Slovensko má čo ponúknuť v každom jeho zákutí: Objavte našu krajinu s historickými osobnosťami

Vysoké Tatry patria medzi top turistické lákadlá dnes a ani v minulosti to nebolo inak. Neoficiálne dejiny turizmu slovenských veľhôr píše aj najdlhšie otvorený hotel bez jedinej prestávky v Starom Smokovci. Chýr o niekdajšom snobskom ubytovacom zariadení Grandhotel Starý Smokovec sa rýchle rozšíril za hranice nášho územia. Prvého hosťa privítali v roku 1904. Išlo o saského korunného princa Fridricha Augusta. Celá kráľovská rodina sa v ňom ubytovala na niekoľko mesiacov a užívala si luxusné služby a vychýrenú kuchyňu Rakúsko-Uhorska. Pamiatka na tieto časy je dodnes živá v podobe pomenovania súčasnej spoločenskej miestnosti hotela po tomto panovníkovi.

O štyridsať rokov v hoteli pobudol aj český politik Edvard Beneš s manželkou. O necelých sedemdesiat rokov v ňom dve noci strávil i niekdajší kubánsky vodca Fidel Castro. Zapísal sa neslávne tiež poľovačkou na kamzíky. Ulovil totiž posledné dva kusy, ktoré v horách boli. Pritom mal povolenie len na jedného. Nikto však nemal odvahu krotiť ho. Možno politik počúval aj hudbu z gramofónu, ktorý do hotela zaobstarali v roku 1936. Ešte stále je tu a navyše je funkčný.

Šľachtický duch sa zas nesie areálom niekdajšieho barokového kaštieľa a dnes hotela v dedine Gbeľany pri Žiline. Areál v obci, ktorá bola súčasťou strečnianskeho panstva, naposledy patril do rúk šľachtického rodu Majláthovcov. Rodina mala dve dcéry. Keďže Ferdinanda rada chodila na poľovačku, v hoteli na jej počesť zriadili poľovnícky salónik. Druhá zo sestier Šarlota mala rada cukrovinky, preto jej venovali čajový salónik. Izba, v ktorej spala grófka, je stále na pôvodnom mieste a je určená pre hostí. Rodina odtiaľ odchádzala v roku 1945, keď skončila druhá svetová vojna. Po tom, čo ich majetky prešli do rúk štátu, obyvatelia si rozobrali ich nábytok. Časom sa však dnešný majiteľ dostal k vzácnemu kúsku. Ide o gauč, na ktorom si dnes môžu posedieť všetci návštevníci. Čo-to od roku 1850 pamätá aj lipové vyrezávané zábradlie na prvom poschodí. Prešlo kompletnou renováciou. Ani pôvodné trámy neskončili na smetisku. Časť z nich zdobí strop. Tie, ktoré boli v nevyhovujúcom stave, rozobrali a zužitkovali na výrobu stolov v hotelovej vinárni.

Od polovice mája do polovice augusta 1964 bol v sabinovských uliciach čulý ruch. Rozložil sa v ňom totiž štáb filmu Obchod na korze. Príbeh z obdobia slovenského štátu rozpráva zápletku arizátora a chudobnej židovskej vdovy. Niektorí Sabinovčania, ktorí si v ňom zahrali, majú nielen na hlavného protagonistu Jozefa Kronera, ale aj členov filmovej produkcie len najlepšie spomienky. „Najmladšou členkou štábu bola pani Záletová, ktorá si za honorár kúpila sukňu. Ľudia radi hovoria, ako s pánom Kronerom chodili chytať ryby na Torysu, prípadne ako rád debatoval s miestnymi v krčme. Ľudia zo štábu bývali v privátoch u Sabinovčanov, keďže v tom čase toľko ubytovacích kapacít neexistovalo,“ hovorí Juraj Vrábel. Ide o Sabinovčana a zároveň veľkého fanúšika oscarového filmu, ktorý sa pričinil o to, že najnovším turistickým lákadlom Sabinova je chodník, ktorý zvedavcov opäť vráti do deja. Na Hlavnej ulici sú totiž rozmiestnené kovové tabule s QR kódmi. Stačí ich smartfónom naskenovať a zobrazí sa vám dej z konkrétneho stanovišťa.

Interiérové scény vznikali v pražskom štúdiu Barrandov, v exteriéroch ukázali mesto na východe Slovenska. Na mieste, kde filmový obchod na korze stál, je dnes záhradníctvo. Symbolická predajňa pripomínajúca nakrúcanie sa nachádza o pár domov ďalej. „Nevedno, či obchod vo filme mal skutočne zelenú fasádu, keďže snímka bola čiernobiela. Úvodná scéna sa nakrúcala z veže dnešnej súkromnej školy. Bolo odtiaľ vidieť i na neďalekú väznicu, v ktorej sa prechádzali väzni. Ide o symboliku, aké je jednoduché dostať sa za múry väznice v prípade, že nesúhlasíte s režimom,“ hovorí Juraj Vrábel, ktorý ma vedie na Murgašovu ulicu, kde si film pripomínajú aj grafitmi na stene. Ešte predtým prechádzame okolo symbolickej sošky Oscara. „Film nakrútený podľa poviedky Ladislava Grosmana mal najskôr pracovný názov Pasca,“ dodáva.

Na túry a prechádzky do našich veľhôr rád chodieval aj Pavol Országh-Hviezdoslav. Isté je, že veľa času trávil v Kežmarku. Dôvodom bolo štúdium na evanjelickom lýceu. Nájdete ho jednoducho. Stačí prechádzať centrálnou ulicou v meste smerom k hradu. Z bývalej školy je dnes hotel, ktorý nesie práve spisovateľovo meno. Renesančný dom zo sedemnásteho storočia je na priečelí označený pamätnou tabuľou na Hviezdoslavovu spomienku. Vysoké Tatry a krásne podtatranské prostredie na mladého študenta tak zapôsobili, že kým dovtedy písal svoje básne v maďarčine a nemčine, na návšteve veľhôr začal veršovať po slovensky. Práve v dnešnom hotelovom zariadení vznikli jeho prvé básne, ktoré vyšli ešte pod jeho pseudonymom Jozef Zbranský. Volali sa Básnické prviesenky. Hviezdoslav nebol jedinou významnou osobnosťou, ktorá prešla bránami tejto školy. Študoval tam tiež Martin Kukučín, Janko Kráľ či Samo Chalupka. „Na ich česť sme zriadili literárnu kaviareň. Tento dom však nebol inšpiratívny len pre týchto literárnych dejateľov, ale aj dnešných niektorých hostí,“ vraví o špecifickej tvorivej atmosfére majiteľka hotela Silvia Holopová.

● Ochutnať v Grandhoteli Starý Smokovec obľúbené jedlá slávnych hostí, ktorí ho navštívili. Humorista Vlasta Burian mal najradšej marinovaného tuniaka, olympionik Emil Zátopek zas polievku z hríbov.
● Navštíviť Kežmarský hrad, kde sú tiež uložené artefakty nájdené pri rekonštrukcii hotela Hviezdoslav.
● Pozrieť sa na renesančnú zvonicu v Sabinove.