Michalovová Katarína: Rodina

Pred dvadsiatimi rokmi...

...získala Lucia titul inžinierky ekonómie a pred sebou mala zrazu skvelú perspektívu: dostala miesto asistentky akéhosi šéfa v akomsi socialistickom podniku. Kazila jej to iba neodbytná, vtieravá myšlienka, že nie je ani pekná, ani talentovaná, ani sexi, ani vtipná. Naopak, s obrovskými okuliarmi na nose, príliš jemnými vlasmi, ktoré po trvalej vyzerali ako vytiahnuté spod kombajnu, a s piatimi kilami nadváhy si pripadala sivá, tučná a nehodná povšimnutia. Napríklad na diskotéke bolo hneď každému jasné, s akým typom dievčaťa má do činenia: sedí za stolom ako pripečená, napäto žmolí kabelku a hľadiac na tancujúce kamarátky sa aspoň nohou snaží podupkávať do rytmu. Lenže tak veľmi sa kontroluje, až z toho rytmu vyjde a zrazu to jej šibrinkovanie topánkou pripomína skôr neurotický tik. Hotová pohroma. Ku koncu diskotéky jej kamarátka, už poriadne opitá a poobchytkávaná, povie: „Lucia, ty nie si ani pekná, ani sexi, ani vtipná, ani nič... Ak ťa raz nejaký chlap bude fakt vážne chcieť, tak len preto, že ťa bude milovať! Lebo po tebe sa takto na prvý pohľad fakt nedá túžiť... “ Ale Lucia netuší, prečo by ju mal vôbec niekto milovať. Pretože má rada básničky a s radosťou nad nimi vo svojej umakartovej garsónke po večeroch vyplakáva?!
Plač padá cez srdce / ako dážď cez tmu mesta...

Daniel

Zo šéfa socialistického podniku sa vykľul mladý citlivý Daniel, dosadený na miesto riaditeľa svojím mocným otcom – eštebákom na vysokom poste. Keď sa Lucia stala jeho asistentkou, Daniel mal tridsať rokov a svojho otca nenávidel tak intenzívne, ako veľmi miloval prekliatych básnikov. Vždy túžil študovať divadlo, no otec bol silný, nekompromisný a praktický. „Pôjdeš na moskovský inštitút. Vyber si: ekonómia alebo právo.“ Daniel sa vzpieral, preto tatko syna pred celou rodinou aj mocnými priateľmi ponižujúco vyplieskal remeňom, potom ho zamkol do detskej izby a napriek matkinmu plaču mu dva dni odopieral jedlo i tekutiny. Keď mu ani to nepomohlo vyhnať démonov divadla z hlavy, pohrozil mu, že má páky. „A na koho, otec?“ „Na hocikoho. Na tvojich priateľov. Na tvoju frajerku. Na tvojho učiteľa slovenčiny, ktorý ti do gebule proti socialistickej morálke vtĺkal to bahno, toho Rimbauda, toho Verlaina! Kedykoľvek ich usvedčíme z vlastizrady, to si píš! Takže: právo alebo ekonomika?!“ Kým sa Daniel v Moskve boril so skriptami v akomsi nezrozumiteľnom jazyku, jeho slovenčinár sa ako zvyčajne zo žiaľu nad stavom morálky v krajine opíjal, priatelia si žili šťastne a otec s radosťou preťahoval Danielovu frajerku Elenu...

Daniel a Lucia

Keď sa Daniel zoznámil s Luciou, hneď vedel, že táto sivá myš bude usilovná. Čo iné jej zostáva s tým jej neforemným telom a obrovskými dioptriami? Mal pravdu. Už po týždni sa osvedčila ako poctivka, ktorá v kancelárii trávila nadčasy, nosila mu faktúry, varila kávu a vysvetľovala ekonomické termíny, ktoré snáď nadosmrti nepochopí. Hovorila, iba keď ju vyzval, inak bola ticho, hľadela do papierov a vypĺňala prázdne kolónky. Stále zabúdal jej meno. Evka? Janka? Bolo mu trápne každý deň sa jej vypytovať, oslovoval ju preto súdružka. Ona ho oslovovala súdruh riaditeľ. Dovolíte, súdružka? Iste, súdruh riaditeľ. Mohli by ste, súdružka...? Samozrejme, súdruh riaditeľ... Páčil sa jej. Bol mladý, tmavý, ustavične smutný a prihrbený, akoby na pleciach nosil akýsi balvan, ktorý sa už na prvý pohľad nehodil k imidžu výstavného socialistického podniku. Skutočne nešťastným sa zdal, keď ho z času na čas prišiel navštíviť jeho vždy dobre naladený, bodrý a charizmatický otec so svojou mladou manželkou Elenou... Po jednej takejto návšteve ho raz podvečer našla stáť pri okne. Hľadel na panorámu fabrických komínov, na neutíchajúci dážď nad mestom a dačo si šepkal. Podišla bližšie. Bol opitý, ale rozumela mu.
Ó, tichý šuchot dažďa / na zemi, na strechách! / Bolí ma kvapka každá, / ó, melódia dažďa!
Položila mu na stôl silnú kávu, postavila sa k nemu a neisto sa pridala. Plač padá cez srdce / ako dážď cez tmu mesta; / úzkosti nesúce / zasa žiaľ pre srdce?
Tak sa stretli...

