Tatranská rozlúčka s jeseňou: Kto sa medveďa bojí, nesmie do lesa

... a pokochať sa končiacou jeseňou v najmenších veľhorách.

Po mnohých rokoch strávených v Tatrách som konečne po prvý raz navštívila aj ich najvýchodnejšiu horskú chatu Plesnivec. Vždy, keď som ju videla na fotkách, som si dala to isté predsavzatie: „Tam sa raz musím vybrať.“ Ale k naplneniu svojho priania nie a nie nabrať smer. Až v máji. Návšteva to bola krátka, ale padlo pri nej ďalšie prianie: „Vrátim sa sem na jeseň. Na niekoľko dní. Sama, len so spacákom, statívom a foťákom.“

Lahodné horské ticho

Je jeseň. V Tatranskej Kotline vystupujem z autobusu. Mám zvláštny pocit, akoby som bola súčasťou pomaly premietaného filmu. Ruksak na chrbte, ruksak na hrudi a cinkotajúca rolnička proti medveďom. Cestou na chatu, za krásneho slnečného počasia, stretávam len pár horalov schádzajúcich do doliny. Po hodinke a pol nenáročného stúpania si konečne objednávam miestny horec – na zdravie 5-dňovému pobytu! Vonku je príjemná teplota, teplé odtiene zapadajúceho slnka a ticho. Príjemné, lahodné horské ticho. Počuť vietor hrajúci sa vo vetvách ihličnanov. Cítiť vôňu dreva. Padá na mňa hmla nostalgických spomienok z detstva. Áno, toto je presne to, po čom moje JA už dávno piští.

Kto sa medveďa bojí, nesmie do lesa...

Ako to tak býva, rozprávka o peknom počasí sa týmto večerom končí. V ďalšie ráno sa budím do ťažkého sivého oparu a vlhka. Neodrádza ma to. Cieľ – Biele pleso a Kopské sedlo. Stúpam lesom po vyľudnenom chodníku. Uši mám nastražené, v každom zvuku šípim nebezpečenstvo. Moje predstavy o medvedích útokoch naberajú obrátky. Od detstva ma totiž máta sen o tom, ako ma napadne táto šelma. Ešte chvíľu a naozaj dákeho chlpáča privolám. Skladám preto batoh, prehltnem poriadny dúšok slivovice a vravím si: „Zuzana, vypni strašidelné predstavy, pozdrav medvede, oznám im, že si tu a popros ich o kúsok trpezlivosti a ústretovosti pri prechode ich územím. A začni vnímať krásu stromov, jesenných farieb horských úbočí a hlavne si to užívaj!“

Sfarbený tajomný svet

A zrazu som uvoľnená, naozaj oznamujem tatranskej faune svoj pobyt a spievam si. A keď vidím niečo fotogenické, fotím. Okolo mňa sa hompáľajú plody dozretej jarabiny, do úst si strkám obrovské čierne čučoriedky sladké ako med, jasnomodré kvety horca sa ku mne nakláňajú, akoby sa chceli porozprávať. A po ľudskej postave ani chýru, ani slychu. Prichádzam k Bielemu plesu a po krátkej prestávke mierim nahor do Kopského sedla. Po pol hodine hľadím na končiar Jahňacieho štítu a hlavný hrebeň Belianok. Ždiarska vidla a Havran sú priamo predo mnou. Padajú na mňa prvé kvapky – len tak pomaličky, jedna na líce, ďalšia na nos. Je to príjemné. Pomaly schádzam späť na chatu. A keď za sebou zavriem dvere, rozprší sa, tak poriadne. A prší a prší ďalšie 4 dni. V dažďových prestávkach schádzam niekoľko sto metrov pod chatu – som v Doline siedmich prameňov. Rozprávkové malé vodopády pripomínajú pasáže z Pána prsteňov. Všetko akoby predo mnou ožilo inak sfarbeným tajomným svetom. Strácam sa v čase. Až opätovný dážď ma vracia späť do reality. Milá jeseň, ďakujem Ti za ukážku zázračného, farebného tatranského sveta. Ďakujem a sľubujem, že o rok som tu zas! A Ty si poriadne oddýchni, zaslúžiš si, tento rok si sa naozaj snažila.

www.vysoketatry.com/chaty/chplesnivec/chplesnivec.html

www.beliansketatry.com