Škandinávia: Autom až za polárny kruh

Plán cesty

Cieľ bol jasný – polárny kruh a najsevernejší cíp kontinentálnej Európy Nordkapp, bolo treba doladiť len detaily trasy. Naprieč Českom sme sa dostali na sever Nemecka do prístavného mestečka Sassnitz, kde sme sa ráno o štvrtej nalodili na trajekt do Švédska. V aute sme boli traja, dve baby a jeden chalan – Milan, takže sme si zašoférovali naozaj dosť. Kým sme dookola obehli Škandinávsky polostrov, najazdili sme takmer 9 000 kilometrov. Prvý adrenalín sme zažili hneď na švédskej hranici v meste Trelleborg, lebo do tejto krajiny je povolené doviezť len 0,5 litra tvrdého alkoholu na osobu a my sme ho pod sedadlami mali trošku viac. Povedali sme si, že keď majú v Škandinávii prohibíciu, tak im niečo na koštovku od nás zoberieme a trošku si vylepšíme vreckové. Žiadna kontrola sa však nekonala, takže sme do Švédska úspešne prepašovali asi 5 litrov malinovice. V Trelleborgu sme sa vylodili v pondelok ráno, v čase bežnej rannej špičky, ale úplne inej, ako ju poznáme napríklad z nášho hlavného mesta. Stres na ceste ani v živote severania nepoznajú, zápchy sme nezažili ani raz a v meste trilkujú vtáčiky. Výlet po škandinávskych krajinách je ideálny pre všetkých vorkoholikov, ktorí sa potrebujú odstrihnúť od e-mailu, mobilu a televízie, pretože viac ako 50 % územia tvorí príroda a do uší vám všade bije zvláštne ticho.

Do Nórska bez víz

V čase, keď sme sa vybrali na výlet za polárny kruh, sme ešte neboli v EÚ a otázky vízových vzťahov Nórsko verzus Slovensko sa neustále menili kvôli hordám občanov rómskeho etnika, ktoré sa sťahovali za lepším životom. Preto nám ušlo, že už tri týždne sme opäť boli povinní mať pri vstupe do tejto krajiny víza. Prišli sme na to až vo Švédsku, keď sme sa rozprávali u Milanových známych počas raňajok v Malmö. Adrenalín na hraniciach teda začal opäť fungovať. Stratégia bola jednoduchá – režim na švédsko-nórskych hraniciach je uvoľnený, takže sme nešli hlavným ťahom z Malmö na Oslo, ale asi 20 km pred hranicami sme odbočili na lúky, lesy a háje. Tých 20 km sa predĺžilo na dve hodiny jazdy popri nejakých jazerách. Zotmelo sa a my sme začali veriť tomu, že sme sa stratili alebo sa už pohybujeme v hraničnom priestore, nájdu nás pohraničiari a bez víz v pase nás pošlú kade ľahšie preč z cesty, ktorá sa vlastne ešte ani poriadne nezačala. Ale mali sme šťastie. Hranicu sme prešli na malom kopčeku, kde bol jeden domček, ktorý vyzeral ako colníkova búdka, ale nik v nej nebol. K Oslu sme dorazili okolo jednej ráno, zaparkovali sme na prvej pumpe a zaspali v aute. Ráno sme sa so zvláštnym brnením na krku vybrali pozrieť si hlavné mesto Nórska, ktoré v tom čase oslavovalo 1000 rokov od svojho založenia.

Oslo

Naším cieľom bol v prvom rade polárny kruh, takže v meste sme sa veľmi nezdržali. Treba však povedať, že Oslo je veľmi moderné mesto. Je tu menej historických budov, ale napriek tomu má svoje čaro. Určite by ste si nemali nechať ujsť návštevu parku Vigeland, ktorý vyzerá ako škandinávske Versailles. Tento park dalo vybudovať mesto, ktoré sochárovi Gustavovi Vigelandovi poskytlo materiál a on potom až do svojej smrti takmer 40 rokov tvoril sochy z kameňa a kovu. Je tu 192 súsoší ľudí v životnej veľkosti, na ktoré musel Vigeland vytvoriť viac ako 600 ľudských postáv. Ak sa budete nudiť, môžete ich v parku spočítať, my sme sa stratili niekde pri čísle 371. Keď nemáte veľa času, ale chcete si z Osla odniesť viac ako dobrý pocit z návštevy, mali by ste si skočiť urobiť jednu rýchlu fotku na univerzitu, kde sa odovzdáva jediná Nobelova cena, a to za mier (všetky ostatné sa udeľujú vo švédskom Štokholme). V miestnej aule človek na chvíľu nadobudne pocit jedinečnosti, ale závan histórie a vedy na vás dýchne aj v múzeu Kon-Tiky.

