sa ľudia iba spoznávajú a sú zamilovaní, nemajú iný problém, iba to, ako sa stretnúť. Lenže ak začnú spolu žiť, začínajú sa iné problémy, ktoré vedia ovplyvniť počiatočnú lásku. Kto pristupuje ku vzťahu racionálne a vie pochopiť, že láska sa vyvíja, má šancu prežiť dlhodobý vzťah.

Prečo ten váš nevydržal?

U nás sa k tomu všetkému pridružili ešte iné veci. Ale nebol to nikto tretí. Dodo je tiež vodnár a potreboval úžasnú voľnosť, ktorú som mu ja, síce tiež vodnárka, nemienila tolerovať. Myslím si, že sa uľavilo jemu aj mne, keď som mu povedala, aby sme to skončili. Bez problémov sa zbalil a do mesiaca odišiel.

Po toľkých rokoch prežitých po boku jedného muža sa zrazu zobúdzate v prázdnej posteli a večer vás doma nikto nečaká. Nebojíte sa samoty?

Nie. Som veľmi rada sama, čo je spôsobené aj mojím povolaním. Je úžasné byť po celodennom zhone večer sama.

Môže sa však stať, že z večerov osamote sa časom stanú mesiace a roky.

Je možné, že ma to o chvíľu prestane baviť. Momentálne som však pracovne veľmi zaneprázdnená, chodím domov večer a som rada, že ma nikto neruší. Keď nechcem byť sama, tak som s tým, s kým chcem byť. Ale nemusím si hneď nasťahovať niekoho do bytu a potom rozmýšľať, ako sa ho zbavím, keď ma prestane baviť.

Občasné stretnutia nemôžu nahradiť nežné dotyky, pohladenia, pocit, že niekomu je s vami fajn nielen hodinku či dve, ale stále.

Samozrejme, že musím mať niekoho, do koho som zaľúbená, bez toho by sa nedalo žiť. Ale už nechcem pripustiť, aby sa môj ďalší vzťah vyvíjal ako ten predchádzajúci. Už mám niečo prežité a viem, kde som urobila chyby, ktoré nechcem zopakovať.

Čo je podľa vás zárukou úspešného vzťahu?

Taká záruka neexistuje. Nato, aby dvaja ľudia boli spolu čo najdlhšie, sa musia dobre poznať, musia vedieť, čo môžu od seba očakávať v krízových situáciách, musia byť k sebe tolerantní. Ak by sa vzťah z niektorej strany začal uberať zlým smerom, potom ho treba ukončiť. Nemá zmysel klamať a držať si zadné vrátka. To sa vypomstí obom a je to oveľa horšie, ako keby sa rozišli hneď na začiatku. Ak si ľudia prestanú navzájom dôverovať, je to zlé.

U vás to prestalo fungovať, preto ste sa rozišli?

Prestala som Dodovi veriť a on k tomu nezaujal žiadne stanovisko. Keď nemám partnera, s ktorým si môžem veci vyrozprávať, som nedôverčivá. Ak by bola medzi nami dôvera, porozprávali by sme sa o tom a je možné, že by som mu verila.

A čo je pre vás vo vzťahu ešte dôležité?

Vzájomná tolerancia, úprimnosť, aby dvaja ľudia trávili spolu čo najviac času, aby sa spolu rozprávali, aby bolo cítiť, že vzťah funguje, aj keď spolu nie sú celý deň.

Vy ste toto všetko robili?

Áno, bolo úžasné, ako sme sa tešili na spoločné večery. Dodo chodil po mňa do divadla, čo mi teraz trošku chýba. Toto sú tie veci a nežnosti, pri ktorých vám partner dáva najavo, že o vás stojí.

Koľko vážnych vzťahov ste prežili?

Prvýkrát som sa chcela vydávať na vysokej škole, lebo sa mi to veľmi páčilo. Môj frajer ma ani po štyroch rokoch nepožiadal o ruku, tak som to spravila zaňho. Zobral to ako dobrý vtip. Toho druhého som si nezobrala preto, lebo bol veľmi komplikovaný človek. Nemohli sme byť ani spolu, ani bez seba. Bol to osudový vzťah. Tretí bol dobrý, milý – a mladší. Mal iné záujmy ako ja, často bol preč. Bála som sa, že sa naše cesty časom rozídu. Pretože na diaľku prežijú iba silné vzťahy.

Niektorým vzťahom však odlúčenie vyhovuje, dokonca ich upevňuje.

