Tatry – volanie divočiny

Tatry sú vyššie. Tatry sú tam, kam sa víchrici nepodarilo dôjsť, tam, kde je vzduch ostrý a kamzíky behajú po skalách. Tam, kde tatranskí nosiči naľahko oblečení a naťažko naložení šprintujú tatranskými kopcami. Tatry sú tam, kde žijú chatári, ktorí v živote zistili, že život tam dole aj tak za veľa nestojí.

Mengusovská dolina.

Môj posledný výlet do Tatier bol veľmi nečakaný. V noci som sa vrátila domov v šoku z búračky, ktorú som videla a pri ktorej som pomáhala zachraňovať týpka. Bola jedna hodina v noci a ja som sa bála prejsť cez cestu. Dostala som panický strach z civilizácie. Môj ruksak je kvôli podobným momentom neustále vytiahnutý. Nahádzala som doň všetko, čo súvisí s trekingom, vôbec nepremýšľajúc, čo si vlastne beriem, a o 5.40 ráno už som sedela v pravidelnom vlaku z Bratislavy do Popradu. To je vám úžasný spoj. Len si večer zmyslíte a o 9.30 ste v Poprade a o desiatej už začínate túru. Tentoraz som ako zmyslov zbavená vytrielila na Rysy. Bez hodiny spánku. Roztomilou električkou som sa z Popradu vyviezla na zastávku Popradské Pleso, čo je asi 50-minútová cesta cez víchricou spustošené územie. Človeku to nechtiac pripomína vojnu alebo niečo podobné. A ťažko povedať, či tá zvláštna novinka, že teraz existuje výhľad, ktorý predtým nebola šanca vidieť, je potešujúca alebo nie. Za pol hodinky rezkej chôdze cez les som dorazila k chate pri Popradskom plese. No... chatou by som to v súčasnom stave už nenazývala. Je to skôr hotel. Majú tam dobré halušky a ovocné guľky, milión ľudí na terase, ktorí si fotia pleso a robia hluk. Pleso sa modrá a okolité kopce predpovedajú, že len čo uniknem z toho hluku, uvidím viac. Podľa značiek stúpam na Rysy. Stretávam davy Poliakov a Čechov a pár Slovákov. Všetci na mňa kukajú jak na zjavenie, že idem sama. Mne už to ani nepríde, chodím sama po Himalájach a tam sa mi až tak nečudujú. Rehocem sa sama na sebe, keď sa mi po pár hodinách chôdze roztrasú svaly na nohách a rozslzia oči. Nespala som ani trochu. A trepem sa so 17-kilovým ruksakom do 2 500 metrov. Krava sprostá.

Môj plán bol však nevracať sa do civilizácie najbližšie 4 dni, a tak som si všetko vláčila na chrbte. Pohľad na krásne Žabie plesá mi však prebral klipkajúce oči. A potom jemne náročný výstup po skalách na chatu pod Rysmi ma svojím spôsobom prebral úplne. Hlavne keď som videla viať pred chatou budhistické modlitebné vlajočky, spomenula som si na svoj Nepál a vedela som, že na chate bude isto nejaká spriaznená duša. Keďže som sa na Popradskom plese dosť zdržala, bol už podvečer. Kamene naokolo mali oranžovú farbu. Výhľad od chaty bol ohromujúci. Nálada vnútri totálne pohodová. Chatár Viktor Beránek má neuveriteľný dar rozžiariť celý svoj priestor naokolo. Počas toho, ako čistil sklo na kozube, rozosmieval celé osadenstvo vrátane zamestnancov. Ak mi nejaké miesto v Európe pripomína atmosférou Nepál, je to práve tu. Asi dve minúty chôdze od chaty si na útese tróni najvyššia kadibúdka na Slovensku, ktorú tu pred pár rokmi postavil práve Viktor. Má zasklenú prednú stenu, takže po dosadnutí na „misu” sa vám už pre nádherný výhľad ani nechce vstať. Spí sa v spoločnej nocľahárni. Signál na mobil tu nie je. A keby bol, Viktor by ho zakázal. Neznáša mobily. Po výborných, s láskou pripravených raňajkách sa pomaly motkám hore na Rysy. Je to hodinku od chaty a výhľad je neprekonateľný. Mengusovská dolina s plesami, ale aj poľské Morskie oko. Velikánske pleso, ku ktorému vedie strmá cestička nadol. Počasie je úžasné, akurát vietor si šľahá ostošesť. Poliaci ma prehovárajú, že ma odfotia, aj keď ja im odporujem, že ja nepotrebujem fotku seba, že ja si fotím výhľady. Nakoniec sa v rozpakoch, počúvajúc, že by som nemala takto sama taká tenučká chodiť tak vysoko, vyfotiť nechám. Po návrate na chatu dojedám druhú časť raňajok a znova utekám pred davom turistov, ktorý sa sem zatiaľ dovalil. Jedia vonku na schodoch paštiky a kárajú deti. Nočná pohodová atmosféra, keď na chate zostávajú len tí, čo tam spia, je preč, a tak utekám aj ja.