Až do dna

V ten večer on vytriezvel a ona sa prvý a poslednýkrát v živote opila. Sedeli na podlahe kancelárie a striedavo recitovali a plakali. Nad Danielovým otcom a jeho remeňom. Nad Luciiným otcom, ktorý ju príliš miloval a veľmi skoro zomrel. Na krku jej nechal každý deň sa nervovo rúcajúcu matku, ktorá sa stala narkomankou ešte skôr, než sa to slovo mohlo verejne vysloviť. Pilulky, alkohol, sebaľútosť a napokon ústav pre psychicky chorých. Na doživotie. Tak jej treba!

Ako opeknela

Keď si nepekná žena uvedomí, že vlastne môže byť aj pekná, niečo veľmi podstatné sa zmení. Neforemné okuliare vymení za štýlový striebristý rám, zoseká odpornú trvalú, nechá sa učesať na Jean Sebergovú a namiesto vreca si oblečie obtiahnutú minisukňu, čierne pančuchy a vysoké podpätky. Postupne a rada prijme poéziu chlapských pohľadov, stŕpnuté myksľovanie nohou vymení za ladné pohyby na parkete, komplexy sa vytratia a napokon príde to, čo potvrdí všetko, na čom záleží: Danielove ruky, pery, nos, oči, ktoré patria iba Lucii a sú tu iba pre ňu. Nech idú do čerta závislé matky a sadistickí otcovia, už nezáleží na tom, že pracujeme v podniku, kde musíme celé dni podpisovať falošné faktúry a komíny do vzduchu valia odporné mraky dymu. Máme jeden druhého, máme lásku, máme poéziu, takto si to budeme pekne spolu valiť životom, recitujúc básne, plodiac deti, sem-tam pôjdeme na piknik, kúpime si dom, psa a...

Ako sa všetko zrútilo

Lucia je ponorená v bahne a pred očami sa jej odohráva ostatných dvadsať rokov života. V zrýchlených záberoch vidí moria revoltujúcich ľudí plných nádeje, ich štrngajúce kľúče a Danielovho otca, ktorý nadšene metal tým azda najtučnejším a najzvučnejším zväzkom. Tá sprostá revolúcia. Všetko im skazila!

Prvý, druhý a tretí

Nestačilo, že Luciin Daniel sa volá presne ako jeho otec – Daniel Sloboda. Po čase sám seba začal nazývať Danielom Slobodom druhým, čím svojmu otcovi sám prisúdil pozíciu definitívne prvého. A ich syn Danko, ktorý práve končí gymnáziu, sa proti svojej vôli, ale zato z vôle svojho otca, volá Daniel Sloboda tretí. Všetci sa mu za to v škole smejú a citlivý Danko preto hulí hašiš. A čo robí Daniel Sloboda druhý? Stará sa o svoj sprivatizovaný podnik, ku ktorému mu po revolúcii dopomohol Daniel Sloboda prvý. Postáva za oknom, kochá sa výhľadom na majestátne komíny a medzinárodným obchodným partnerom donekonečna bodro opakuje úsmevnú príhodu o tom, ako ho raz v minulosti tatko tak otcovsky a z lásky zrezal, aby si konečne uvedomil, čo je v živote dôležité... A čo robí Lucia Slobodová, ktorá nikdy predtým nevyzerala tak krásne, udržiavane, sexi a šťastne ako teraz? Chodí na golf. Chodí na kone. Chodí na stretnutia charitatívneho spolku a chodí do značkových butikov a so svojím mužom chodí každý týždeň vymieňať kytice na luxusný mramorový hrob jeho otca...