Tam po prvé zistíte, aké zaujímavé dokážu byť múzeá, ktoré majú vlastnú malú kinosálu, interaktívnych sprievodcov a exponáty v skutočnej veľkosti, nie makety. Tu uvidíte, že aj Vikingovia, Egypťania či Indiáni mohli pokojne cestovať tisícky kilometrov po mori, aj keď ani zďaleka nemali toľko technických vymožeností ako my dnes. Dokázali to nadšení vedátori, ktorí postavili verné kópie starovekých lodí a skutočne sa na nich plavili do Afriky či Južnej Ameriky. V muzeálnej kinosále si k tomu môžete pozrieť skvelý hodinový dokument. K Oslu už len jedna poznámka. Ak cestujete autom, parkovanie v centre mesta bude pre vás nočnou morou, lebo na mnohých parkoviskách môžete zostať maximálne 1 hodinu. Ilegálne parkovanie alebo prekročenie času parkovania sa prísne trestá, pokuta sa začína pri 500 nórskych korunách (1 NOK = 4,20 SK), takže to sme neriskovali ani my. Odporúčam preto naplánovať si objavovanie Osla tak, aby ste sa na jednom mieste zdržali maximálne hodinu.

Polárny kruh a Lofoty

Za nórsky polárny kruh sa dostanete cestou z Osla cez Trondheim a odtiaľ je to asi tak 200 km. Cesty na polostrove sú nadštandardne dobré, za tunely a aj vstupy do centra mesta síce platíte mýto, ale aspoň je vám jasné, na čo sa tie peniaze použijú. Horšie je to v Nórsku s maximálnou povolenou rýchlosťou, ktorá je na diaľnici 90 km/h. Keďže sme tam boli bez víz, radšej sme predpisy dodržiavali, človek nikdy nevie... takže sme mali dostatok času obzerať si okolitú prírodu a musím uznať, oči sa mali na čom kochať.

Na polárnej čiare sa rýchlo vrátite do komerčného sveta. Je tam veľká budova, kde si môžete kúpiť certifikát, že ste boli na 66. rovnobežke a tradíciou je aj stavanie malých kamenných mohyliek na polárnej línii, aby ste dali o sebe vedieť, že ste tu boli. Pocit, že som za polárnym kruhom, prišiel až asi 30 km po tom, čo sme už tiahli ďalej na sever. Nedá sa to opísať. A keď sme sa nalodili na trajekt smerom k najkrajším nórskym fjordom Lofoten, mala som pocit, že toto je raj. V júli na sklonku polárneho dňa som za polárnym kruhom chodila v tielku, prechádzala som sa po plážach severného mora. Slnko pieklo, akurát tá voda v mori mala 5 stupňov. V Lofotene si treba kúpiť okružnú jazdu na lodi, lebo na mnohé miesta a zákutia vo fjordoch sa autom nedostanete.

Ak chcete ísť na otvorené more a máte na to rozpočet, pokojne sa vyberte s veľrybárskou loďou pozorovať veľryby. Nám to zlé počasie nedovolilo, ale už len stáť ráno o štvrtej v dokoch spolu s rybármi v gumákoch a ťažkých pršiplášťoch, aké vidíte v hororoch, pričom vám dážď šľahá do tváre a vy len trpezlivo čakáte, či dnes vyplávate, alebo nie, stálo za to. Veľryby si pôjdeme pozrieť nabudúce.

Severnejšie ako na severe

Cesta na Nordkapp ubiehala pohodovo. Toto miesto je zaujímavé práve tým, že na vlastné oči vidíte, ako slnko nezapadá, ale točí sa vám rovno nad hlavou. A okrem toho máte pocit, že ste na konci sveta. Na najsevernejší výbežok kontinentálnej Európy sa dostanete 7 km dlhým tunelom popod more, ktorým Nóri spojili pevninu s výbežkom aj pre cestnú dopravu. Za vstup do tunela zaplatíte cca 1 000 slovenských korún za auto a ďalších cca 200 Sk za každú osobu. Je to jednosmerný poplatok, takže cestou naspäť si peniaze skasírujú opäť. Zato také soby platiť nemusia – my sme zažili tieto zvieratá priamo pri výjazde z tunela, celé stádo si pokojne išlo do tunela a my popri nich. Doteraz nás Škandinávia nestála viac, ako sme predpokladali, ale cesta na Norkapp nám poriadne nabúrala rozpočet. Okrem toho sme si chceli nakúpiť u Laponcov nejaké sobie kožušiny a predmety miestnej ľudovej kultúry, takže prišiel na rad alkohol, ktorý už týždeň v aute čakal na svoju príležitosť.

