To je čarovné, vzdycháte pri pohľade na tradičný anglický štýl v seriáli Vraždy v Midsomeri, a už si ho viete predstaviť vo vlastnej obývačke. Alebo by ste uprednostnili koloniálny štýl z filmu Spomienky na Afriku? Ak by ste si svoj domov zariadili najradšej vo francúzskom štýle, ktorý ste obdivovali na dovolenke v Provensalsku, v podvedomí túžite po gýči. Vo všetkých troch prípadoch.
Zdroj: Rebecca
Zdroj: Rebecca
Zdroj: Rebecca
Galéria k článku
Pod slovom gýč si väčšinou predstavíme záhradného trpaslíka. Alebo plastové kukučkové hodiny, ktoré chcú vyzerať ako drevené. Prípadne pozlátené vodovodné batérie, umelé kvety či gravírované poháre k päťdesiatke... Pokiaľ ide o sadrového trpaslíka, český historik a nanológ (odborník na trpaslíkov) Václav Houfek malých veselých mužíčkov obhajuje: „Trpaslík nie je gýč. Gýčom je to, čo sa tvári ako niečo, čo nie je. Trpaslík sa na nič nehrá, priznáva, že je trpaslíkom, preto nemôže byť gýčom.“
Takže – všetko je relatívne. Ak si „naaranžuje“ do záhrady trpaslíka sused, pravdepodobne ho označíte za gýč. Ak ho však použije renomovaná dizajnérska firma, o trpaslíkovi sa bude hovoriť ako o dekadentnom umení. A keď si do záhrady namiesto trpaslíka dáte leva z umelého kameňa, môže to o vás prezradiť, že ste recesistka, alebo v horšom prípade, že nemáte vkus.
Trblietavý Versace
Nemecké slovo Kitschen (gýče) pôvodne označovalo nábytok, ktorý mal vyzerať ako starožitný, ale nebol. Od druhej polovice 19. storočia sa ako o gýči hovorilo aj o nevkusných dielach vo výtvarnom umení. A potom sa začalo používať nielen v súvislosti s umením, ale aj s vecami dennej potreby a vôbec so životným štýlom. Dokonca aj o secesii, ktorú dnes považujeme za krásne umenie, sa začiatkom minulého storočia hovorilo ako o malomeštiackom gýči.
Názory na to, či sú dnešné napodobeniny štýlov (koloniálny, anglický, francúzsky, vidiecky, orientálny) gýčom alebo nie, sa rôznia. V jednom však panuje jednota – gýčové sú všetky trblietavo- -farebné Versaceho kúpeľne, obývačky, koberce...
Analfabeti a labužníci
Náš pohľad na zariadenie bytu, doplnky a obrazy sa môže líšiť od profesionálnych znalcov – architektov či dekoratérov. Ale podobných umeleckých analfabetov, ako sme my, kráča po tomto svete oveľa viac ako kultúrnych labužníkov. Hranica mezi umením a gýčom je veľmi tenká, vnímavý človek ju však dokáže vycítiť.
Napríklad zlaté vodovodné batérie či pozlátené kľučky. Zatiaľ čo jedni ich považujú za známku luxusu, druhí o nich hovoria ako o gýči. „Zlaté a pozlátené sú vhodné tam, kde nepôsobia ako niečo, čo sa do interiéru dostalo náhodou. Zlaté batérie majú pôvod v luxusných kúpeľniach šľachtických palácov, kde ich kombinovali s mramorom a masívnym dreveným nábytkom. Podobné je to aj s pozlátenými kľučkami. Aj dnes budú dobre vyzerať v takomto prostredí, nie však v bežnej kúpeľni, na bežných dverách, v bežnom paneláku,“ hovorí architektka Lívia Šmiralová.
Plné emócií
Doplnky dotvárajú atmosféru každého bytu a práve ony robia z bývania domov. Hovoria nielen o našom vkuse, ale aj o živote, myslení, povahe, skúsenostiach, túžbach a ambíciách. Každý má iný vkus a každému sa páči niečo iné. Nič to, že máte rady pestré farby stien, romantické volániky na oknách a vankúšikoch, kusy nábytku, ktoré sa tvária, že sú starožitnosťou. Veci na hranici gýču alebo dokonca ozajstné gýče v nás vyvolávajú emócie rovnako ako umelecké diela. Takže posudzovanie toho, čo je a nie je gýč, je veľmi subjektívne.
Nemusíte sa vzdávať vecí, ku ktorým ste si vytvorili vzťah, len preto, že sú gýčom. Dôležité je, že ste si byt zariadili v jednom štýle a cítite sa v ňom príjemne. Pretože existuje aj niečo horšie, ako je gýč – a to je nevkus.