Vtedy

Keď sa im narodil Danko, neboli na tom ktovieako. Bol rok 1990, Lucia bola na materskej, Daniela vyhodili z podniku, v ktorom nikdy netúžil robiť súdruha riaditeľa a za to všetko by bol najradšej zabil toho „debila eštebáckeho“, ktorý ho donútil... Prerušil s ním kontakt, iba občas ho vídaval v telke, ako sa presúša v národnej rade, horlivo a konečne slobodne hlasuje za krajšie zajtrajšky. Slovutný to pánko! Keby mu bol dovolil študovať to divadlo, teraz by bol niekým... Daniel sa namiesto organizovania piknikov pre peknú manželku a malého synčeka spíjal v malej umakartovej garsónke. Keď ich z nej pre neplatenie účtov chceli vyhodiť, stiahol uši, chvost a zazvonil pri otcových dverách. Otec ho objal a vyslovil vetu, ktorú Daniel dodnes s hrdým úsmevom cituje: „Syn napokon vždy pochopí a vráti sa k otcovi!“ Lucia nemôže nemať výčitky svedomia a zároveň za ne musí byť vďačná. Urobil to predsa kvôli nej. Lebo bola taká pekná, taká sexi a vtipná... Lebo ju fakt hrozne miloval! Preto radšej vždy držala ústa, bola pre svojho tvrdo pracujúceho muža čo najkrajšia a postupne sa čoraz hlbšie ponárala do bahna.

Teraz

Z bahna sa vynárajú nielen spomienky minulé, ale aj tie súčasné. Napríklad tá spred dvoch týždňov. Nepríjemné. Malý Danko nechce študovať ekonómiu ani právo. On nechce študovať vôbec nič. Najradšej by si iba zapletal dredy, strkal do nosa piercing, brnkal na gitare a skladal pesničky o tom, ako ho strašne štve ten jeho zlodejský pokrytecký „hajzel foter“, tá jeho vyfintená mater a celý ten pokašľaný svet, v ktorom sa nedokáže napriek trom medzinárodným dovolenkám ročne ani trochu zorientovať. Lenže Daniel druhý sa Danka tretieho na nič nepýta a dennodenne mu so zaťatou päsťou hrozí, že ak nepôjde na výšku, ktorú mu už dávnejšie vybavil – za prijatie vysolil rovný melón!, zmrazí mu účet a mladý sa bude môcť ísť akurát tak pásť!
Malý Danko sa po jednom takomto výstupe vybral do mesta za svojou kapelou, opil sa, nafetoval a záchranka ho odviezla rovno na jisku. Lucia hneď po doručení správy bežala za Danielom druhým, za tým poctivcom, ktorý sa kvôli rodine obetuje natoľko, že aj v nočných hodinách úraduje vo svojej veľkej úspešnej zlodejskej firme. Našla ho však úradovať v nohavičkách peknej mladej asistentky... Suma sumárum, toto zostalo z veľkej lásky, ktorá sa zrodila z veľkej nenávisti na podlahe kancelárie socialistického podniku: veľkolepá mramorová hrobka, nafetovaný syn s rozrazeným čelom, ktorý v septembri, či chce, či nie, nastúpi na právo, neverný zlodej a asistentka, vyškierajúca sa z jeho rozkroku. A žeby aj poézia toho prekliateho Verlaina? Iba ak jej nesúvislý útržok bez kontextu akoby vytrhnutý z červenej knižnice ... úzkosti nesúce / zasa žiaľ pre srdce.

Z bahna

Lucia vyliezla z bahna, umyla sa, osušila, naštartovala luxusné porsche a vybrala sa za svojou šibnutou matkou. V poslednom čase ju chodí navštevovať čoraz častejšie. O čom jej bude rozprávať dnes? Aha, áno. O tom, prečo si do toho bahna neponorila aj hlavu a nezostala v ňom navždy. Vo svojich štyridsiatich troch rokoch je totiž v prekliatom šiestom mesiaci. A bude to dievčatko. Áno, už čoskoro to bude ockovo vysnívané dievčatko v ružových šatách, s veľkou mašľou vo vlasoch. Danielka prvá!
V odbočke na príjazdovú cestu, ktorá vedie k obrovskej psychiatrii, kopla dcérka Luciu bolestivo do žalúdka.