To je iná vec. Na tomto som založila svoj štvrtý vzťah s Dodom. To bolo skvelé. Zoznámili sme sa v čase, keď on žil v Nemecku. Raz som chodila ja za ním, potom zase on za mnou, čo malo úžasné napätie, motiváciu, vzrušenie. Potom sme pochopili, že takto sa to donekonečna nedá, a tak prišiel za mnou na Slovensko, čo sa mi tiež zdalo skvelé, lebo som ho chcela mať vedľa seba. Keby bol zostal v Nemecku a ja v Bratislave, nebolo by to fungovalo.

Vaše kamarátky a kolegyne majú už veľké deti. Vy ste si úlohu matky prežili iba na javisku. Nechceli ste mať vlastné deti?

Všetko som nechala na prírodu a povedala som si, že ak to má prísť, tak to príde. Neprišlo to. Možno sú v tom iné problémy, po ktorých som nikdy nepátrala.

Deti sú však naplnením života väčšiny žien. Čo vypĺňa ten váš?

Vzťah s partnerom, práca, cestovanie. Pri tom všetkom som ani nepomyslela na to, že by som mala byť doma s dieťaťom. Samozrejme, ak by bolo prišlo, nebola by som sa bránila.

Nerozmýšľali ste nad tým, aký by bol váš život, ak by ste dieťa mali? Čím všetkým by vás mohlo obohatiť a naopak?

Ani nie. Viem, že by som si mohla dieťa adoptovať, ale po tom netúžim. Možno si teraz niekto pomyslí, aká som egoistická, že nepotrebujem lásku, ktorá je vo mne, dávať ďalej. Ale ja ju dávam, len nie dieťaťu. Dávam ju sestre, švagrovi, mame, synovcom, tým, ktorých ľúbim.

A isto aj herečke Eve Pavlíkovej, s ktorou ste niekoľkoročné priateľky. Ako sa zrodilo vaše priateľstvo?

Poznali sme sa v škole. Potom sme boli spolu v nitrianskom divadle. S Evou sme si veľmi podobné povahovo, máme rovnaký druh humoru, rovnaký názor na mnohé veci, sme komediálne založené, ale vieme zahrať aj dramatické veci, a sme aj spevácky nadané. Preto sme sa mali vždy o čom rozprávať, a tak sa zrodilo aj naše priateľstvo. Naše väzby nepretrhol ani môj odchod do Bratislavy. K Evine pribudli časom ďalšie kamarátky – Zuzka Tlučková a Anička Šišková. Sú to baby, ktoré mi veľmi pomáhajú.

Nikdy ste si nezávideli lepšiu rolu, lepšieho režiséra, lepšieho hereckého partnera?

Nie. A tým chcem vyvrátiť všetky fámy o tom, že herečky sa nemôžu kamarátiť. Všetky sme v podobnom veku, a preto by sa mohlo zdať, že by sme si navzájom mohli „vyžierať“ roly, ale nie je to tak. Navzájom si držíme palce a tešíme sa, že sa nám darí. Je to povahou a možno aj tým, že máme všetky toľko roboty.

Ako ste si predstavovali pred dvadsiatimi rokmi svoju kariéru? Verili ste, že aj o herečku okolo päťdesiatky môžu mať diváci a režiséri záujem?

To mi vôbec nenapadlo. Keď som mala dvadsať, herečky päťdesiatničky boli pre mňa „mŕtve“. Ako človek starne, mení názory aj na tieto veci. Ak mi dnes niekto povie, že som stredný starší vek, tak sa cítim dotknutá. Necítim sa byť stará, veď stále normálne vyzerám, smejem sa, zapadnem do každej spoločnosti. Žijem momentálnym životom. Baví ma to, čo práve prežívam. Vždy musím mať nejakú aktivitu, na ktorú sa dopredu teším. Teraz sú to Malé manželské zločiny, ktoré budem skúšať spolu s pánom Lasicom.

Ste spokojná so svojím životom?

Áno. Nedávno som rozmýšľala, ako by sa vyvíjal môj život, keby som sa dostala na chemicko-technologickú fakultu, kde som chcela študovať tak ako moja sestra. Určite by som robila v kozmetickom priemysle a nejakým spôsobom by som trošku zabŕdla do šoubiznisu, pretože doň patrím. Som rada, že je to tak, ako je. Že som stretla ľudí na správnych miestach v správnom čase, že po vlastnej dráhe som sa dostala tam, kde som, a nemusím sa hanbiť.