Potrebujú vašu pomoc

Tisíce opustených zvierat v preplnených útulkoch márne čakajú na nového pána. Neraz dokonca trpia v hrozných podmienkach u nezodpovedných majiteľov a nikto o ich krutom osude netuší.

Už ťa nechcem!

Prečo ľudia vyhadzujú svojich domácich miláčikov na ulicu? Dôvody by sa nedali zrátať ani na prstoch oboch rúk. Ľudia si pri kúpe psa neuvedomia, že pes sa v priemere dožíva 10 až 14 rokov. Nie je to hračka, ktorú môžu odložiť do kúta, keď sa im zunuje. Práve to sa však nezriedka stáva. Rozkošné psíča býva darčekom pre deti a jeho kupovanie sprevádza veľká eufória. Rodičia však v návale radosti zabúdajú na to, že pes sa stane členom rodiny a bude mať svoje potreby. Neuvedomia si, že psíka kupujú do rodiny a nie pre deti, preto zaň nesú zodpovednosť všetci členovia.

Zlý výber

Jedným z pomerne častých dôvodov je aj to, že si ľudia zadovážia nesprávneho psa. Vyberú si plemeno kvôli jeho vzhľadu a nie na základe povahy alebo svojho životného štýlu. Ak chcete mať psa, mali by ste si zaobstarať takého, o ktorého budete schopní sa postarať. Bývate v byte? Potom je hlúposť kúpiť si psa, ktorý má veľa energie a hodí sa skôr do väčšej záhrady. Šteniatko je síce chutnučké, ale má svoju povahu a musíte zvážiť, či mu viete poskytnúť to, čo potrebuje. Vyžaduje veľa pozornosti a trpezlivosti. Ak ste pracujúci človek, sotva sa mu budete môcť toľko venovať. Problémom býva aj to, ak majitelia výchovu a výcvik svojho psa podcenia. Nevenujú sa mu, pes sa dostane do puberty a začne im prerastať cez hlavu. Veľa psov sa už ocitlo na ulici, pretože rozhrýzlo telefónne káble v obývačke alebo neposlúchalo, keď ho na vychádzke odopli z vôdzky. Každý pes, aj ten najmenší, potrebuje výcvik.

Na koho sa obrátiť

Zoznam slovenských útulkov nájdete na stránke OZ Psia duša: www.psiadusa.sk, e-mail: psiadusa@psiadusa.sk,
tel: +421 0905 136 016
OZ U psej matere: www.upsejmatere.sk, e-mail: pezinok@ upsejmatere.sk, tel: +421 918 471 396, +421905 803 087,
pobočka v Korni, okres Čadca, tel: +421 903 153 483
OZ Macky SOS: www.mackysos.sk,
e-mail: ozmackysos@mackysos.sk, +421 902 488 299

Nájdite mu domov

Ak svojho psa z nejakých dôvodov už nemôžete chovať, neriešte to najľahšou cestou – vyhodením na ulicu, ale dajte si námahu a nájdite mu iný domov. Môžete podať inzerát do novín alebo na internet, oslovte svojich známych. „Darí sa, i keď ťažko, umiestniť aj staré a hendikepované zvieratá. Človek však pre to musí aj niečo urobiť,“ tvrdí Anna Nagyová z Občianskeho združenia Psia duša.

Karantény – istá smrť!

Väčšinu zvieratiek vyhodených na ulicu čaká smutný koniec. Buď ich zrazí auto, alebo vyhladovejú na smrť, v lepšom prípade ich niekto nájde a odnesie do útulku, alebo ich odchytia do karanténnej stanice. Karantény nie sú to isté, čo útulky! Sú to zariadenia, ktoré zriaďuje a financuje mesto alebo obec. Útulky vo väčšine prípadov budujú občianske združenia, čiže ľudia, ktorým nie je osud zvierat ľahostajný a chcú im pomôcť. „Zásadný rozdiel medzi karanténou a útulkom je v tom, že v karanténe sa zvieratá po určitom čase usmrcujú. Mali by ich v karanténe držať zo zákona 28 dní, a ak sa k nim dovtedy nikto neprihlási alebo ich nepresunú do útulkov, usmrtia ho. Nezáleží na ich veku ani na zdravotnom stave. Usmrcujú sa aj šteniatka, aj staršie zvieratá,“ hovorí Anna Nagyová. „Mnoho ľudí nevie, že v karanténe bude zviera usmrtené a nesú ho tam s dobrým umýslom, že ho zachránili z ulice. Tí, ktorí sa v problematike trošku orientujú, radšej zavezú zviera do najbližšieho útulku. To však spôsobuje aj to, že útulky sú preplnené a zvieratá v nich doslova prežívajú zo dňa na deň za veľmi ťažkých podmienok.“ Sú karantény, ktoré psy neusmrcujú, je ich však málo.

Kto na vás čaká?

