Tip na víkendový výlet: Objavte krásy Slovenska! Aké poklady ukrýva malebná Banská Štiavnica?

Historické mesto vybudované uprostred sopečného krátera má zlaté obdobie 17. storočia dávno za sebou. To, čo po bohatých mešťanoch a majiteľoch baní ostalo, obdivujem nielen ja, ale celý svet ešte i dnes. Kým nemecky hovoriace panstvo svoje honosné domy stavalo v centre, chudobní slovenskí a maďarskí baníci žili skromne v malých domčekoch na kopcoch Paradajs, Glanzenberg či Tanád.

Joachim Stein, narodený s mečom v ruke, a notár Matej Barbarič blúdia stránkami v Červenákovej knihe Mŕtvy na Pekelnom vrchu. Absolventovi práva a logiky vybral autor jeden z domov na Ružovej ulici. Pomenovanie tejto časti mesta nie je podľa farby domov, ale podľa ruží, ktoré ju zdobia od jari až do jesene. Odtiaľto nemal Matej dlhú cestu do práce. Viedol richtárov úrad, zastupoval mesto na súdoch, a tak mal kanceláriu v budove dnešnej radnice. „Barbaričovi v peleríne stačilo prejsť po Ružovej ulici na Horné námestie a spotil sa ako ťažný šimeľ,“ píše Juraj Červenák. V niekdajšom gotickom dome kedysi skutočne zasadala mestská rada. Dnešnú podobu dostala budova až o štyri storočia neskôr. V interiéri dvíham hlavu k stropu, aby som obdivovala fresku symbolizujúcu spravodlivosť. Okrem radných pánov do nej kedysi chodievali miestni vyvrheli. V suteréne totiž bola väznica.

Serióznu Barbaričovu povesť kazilo viacero slabostí – víno, dobré jedlo a krásne meštianky. Preto jeho druhým domovom bola budova niekdajšieho hostinca U hrozna. Okrem ťažiarskych barónov a hradných pánov sa tam schádzali baníci, ktorí nemuseli fárať na úsvite. V doslova meštianskom paláci už nemám príležitosť dať si ani pohár vína, ani kávu, keďže v ňom žiadne zariadenie nesídli. Na výber mám však z iných čarovných lokálov. Historické centrum inšpirované talianskou a francúzskou architektúrou je plné útulných podnikov, v ktorých sa príjemne oddychuje.

Podniky, kde nalievajú nápoje všakovakého druhu, dobre vidieť aj z veže Starého zámku. Bývalý kostol považujú miestni za kamennú kroniku mesta. Kým ešte v 15. storočí išlo o svätostánok, okolitý priestor slúžil ako cintorín. Jeho pozostatky sú stále na nádvorí. Až o necelých sto rokov od položenia základového kameňa zmenili objekt na protitureckú pevnosť. V mučiarni si svoje vytrpeli aj knižní vrahovia. Je jedno, ktorou uličkou blúdim po meste, mojím orientačným bodom je hradná veža. Dnes má barokový ráz. Nedívam sa však na ňu len z diaľky. Dostávam sa až k zvonom. Z tretieho poschodia je nádherná vyhliadka, odkiaľ vidno Nový zámok či Kalváriu.

Hoci podľa niektorých Štiavničanov nikdy nemali v meste kata, Katova ulica existuje. Iní zas vravia, že mal svoj dom pod dnešných Novým zámkom. Nech je to tak či onak, treba si ešte pozrieť Pekelný vrch, keď už tento názov nesie literárne dielo. A ktorý to vlastne je? Ide o fiktívny kopec. Existuje totiž stará povesť, ktorou sa autor inšpiroval. Dedička ťažiarskeho impéria Barbara Rösslová sa vraj spriahla s pekelnými silami. Hoci po otcovi zdedila závideniahodný majetok, všetko premárnila. Až do posledného momentu života jej robil spoločnosť veľký čierny pes zvaný Lucifer. Psy jej vraj nedali pokoj ani na pohrebe. Roztrhali jej telo, odniesli ho na jeden z kopcov a následne skočili do jamy, odkiaľ zavýjali ešte niekoľko dní.