Odvážna Petra cestuje stopom okolo sveta

Plavovlasá študentka dvoch vysokých škôl, environmentálneho manažmentu a Stráže prírody, cestuje stopom vždy, keď má na to príležitosť. Destinácie, do ktorých cestuje, by ste však márne hľadali v ponukách bežných cestovných kancelárií. Petru lákajú trasy nevyšliapané davmi turistov a ciele svojich výprav si vyberá aj podľa toho, či sa tam nachádzajú hory, ktoré nadovšetko miluje.

STOPOM CEZ POL SVETA

Mladá žena stopom prebrúsila trištvrte Európy, Maroko, Turecko a naposledy Irán a Pakistan. Prvýkrát sa vybrala na cesty pred ôsmimi rokmi, kedy spolu so svojimi kamarátmi chceli zdolať hory v Rumunsku. Lietadlom cestovala vraj len raz, a to vtedy, keď sa vybrala s kamarátom liezť na hory v Maroku a niesli so sebou vyše dvadsať kilogramov lezeckých potrieb. Podľa Petry je stopovanie skvelý spôsob, ako vidieť kus sveta a neminúť pritom veľa peňazí. Niekedy sa to však nezaobíde bez ťažkostí. „V Španielsku sme raz zostali na jednom mieste pri diaľnici trčať takmer týždeň, pretože nám žiadne auto nechcelo zastaviť.“ Petra skúsene tvrdí, že na tých najodľahlejších miestach zastaví stopárovi každé auto, a paradoxne je to horšie v blízkosti veľkomiest. V Ázii sa jej stopuje oveľa lepšie ako v Európe. „Tamojší ľudia sa vždy potešili, že nás mohli odviezť, hoci sa často tlačili piati v kabíne pre dvoch.“

CESTA S NEZNÁMYM

Jej prvá dlhšia stopárska výprava mierila na východ, k jednému z najvyšších pohorí sveta Karakoram, ktoré sa nazýva aj pakistanské Himaláje. „Plánovala som stopovať zo Žiliny až do základného tábora Nanga Parbat. Bez peňazí, len tak.“ Na bláznivý nápad nemohla Petra nikoho zo známych a kamarátov nahovoriť, potrebovala však spoločníka. A tak na internete uverejnila inzerát, že hľadá človeka, ktorý by sa s ňou vydal stopom do Pakistanu. „Odpísal mi jeden chalan z Bratislavy, že by to chcel skúsiť. Prvýkrát sme sa naživo stretli v deň odchodu, s pobalenými ruksakmi. Vôbec sme sa nepoznali.“

MOSLIMSKÁ POHOSTINNOSŤ

Petre sa podarilo do Pakistanu „prestopovať“ za dvadsaťdva dní. Hoci mala spočiatku obavy, čo ju na susednom kontinente čaká, Ázia jej učarovala. „Mnoho ľudí si myslí, že ísť do Iránu či Pakistanu je šialené. Ja som sa však viac bála stopovať v Európe ako v Ázii. Obyčajní Pakistanci s politickou situáciou vo svojej krajine nemajú nič spoločné. Z tváre im nikdy nemizol úsmev a neprestajne nám čosi ponúkali, pozývali nás na večeru a prichýlili na noc. Navštívili sme aj príbytky neuveriteľne chudobných ľudí, ktorí bývali v kamenných domčekoch s udupanou hlinou namiesto podlahy a s ohniskom uprostred miestnosti, ktoré slúžilo ako kuchyňa.“

BLCHY V SPACÁKU

Zvedavo sa Petry pýtame, ako a kde sa dá na cestách prenocovať, keď má človek prázdne vrecká. „V Európe sme si rozložili stany pri krajnici. V Iráne, Pakistane či Turecku nás u seba prichýlili miestni alebo sme spali v niektorom z penziónov. Ceny za ubytovanie sú v týchto krajinách smiešne nízke, napríklad noc v hoteli v pakistanských horách nás stála jeden dolár. Náš „apartmán“ však pozostával z pivnice s matracom a horami hmyzu. Ale aj na blchy v spacáku som si už zvykla,“ mykne plecom a jedným dychom dodáva: „Pri pohľade na dych vyrážajúce osemtisíc metrov vysoké hory sú problémy s blchami, hygienou či hmyzom úplne zanedbateľné. Vďaka tomu, že sme bývali u domácich, sme mali jedinečnú šancu spoznať ich autentické zvyky a kultúru, to, ako jedia, spia, žijú. O takéto zážitky turisti, ktorí do krajiny pricestujú lietadlom a počas celého pobytu sa presúvajú v klimatizovanom aute, prichádzajú. Skutočnú tvár krajiny totiž vôbec nespoznajú.“ Petra si vyberá oblasti, kam sa málokto odváži aj preto, že nie sú poznačené komerčnými záujmami. „Miestni sa nesnažia z cudzincov vylákať čo najviac peňazí, ako je to bežné v turistických oblastiach. Naopak, sú veľmi vľúdni a panuje tam nesmierna pohoda.“

DIAĽNICA SMRTI

Najzaujímavejšie zážitky má Petra zo stopovania na takzvanej „diaľnici smrti“, pakistanskej Karakoram Highway. Na uzučkej ceste sotva prejdú popri sebe dve autá, kamióny doslova visia nad priepasťou a neraz sa z cesty zrúti autobus aj s cestujúcimi. Zosuvy skál často zatarasia celú cestu a posádka ich musí odhadzovať holými rukami. „Nechápala som, ako sa vodiči dokázali na stiesnenej ceste vyhnúť protiidúcemu kamiónu a popritom si mávali na pozdrav alebo sa navzájom predbiehali,“ krúti hlavou.

PRÍZRAK!

Petrine svetlé vlasy, veľké modré oči a biela pokožka v Ázii vzbudzovali rozruch. „V jednej odľahlej doline v pohorí Karakoram som natrafila na miestne ženy, ktoré viezli drevo. Keď ma zbadali, hodili drevo na zem, začali jačať a dali sa na útek. Po chvíli sa vrátili s akýmsi starcom, ktorý sa ako jediný odvážil ku mne podísť bližšie, chytil ma za vlasy a dotýkal sa mojej tváre. Z neďalekej osady sa okolo nás medzitým zhŕklo asi dvadsať domorodcov a nevedeli sa na mňa vynadívať. S beloškou sa asi nikdy predtým nestretli.“

ZVYKLI SI

Čo na Petrinu cestovateľskú vášeň hovorí jej rodina a priatelia? „Moji rodičia si zvykli. Od stopovania ma neodrádzajú. Práve naopak. Keď si od mamy pýtam peniaze na vlak do Prahy, spýta sa ma: A prečo nejdeš stopom?“

KAM ĎALEJ?

Usmievavá Žilinčanka na konci každej cesty premýšľa, kam sa zatúla nabudúce. Najbližšie plánuje zamieriť do Jemenu a na ostrov Sokotra. Dobrodružstvo však ešte musí počkať. Petru o pár mesiacov čakajú bakalárske štátnice na jednej škole a zároveň dokončuje diplomovú prácu na druhej. Po škole má však jasno – hor sa do sveta! Keď teda zbadáte na kraji cesty stáť plavovlasú dievčinu s ruksakom na chrbte a iskrami v modrých očiach, určite zastavte.