Opustených zvieratiek je oveľa viac ako tých, ktoré našli nový domov. „Vážnych záujemcov o adopciu psa alebo mačky z útulku sa nájde veľmi málo, ale začína sa to trochu zlepšovať. Hlavným problémom je, že chýba osveta. Ľudia si myslia, že v útulkoch sú len staré alebo choré zvieratá. To možno bolo kedysi, teraz je realita celkom odlišná. V útulkoch na svojich nových majiteľov čakajú šteniatka, mladé zvieratá, dospelé psíky a aj čistokrvné plemená,“ hovorí Anna Nagyová. Ak si vezmete psíka z útulku, vlastne tým zachránite dvoch – toho, ktorého ste si osvojili, a zároveň ďalšieho z ulice, ktorému ste tak v útulku uvoľnili miesto.

Ako si adoptovať psíka

Najlepšie by bolo, keby ste sa do útulku vybrali osobne a porozprávali sa s pracovníkmi. Určite vám poradia, ktorý psík sa k vám hodí. Pokiaľ si vyhliadnete psa a chcete si ho vziať, v útulku zaplatíte poplatok za jeho odčervenie, zaočkovanie a odblšenie, ktoré by ste i tak museli zaplatiť u veterinára. Navyše týmto adopčným poplatkom pomôžete inému psíkovi a pracovníci útulku môžu zaočkovať ďalšieho psa.

Pomôžte aj inak!

Nemôžete si vziať z útulku psíka ani finančne prispieť? Útulkom a občianskym združeniam zameraným na pomoc opusteným zvieratám pomôžete aj tak, že im venujete staré deky, plachty, obliečky, uteráky, misky alebo použité hrnce, vôdzky, kefy, šampóny, krmivo. Veľmi vítajú, ak môžete prísť psíkov „vyvenčiť“, alebo im poskytnete dočasnú opateru.

U psej matere

Dáši Feckovej, zakladateľke Občianskeho združenia U psej matere, vyzváňa telefón aj o tretej v noci. „Prosím príďte, v kontajneri sme našli šteniatka. Na ceste je zrazený pes, ešte dýcha. Náš sused týra mačičky, urobte s tým niečo,“ úpenlivo prosia hlasy na druhej strane slúchadla. Pani Dáša sa veľa nepýta, naštartuje auto a ide zachraňovať, hoci aj na opačný koniec Slovenska. Keď dostane tip, že niekde týrajú psa, vyberie sa tam na vlastnú päsť a neraz riskuje svoju bezpečnosť. Od toho, aby pomáhala zvieratám, ju neodradí nič, ani nahnevaní majitelia týraných psov, ohováranie neprajníkov či vyhrážky.

Bezhraničná krutosť

„Každý druhý pes, ktorý k nám príde, bol týraný,” hovorí Dáša Fecková so smútkom v hlase. Teraz sa stará asi o 30 psov bez domova, ale denne má desiatky telefonátov a mailov od ľudí, ktorí jej nahlásia týrané alebo opustené zvieratko, ktorého už nechcú. Dáša psov a mačiek musela so svojimi spolupracovníkmi tento rok zachraňovať. Odkedy združenie pred deviatimi rokmi založila spolu s manželmi Freyovcami, pezinskými veterinármi, stretla sa s mnohými otrasnými prípadmi.

Ľudská krutosť a bezcitnosť ju však viedia stále šokovať. „Nielen telefonáty sú na dennom poriadku. Každý deň mi sem prídu dva či tri psy, ktorých niekto vyhodí za jazdy z auta. Túto jazvečíčku, Iginku, ktosi takto vyhodil a ďalšie auto ju prešlo. Museli jej operovať nohu a vložiť jej tam tri skrutky. Samotná operácia stála dvanásťtisíc!“ ukazuje Dáša Fecková na drobného psíka schúleného do klbka. Kto to zaplatil? Šofér, ktorý sučku priviezol. Pani Fecková za svoju prácu nedostáva žiaden plat, finančne jej vypomáhajú synovia. Jej združenie získava peniaze prostredníctvom 2 percent z daní a od dobrých ľudí. Len veterinárna starostlivosť a lieky na tri mesiace však stoja vyše 160 000 korún, nehovoriac o krmive, miskách či vôdzkach pre psy.

Boj proti ignorancii

Psia mater sa až pričasto musí pasovať s aroganciou, chladom a nezáujmom ľudí. „Tých, čo naozaj majú radi zvieratá a zaujímajú sa o ne, je veľmi málo. Oveľa viac je takých, ktorí sú k tomu ľahostajní a tvária sa, akoby tento problém ani neexistoval. Žiaľ, sú aj takí ľudia, a nie je ich málo, ktorí sa stavajú k opusteným zvieratám spôsobom: Túlavý pes? Odstreliť!“ hnevá sa.