Malá studená dolina.

Dolu som už zbehla ako srnka, opäť sa naobedovala na Popradskom plese a na zastávke nasadla na električku, ktorá ma premiestnila do Starého Smokovca. Nebo sa černelo a vo vyčančanom Grand Hoteli hrala nejaká pseudorocková skupina. Dala som si kukuricu a kofolu v stánku, dobila mobil a začala stúpať na Hrebienok. Normálne sa tu dá za podľa mňa dosť nekresťanské peniaze vyviezť zubačkou, ale je to fakt kúsok, ani nie hodinka hore, a tak stúpam po asfaltke. Nešla som ani 5 minút a spustila sa prietrž mračien, akú som už dávno nevidela. Nebo sa totálne zatmilo a voda šľahala na zem ako pri apokalypse. Tak som si vytiahla z ruksaku goratex a len čo som to na seba všetko ponavliekala, zastavilo mi okoloidúce auto, ktorého stierače tú masu vody ani nestihli stierať. Mladý párik išiel po svojho syna, ktorý aj s babkou ostal v prietrži na Hrebienku, a zubačka prestala premávať. Takže som mala zadarmo lift, čo v danom počasí poteší. Aj mi napadlo, že počkám, kým prestane pršať, niekde vnútri v bufete, ale len čo som zbadala tam stojace davy, už aj som sa hrdo aj s goratexom a 17-kilovým ruksakom drala ďalej.

Vošla som do lesa, ale moc to nepomohlo. Dážď bol taký silný, že pri dopade na kapucňu vydával zvuky padajúcich bômb. Hromy hrmeli a blesky blýskali. Málokedy je taká ukážková búrka. Poslední zabudnutí turisti hystericky utekali v pršiplášťoch smerom na Hrebienok a nechápavo pozerali na prízrak s tenkými nožičkami, zahalený celý v goratexe tak, že mu ťažko bolo určiť pohlavie, ako si popiskuje a veselým krokom vykračuje smerom do divočiny. Ja totižto milujem búrky. Vždy keď je búrka, trepem sa von do tej nádhery. Často musím až tancovať, tak sa teším. Nedávno som pobudla dva mesiace v monzúnovom Nepále a nevedela som si to vynachváliť. Monzúnová búrka je ešte väčšia pecka. Ako som tak v tom daždi išla na Zamkovského chatu, ktorá je od Hrebienka len 50 minút chôdze, stretla som mladého svalnatého nosiča, čo sa dolu trepal s nejakým pivovým sudom na chrbte. Mal len šortky a tielko. Celý sa leskol od dažďa, vyzeral ako výplod fantázie. Keď ma zbadal, zastal, s vyvalenými očami sa ma spýtal „Kam preboha ideš?“ a očami zablúdil na môj šialený ruksak, čo ma výrazne prevyšoval. „Len na Zamku,“ odpovedala som. „Aha, tak to je v pohode,“ a zmizol kamzičím krokom medzi stromami.

Potom som už nestretla nikoho. Len búrka, potoky, vodopády a ja. Asi 5 minút pred dosiahnutím chaty prestalo pršať a vyšla nádherná dúha, ktorá svojím spodným koncom siahala až dole do doliny. To už som bola v totálne pobúrkovej eufórii. Na chate som si dala halušky a nosičský čaj. Večer som sa zvalila v spoločnej nocľahárni na matrac. Vedľa mňa spal divný ujo. Vyzeral ako východonemecký pedofil. Ale bol to Angličan, ktorému sa podarilo odfotiť svišťa a všetci si pozerali jeho fotky. Všetky veci na poličke nad jeho hlavou boli zoradené absolútne geometricky súmerne, a to aj podľa veľkosti. Bojím sa podobných typov, čo majú všetky veci naskladané v komínku a obzvlášť, keď majú fúzky zastrihnuté ako Hitler. Celú noc som sa budila v paranoji, ale našťastie týpek bol slušný a spal. Nesmrdel a nechrápal, čo mu kvitujem. Na druhý deň ráno, keď som platila účet, som v zdesení zistila, že nemám prachy na ďalší pobyt. Proste som si zabudla vybrať z bankomatu. Mojím plánom bolo prespať ešte jednu noc na Zbojníckej chate. Takto ťažko. Bože, som ja ale sprostá. Mala som posledných sto korún.

