Nevydržím bez koňa ani deň

Kým jej rovesníčky si užívajú internátny život, pretancujú celé noci na diskotékach a cestujú za oddychom k moru, Veronika sa z internátu ponáhľa rovno do stajne za svojimi miláčikmi a leňošenie na pláži v jej prípade neprichádza do úvahy. „Najdlhšie môžem odísť na štyri, päť dní, aj to sa musí o kone zatiaľ postarať niekto iný. Dlhšie odlúčenie by som asi ani nezvládla, lebo by som myslela len na to, čo sa deje doma,“ usmieva sa hneď na úvod sympatická Veronika.

Kto nespadne, nie je jazdec

Odmalička sa popri otcovi motala v stajni. Len čo trošku podrástla, už ju posadil na koňa. A pohľad z výšky sa jej zapáčil natoľko, že si ho vychutnáva každý deň. Keď dovŕšila pätnásť rokov a mohla sa prvýkrát zúčastniť na dostihoch, kde sa jazdí na poníkoch, neváhala. „Bola som ohúrená. Nevedela som sa dočkať, kedy vysadnem na veľkého koňa. Prvé ozajstné preteky som odjazdila s kobylou Golden Gate, ktorá mi otvorila bránu do tohto sveta. Neskôr sme ju predali do Nemecka a zostala mi jej sestra Golden Dream, ktorá mi plní ďalšie sny,“ objasňuje.

Veronika je jediná v rodine, ktorá po smrti otca zostala verná tomuto športu. „Brata to veľmi neoslovilo, má stavebnú firmu. Keď potrebujem odviezť kone na dostihy, robí mi šoféra. Mama sa ich zas veľmi bojí, ale v rámci možností mi s nimi pomáha, najmä keď som v škole. Ocino sa ju pokúšal naučiť jazdiť, ale má veľký strach a tento blok nevie prekonať. Nikdy ani nesleduje moje dostihy naživo,“ prezrádza jazdkyňa, ktorá pred koňom má vždy rešpekt, ale nikdy nie strach. „Spadla som už veľakrát a ako decko som vravela, že na koňa už nikdy nevysadnem, ale po chvíli ma to prešlo. Našťastie som nikdy nemala nič zlomené. Hovorí sa, že kto nespadne, nie je jazdec.“

Neženiem sa za víťazstvami

Vo Veronikinej stajni nenájdete žiadneho žrebca, sú tam len samé kobyly. „Tatino hovorieval, že kobyly sú náladové a fajnové ako ženy. Podľa mňa sú veľmi ochotné. Žrebec zas znesie viac práce, ale keď zbadá kobylu, hneď by ju pripúšťal,“ vraví majiteľka krásavcov, ktorá pri nich nemá ani chvíľu oddychu. Pracuje už od siedmej ráno, lebo kone treba odjazdiť, vyčistiť im boxy, nakŕmiť ich a zbaviť nečistôt. Ak majú zdravotné problémy, pohotovosť treba držať aj v noci.

Nie je kôň ako kôň. Genetika, exteriér, ale i povaha sú rozhodujúcimi faktormi pri ich výbere. „Keď zviera nemá chuť a nechce bojovať, darmo sa bude jazdec snažiť z neho na dostihoch dostať čo najviac, nepodarí sa mu to. Dostihové kone sú temperamentnejšie a náročnejšie na starostlivosť. Potrebujú pravidelný výbeh alebo prechádzku a dostávajú aj energetickejšie krmivo, aby podali dobrý výkon.“ Ani jazdec nesmie zaostávať. Čím je nižší, tým lepšie. „Počas celých pretekov stojí v strmeňoch a rozmýšľa, akú taktiku zvolí, aby porazil súperov. Nie je to jednoduché. Musí mať aj dobrú kondičku, ktorú získava aj iným športom a zdravou životosprávou. Keďže ja jazdím len amatérsky, nekladú na nás až také vysoké nároky. V mojom prípade preto žiadne diéty nehrozia. Neženiem sa za víťazstvami. Stačí mi, keď mám z toho radosť a pre mňa je dôležité, aby sa kôň z pretekov vrátil zdravý,“ tvrdí amatérska jazdkyňa, ktorá sa netúži zaradiť medzi profesionálov. Chce sa radšej uberať trénerským smerom. Licenciu na profesionálneho trénera koní už má.

Treba ich aj pochváliť

Kone patria medzi čistotné zvieratá a sú veľmi vnímavé. „Cítia, keď nie som v pohode. Otec mi vždy hovoril – keď si nervózna, nesadaj na koňa, lebo to prenesieš aj naňho. Treba pamätať aj na to, že v akej nálade koňa uložíme večer na miesto, takého ho tam ráno nájdeme. Ak ho popasiem, pochválim, dám mu odmenu, bude v poriadku. Ak by som sa však ponáhľala a chcela by som to mať rýchlo za sebou, ráno zrejme bude mrzutý,“ zasväcuje nás do nálad štvornohých tátošov ich majiteľka. Ani trému z dostihov nevedia skryť. „Vnútorný stres nastáva, keď ich začíname nakladať do auta. Zvyčajne už vedia, kam cestujeme, a sú nervóznejšie. Treba sa im aj prihovárať. Podľa mňa žiaden kôň nie je zlý od narodenia, zlého si ho môžeme len vychovať,“ pokračuje mladá chovateľka.

Chcem mať dvadsať koní

Kto si chce zadovážiť takého miláčika, mal by rátať s tým, že to nie je lacný špás. Cena koňa, ktorý je ako-tak na úrovni, sa pohybuje v desaťtisícoch i miliónoch korún. Mladá milovníčka zvierat svoju stajňu prevádzkuje z peňazí od majiteľov koní, ktorí si ich ustajnili práve v jej priestoroch. „Mojím snom je rekonštruovať stajňu a mať tu dvadsať koní. A keď popritom ešte vyhráme niektorý z dôležitých dostihov, budem najšťastnejší človek na svete,“ vyslovuje na záver svoje nesplnené túžby.