Obchod nie je moja silná stránka a je pravda, že predávať tvrdý, 52-percentný alkohol v krajine, kde je silná prohibícia, tiež nie je moja špecializácia, ale... v malom mestečku na najsevernejšom severe Nórska sme zastavili v jednej zašitej štvrti na ulici a hľadali sme potraviny. Na parkovisku stál veľký opancierovaný autobus, z ktorého každú chvíľu vybehol asi 150-kilový chlap s holou hlavou namiesto krku a zvonka autobusu vešal na vešiakoch rôzne oblečenie. Bolo na prvý pohľad jasné, že je to miestny blšák a my sme už začali v aute kuť plány. S Milanom sme sa dohodli, že zoberiem jednu fľašu na ukážku, on mi bude kryť chrbát a skúsime naše tekuté zlato speňažiť. Nadýchla som sa a vybrala som sa s fľašou malinovice zabalenej v novinách a v igelitke k tomu hrozivo vyzerajúcemu „obchodníkovi”. Našťastie v Škandinávii sa všetci už od základnej školy učia angličtinu povinne, takže komunikácia s pánom, ktorý vyzeral ako posledný lúzer s kvérom za pásom, bola jednoduchá. A ani mi nenapadlo, že to bude také rýchle. Prišla som k dverám autobusu, on ich otvoril, pekne sme sa pozdravili a ja som mu na rovinu povedala, čo ponúkam. On si zobral fľašu, otvoril ju, znalecky ovoňal a povedal, že mi dá 120 nórskych korún za fľašu. Mala som ich šesť. Zobral všetky. Doteraz si presne viem vybaviť ten adrenalín, ktorý mi hučal v žilách, keď som „obchodovala“ s týpkom, ktorý by ma mohol jednou rukou zabiť. Mimochodom, tých 720 nórskych korún nám potom stačilo na všetky ďalšie poplatky, ktoré sme ešte minuli na ceste späť.

Cesta domov

Ak ste aspoň troška jazykovo zdatní, v Nórsku aj vo Švédsku sa v pohode podľa smerových tabúľ na cestách vyznáte. Fínsko je však iná káva. Piktogramy typu čerpacia stanica alebo reštaurácia tam nepoznajú, a ak aj áno, nepoužívajú ich. Ale tabúľ, kde máte v troch riadkoch napísaný zhluk samohlások a spoluhlások, ktoré ani pri rýchlosti 50 km/h nedokážete prečítať, je tam požehnane. Pumpu sme teda hľadali empiricky – kým sme k jednej zabočili, osem pred ňou sme minuli a keď sme pochopili, aký zhluk písmen je vo fínčine „benzínka”, potom už len stačilo na takú tabuľu naraziť a odbočiť. Ďalšia vec, ktorá nás zarazila, boli komáre. Vo Švédsku ich bolo tak akurát, v Nórsku ani na fjordoch napodiv takmer neboli, ale len čo sme prekročili fínsku hranicu, na naše auto naletel obrovský húf. Dokonca sme nechceli stiahnuť okienko, aby sme sa colníkom legitimovali. Možno to bolo naše šťastie, lebo colníci sa s nami dlho nezapodievali, a teda ani nestihli prísť na to, že sme v Nórsku strávili krásnych 9 dní bez víz. Inak, Fíni majú najdrahší benzín – priemerne sme za liter platili cca 50 – 68 korún za liter, ale vo Fínsku cena stúpla na krásnych 83! Je teda jasné, prečo sme radšej zvolili cestu na juh cez Švédsko.

Okrem toho sme sa chceli zastaviť v národnom parku Kiruna. Navštevovaný je predovšetkým v zime, lebo je tam jeden z najznámejších ľadových hotelov na svete. Od novembra do apríla si tam môžete zarezervovať noc v hoteli vyrobenom iba z ľadu, zababušiť sa do sobích koží, piť z ľadových pohárov v ľadovom bare a určite si to za polárnym kruhom v parku Kiruna užiť. Keďže sme tam boli v lete, chceli sme si to aspoň obzrieť. Pre záplavy sme sa však do Kiruny nedostali. Zamierili sme teda do Štokholmu, Benátok severu. Hlavné mesto Švédska je nádherné a plné útulných reštaurácií, pubov a krčmičiek. Majú tam aj svojho Čumila. Keď sa Švédi odviažu, pochopili by ste, že u nás na Slovensku sme popri nich len abstinenti. Na Štokholm sme nemali veľa času, zašli sme len do kina, pozreli sme si nočné mesto, ale ak si otvoríte ktorýkoľvek bedeker, máte tu čo robiť minimálne týždeň. Preto sme si povedali, že toto mesto si ešte prídeme užiť a hlavne nepôjdeme autom! Nech si môžeme všetci pekne pripiť na krásu a pokoj Škandinávskeho polostrova.