A tak som to riskla a vybrala sa zo Zamky nádhernou Malou studenou dolinou na Téryho chatu, kde som si dala párky. Cesta bola perfektná, počasie po búrke slnečné a cestou som stretla kamzíka, ktorý pózoval pred foťákom. Skackal si po skalách a predvádzal sa. To miesto je proste úžasné. Okolité plesá hrajú všetkými odtieňmi modrej. Chata je zasadená do pôsobivej panorámy skál na konci Malej studenej doliny. Nestačím cvakať foťákom, toľko nádhery je okolo mňa. Ale, bohužiaľ, je letná sezóna a aj tu sa to hemží turistami. Cpú sa mi do záberu so svojimi farebnými vetrovkami. Na chatách je proste najlepšie večer, keď blkoce oheň v kozube a je tam iba desať ľudí, čo aj prespia. Hovoria sa horské historky a vonku za oknami hvízda prudký vietor. A úplne najlepšie je v zime, keď tam nie je nikto, len chatár a vy.

Bola som tak v apríli práve tu na Terynke a to vám bola paráda. Vonku bola regulárna chujavica (kombinácia chumelice a fujavice), vietor pískal jak besný a pomocník chatára nestíhal hádzať uhlie do kotla. Do toho mi dával storku, jak tam ráno umrel týpek na infarkt. A ja, že šak som videla záchranku, čo znášala telo dole, keď som stúpala nahor. Tvrdil, že zomrel v tej druhej izbe, nie v tej mojej, ale neverím mu ani slovo, pretože som mala aj na svoje pomery extrémne desivé sny. Takto v lete je to však iné. Hneď po dojedení párkov som sa zdvihla, lebo ma ešte čakala makačka. Prejsť priečne sedlo a dôjsť za svetla na Zbojnícku chatu. A ukecať ich, nech ma tam nechajú na sekeru. Ak odmietnu, pôjdem dole za tmy. No čo už, aj horšie bolo.

Veľká studená dolina.

Priečne sedlo mi dalo s tými 17-imi kilami navyše riadne zabrať. Ruksak ma prevažoval zo strany na stranu, a tak som sa vliekla jak slimák. Reťaze visiace zo skaly štrngotali ostošesť pod náporom cieľavedomých turistov. A ja som fučala jak besná s tým hebedom na chrbte. Našťastie závratov z výšok som sa zbavila už pred rokom v Nepále, inak by sa mi tu pekne lepilo. Dvaja Česi, ktorých môj ruksak zdržoval, mi ho s neskrývaným sebazaprením zobrali, vynadali mi, či som normálna, a zakiaľ som ako malá kamzíčka švihala odľahčená od tej príšery jedna radosť nahor, škodoradostne si ma fotili. Nakoniec sme spolu dorazili včasne a šťastne na Zbojandu. Tá je ako drahokam, zasadená na konci Veľkej studenej doliny, podobne ako Terynka v Malej.

Nastalo také zvláštne podvečernésvetlo, ktoré vytvára úplný fotografický raj. Čierne mraky valiace sa z jednej strany, oranžové svetlo zapadajúceho slnka útočiace z druhej strany. Keď sa vám tieto javy premiešajú, práve keď máte na muške krásne Tatranské pleso, vzniká hotová paráda. „To je ona, časopisová,“ povedala som si komentujúc poslednú fotku a cupkala unavene k chate. Čakal ma neľahký oriešok. Presvedčiť chatára, že mu raz peniaze vrátim. Našťastie vyhovel. A tak som si dala teplý čajík, vyhladovelá (za celý deň som bola o jedných párkoch) zhltla segeďák, a kým sa mi svaly triasli ako unavenému koňovi, čítala som si v jedálni horolezecké časopisy.

Vonku zúrila polovíchrica a na to, že bol skorý august, bola nenormálna kosa. Teplomer o šiestej večer ukazoval 8 stupňov. Dala som si také smiešne indické gate, čo na chatách používam ako pyžamko, rozložila sa na poschodovej posteli hore, hneď vedľa chalana v mojom veku. Zrazu vidím za oknami kamzíka. Všetci už po večeri posedávali v jedálni a chľastali a ja som s mojím foťákom v indickom pyžamku a košieľke vytrielila do toho pekla vonku jak zmyslov zbavená. V šľapkách, samozrejme. Kamzíčia rodinka. Stmievalo sa a nik okrem mňa a nich tam nebol. Nebáli sa. Zašli za kopček a pásli sa ďalej. A ja napriek tomu, že som ledva v tých šmykľavých šľapkách stála na nohách a prudký vietor sa ma snažil ‚sundať’ na zem, som sa nedala a dobre som spravila. Kamzíky sa ma úplne prestali báť a pustili ma k sebe. Pozerali na mňa svojimi divými očami. Studený vietor sa nám zapieral do vychudnutých tiel a bola už takmer tma. Z chaty sa dymilo a voňala domovom. A pocit domova je pri volaní divočiny dôležitým elementom.