Dospelí sa podľa nej už príliš nezmenia, preto si myslí, že treba k láske a úcte k zvieratám vychovávať najmä deti. Aj za týmto účelom vymyslela so spolupracovníkmi pred ôsmimi rokmi súťaž krížencov Orieškiádu. Vyhrávajú ju tie najobyčajnejšie „zmesky“, ktoré rodičia deťom adoptujú z útulkov. Snažia sa tak podporiť ľudí, aby nekupovali len čistokrvné psy, ale mysleli aj na oriešky. „Ľudia psy menia ako autá, ich štvornohý miláčik sa im už nepáči a chcú si kúpiť ‚iný model‘. Kúpia si iného a predošlého psa v lepšom prípade odnesú do útulku, v horšom skončí na ulici, kde mu nik nedá nažrať ani napiť. Je zmätený, dosiaľ spal v pánovej posteli a teraz sa bezcieľne túla po sychravých uliciach. Často k nám prichádzajú psíky v hroznom stave, tak ich ulica dokaličila,“ hovorí Dáša Fecková. „Zo všetkého najhorší sú však ľudia, ktorí týrajú zvieratá zo zábavy či z nudy. Stretla som sa s hroznými osudmi.“

Keď zvieratá plačú

Mnoho ľudí si neuvedomuje, že zvieratá prežívajú rovnaké pocity ako my. Vedia sa tešiť aj smútiť, dokonca sa smiať či plakať. „Psí plač som zažila na vlastnej koži,“ rozpráva Dáša Fecková. „Pred pár rokmi mi telefonovali zo Slobody zvierat a prosili ma, aby som im pomohla s dvanásťročným vlčiakom, ktorému zomrel pán. Keď ho po týždni, čo strážil mŕtveho pána, pracovníci Slobody zvierat uspali a previezli do útulku, bol vyhladovaný na smrť, pretože celý ten čas nič nežral. Vzala som si ho k sebe a umiestnila do koterca. Sama som to nemala ľahké, v tom čase mi zomrel manžel a veľmi ťažko sa mi s tým vyrovnávalo. Preto som chápala smútok, ktorý ten pes cítil zo straty svojho pána. Každý deň som si k nemu pritiahla stoličku a z odstupu pár metrov som sa s ním zhovárala. Bližšie ma nepustil, zazeral a vrčal na mňa. Vravievala som mu: Aj tebe zomrel pán, aj mne zomrel pán. Aj ty si smutný, aj ja som smutná. A obom nám stekali slzy po lícach,“ opisuje Dáša Fecková a ruky, ktorými objíma hrnček s kávou, sa jej trasú.

„Chodila som za ním takto viackrát denne a po pár dlhých dňoch mi prvý raz zožral z ruky kúsok mäsa. Ešte sa však nedal pohladkať, zavrčal. Po ďalších troch dňoch už žral z misky a dovolil mi pohladkať ho.“

Má to zmysel

„Dennodenne zažívam hrôzy a stretávam sa s ľudskou zlobou a sebeckosťou. Potom mi zazvoní telefón a na druhom konci sa ozve štastný hlas niekoho, kto si od nás adoptoval psíka, a ďakuje mi zaň. Vtedy si uvedomím, že tie peripetie za to stoja. Žiaľ, takéto radosti sú len kvapkou v mori,“ uzatvára s trpkosťou.

LabradorkaTara: Šťastný koniec

Dvojročná labradorka Tara patrí medzi šťastné psíky, ktorí dostali šancu na lepší život. Adoptoval si ju mladý párik, Katka (29) a Andrej (23) z Petržalky a už štyri mesiace ju zahŕňajú láskou a pozornosťou. Plavovlasá Katka by Taru nevymenila za nič na svete, hoci spočiatku nad adopciou váhala. „Museli sme zvážiť, či sme schopní mať psa v byte a patrične sa oň starať, pravidelne ho vyvádzať a venovať sa mu.“ Keď konečne padlo posledné slovo, prezreli si ponuku psíkov hľadajúcich domov na internetových stránkach útulkov. „Tara mala na fotke nádherné oči, hneď som vedela, že chcem práve ju,“ spomína Katka. „Ešte v ten deň sme sa vybrali po ňu. Hneď ako nás zbadala, rozbehla sa k nám a radostne krútila chvostom, hoci nás nikdy predtým nevidela. Keď sme však odchádzali s Tarou v náručí, zvieralo mi srdce. Ostatné psíky v útulku sa na nás túžobne pozerali: zober si mňa, zober si mňa! Ten smútok v ich očiach bol neopísateľný.“

Tara priviedla Katku k tomu, aby sa začala zaujímať o slovenské útulky a pomery, aké v nich panujú. „Veľa ľudí si myslí, že zvieratká v útulku nie sú na ulici, ale majú strechu nad hlavou a niekto sa o ne stará. Psy sú však v útulkoch len preto, lebo nemajú kde byť. Boli zvyknuté žiť so svojimi pánmi, mať pohyb, lásku a odrazu ich nikto nechce. Čakajú na to, že možno jedného dňa sa nad nimi niekto zľutuje.“