Reklama

Nevkus alebo gýč?

Rebecca

Zdroj: Rebecca

Reklama

To je čarovné, vzdycháte pri pohľade na tradičný anglický štýl v seriáli Vraždy v Midsomeri, a už si ho viete predstaviť vo vlastnej obývačke. Alebo by ste uprednostnili koloniálny štýl z filmu Spomienky na Afriku? Ak by ste si svoj domov zariadili najradšej vo francúzskom štýle, ktorý ste obdivovali na dovolenke v Provensalsku, v podvedomí túžite po gýči. Vo všetkých troch prípadoch.

Pod slovom gýč si väčšinou predstavíme záhradného trpaslíka. Alebo plastové kukučkové hodiny, ktoré chcú vyzerať ako drevené. Prípadne pozlátené vodovodné batérie, umelé kvety či gravírované poháre k päťdesiatke... Pokiaľ ide o sadrového trpaslíka, český historik a nanológ (odborník na trpaslíkov) Václav Houfek malých veselých mužíčkov obhajuje: „Trpaslík nie je gýč. Gýčom je to, čo sa tvári ako niečo, čo nie je. Trpaslík sa na nič nehrá, priznáva, že je trpaslíkom, preto nemôže byť gýčom.“

Takže – všetko je relatívne. Ak si „naaranžuje“ do záhrady trpaslíka sused, pravdepodobne ho označíte za gýč. Ak ho však použije renomovaná dizajnérska firma, o trpaslíkovi sa bude hovoriť ako o dekadentnom umení. A keď si do záhrady namiesto trpaslíka dáte leva z umelého kameňa, môže to o vás prezradiť, že ste recesistka, alebo v horšom prípade, že nemáte vkus.

Trblietavý Versace

Nemecké slovo Kitschen (gýče) pôvodne označovalo nábytok, ktorý mal vyzerať ako starožitný, ale nebol. Od druhej polovice 19. storočia sa ako o gýči hovorilo aj o nevkusných dielach vo výtvarnom umení. A potom sa začalo používať nielen v súvislosti s umením, ale aj s vecami dennej potreby a vôbec so životným štýlom. Dokonca aj o secesii, ktorú dnes považujeme za krásne umenie, sa začiatkom minulého storočia hovorilo ako o malomeštiackom gýči.

Názory na to, či sú dnešné napodobeniny štýlov (koloniálny, anglický, francúzsky, vidiecky, orientálny) gýčom alebo nie, sa rôznia. V jednom však panuje jednota – gýčové sú všetky trblietavo- -farebné Versaceho kúpeľne, obývačky, koberce...

Analfabeti a labužníci

Náš pohľad na zariadenie bytu, doplnky a obrazy sa môže líšiť od profesionálnych znalcov – architektov či dekoratérov. Ale podobných umeleckých analfabetov, ako sme my, kráča po tomto svete oveľa viac ako kultúrnych labužníkov. Hranica mezi umením a gýčom je veľmi tenká, vnímavý človek ju však dokáže vycítiť.

Napríklad zlaté vodovodné batérie či pozlátené kľučky. Zatiaľ čo jedni ich považujú za známku luxusu, druhí o nich hovoria ako o gýči. „Zlaté a pozlátené sú vhodné tam, kde nepôsobia ako niečo, čo sa do interiéru dostalo náhodou. Zlaté batérie majú pôvod v luxusných kúpeľniach šľachtických palácov, kde ich kombinovali s mramorom a masívnym dreveným nábytkom. Podobné je to aj s pozlátenými kľučkami. Aj dnes budú dobre vyzerať v takomto prostredí, nie však v bežnej kúpeľni, na bežných dverách, v bežnom paneláku,“ hovorí architektka Lívia Šmiralová.

Plné emócií

Doplnky dotvárajú atmosféru každého bytu a práve ony robia z bývania domov. Hovoria nielen o našom vkuse, ale aj o živote, myslení, povahe, skúsenostiach, túžbach a ambíciách. Každý má iný vkus a každému sa páči niečo iné. Nič to, že máte rady pestré farby stien, romantické volániky na oknách a vankúšikoch, kusy nábytku, ktoré sa tvária, že sú starožitnosťou. Veci na hranici gýču alebo dokonca ozajstné gýče v nás vyvolávajú emócie rovnako ako umelecké diela. Takže posudzovanie toho, čo je a nie je gýč, je veľmi subjektívne.

Nemusíte sa vzdávať vecí, ku ktorým ste si vytvorili vzťah, len preto, že sú gýčom. Dôležité je, že ste si byt zariadili v jednom štýle a cítite sa v ňom príjemne. Pretože existuje aj niečo horšie, ako je gýč – a to je nevkus.