Máte neposlušné dieťa? Chyba nie je v ňom, ale vo VÁS! Slová psychologičky budú rodičov bolieť

Neexistujú zlé a dobré deti, len zlyhávajúca výchova rodičov, hovorí skúsená psychologička Sylvia Dančiaková.

Asi by som začala tým, že neexistujú zlé a dobré deti – existuje len zlyhávajúca, nerešpektujúca, nezrelá výchova, rodičovská ľahostajnosť, nedostatok lásky, slobody zodpovednosti vo vzťahu k deťom, či ich zneužívanie a manipulácia, čo vedie k tomu, že deti sa správajú neprimerane, no v skutočnosti vlastne adekvátne situácii. Sú to zranené deti, ktoré volajú o pomoc, snažia sa o pozornosť, vyjadrujú svoje emócie.

Čím mladšie dieťa, tým presnejšie zrkadlo nás samých. Zrkadlo našich vlastných démonov. Ak si rodič myslí, že má zlé dieťa – je to len a len o ňom, veľmi pravdepodobne je sám zraneným dieťaťom, cíti sa byť zlyhávajúcim, nedostatočným, nahnevaným a frustrovaným, neschopným pomôcť sám sebe, a tým i svojím deťom.

A požiadať o pomoc? To môže byť ešte stále v spoločnosti čudné – veď vychovať dieťa by malo byť prirodzené – tak ako sa biologicky s ľahkosťou (čo je, mimochodom, tiež už prekonaný mýtus) staneme rodičmi, mali by sme sa teda i prirodzene vedieť o dieťa postarať. Veď sa hovorí: „Aj nás nejako rodičia vychovali, a tiež sa s nikým nikde neradili, a sme tu...“ Áno sme, otázkou ostáva, ako sa cítime a ako sa naozaj cítiť chceme, koľko energie vynakladáme na rôzne boje, pri akej činnosti sme naozaj prítomní, a koľko toho vlastne musíme, a kam zmizlo všetko to, čo sme chceli?

Cesta k šťastným a spokojným deťom vedie cez SEBAPOZNÁVANIE, keď si dospelí, rodičia i deti, dovolia dotknúť sa vlastného vnútra, keď postupne odhaľujú cestu k svojim myšlienkam, túžbam, strachu, keď sa začnú cítiť, keď si doprajú čas na zoznamovanie sa so zákutiami svojej osobnosti. Ciest k sebapoznaniu je pravdepodobne toľko, ako ľudí. Cestou môže byť terapia, meditácia, knihy, tvorivosť, vyjadrenie sa, cvičenie, práca...