Vajíčko ako darček lásky? Zistite, aké zvyky Veľkej noci sú stále živé, a na ktoré zabúdame...

Veľká noc má výnimočné miesto nielen v cirkevnom kalendári, ale aj v ročnom cykle zvykov a tradícií slovenského národa. Obdobie Veľkej noci a prípravy naň sú plné krásnych prejavov ľudovej kultúry, najmä v oblasti slovesnej a hudobnej tradície. Porozprávala nám o tom slovenská etnologička a historička PhDr. Katarína Nádaská, PhD.

Veľká noc patrí medzi pohyblivé sviatky a tie sa viažu na lunárny kalendár, podobne ako sviatky židovského roku. Slávi sa prvú nedeľu po splne mesiaca, ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti. To značí, že termín sa pohybuje v rozmedzí od 22. marca do 25. apríla a každý rok sa mení.

V obciach, kde sa na Veľkonočnú nedeľu posväcovali jedlá, často rodiny vyčkali až na ne. V košíčku, zvyčajne pod krásnym vyšívaným obrúskom, gazdiné prinášali na nedeľnú rannú omšu na posvätenie chlieb, šunku, klobásy, maslo, tvaroh, vajíčka, soľ, chren, koláče alebo veľkonočné obradové pečivá, fľašu vína alebo pálenky. Posväteným jedlám sa pripisovali magické vlastnosti, preto sa z nich na Veľkonočnú nedeľu dávalo aj dobytku, aby sa mu dobre darilo.

Počuli ste náš podcast?

Po návrate z kostola sa podával sýty obed – zvyčajne slepačia polievka a pečené bravčové mäso. Z posvätených jedál mal jesť každý člen rodiny, pričom sa dbalo na to, aby ani omrvinka nepadla na zem. Na slávnostne prestretom veľkonočnom stole mal svoje čestné miesto baranček z piškótového cesta. Pekával sa v hlinenej či železnej forme v tvare baránka. Býval zdobený bielou cukrovou polevou.

Tradičným veľkonočným jedlom sú vajíčka. Pokladajú sa za symbol nového života a plodnosti. Jedávali sa najmä uvarené natvrdo alebo ako obradové jedlá, napríklad praženica s mladými žihľavovými lístkami, stratené kura alebo špeciálne veľkonočné jedlo z vajec, údeného mäsa, klobások, zo žemlí, strúhanky. Jeho príprava sa líšila podľa regiónov, podobne ako jeho názov (veľkonočná alebo vajcová baba, polnina, syrek, hrudka, baránek a iné), ale vždy sa doň dávalo veľmi veľa vajec.

Šibanie je starý magický rituál, pri ktorom sa využíva mágia dotyku. Korbáče sa robili z mladých vŕbových prútikov, ktoré sú na jar čerstvé, naliate miazgou a ich kontakt s dievčenským a ženským telom mal preniesť pružnosť, ohybnosť, mladosť a krásu aj na dievčatá a ženy. Podobne to bolo aj s oblievačkou – dievčatá a ženy sa oblievali živou vodou z potoka či zo studne a jej čerstvosť mala tieto vlastnosti sprostredkovať aj dievčatám, aby boli čerstvé a rýchle v práci. Pôvod šibačky a oblievačky tkvie ešte v predkresťanskom období, keď Slovania slávili sviatky jari ako symbol plodnosti a dotyk vŕbových prútikov so ženským telom znamenal odovzdávanie plodivej sily.

Obrad polievania vyjadroval želanie, aby uzdravujúca, očisťujúca a omladzujúca sila, pripisovaná vode v tento čas, prešla na oblievané ženy a dievky. Hoci samo šibanie ani oblievanie sa nedalo označiť za príjemný zážitok, dievčatá pri tom pišťali a usilovali sa uniknúť (čo mládencov tým väčšmi povzbudzovalo), v skutočnosti sa šibačom a polievačom vždy veľmi potešili. Nielen preto, že po vyšibaní mali byť svieže, zdravé a mali opeknieť, ale aj preto, že hojná účasť šibačov svedčila o záujme o dievku. Verilo sa, že dievčina ktorá by nebola vyšibaná či poliata, môže cez rok chorľavieť, dokonca aj stratiť krásu a pružnosť. Od 50. rokov 20. storočia sa na väčšine nášho územia aj vo vidieckom prostredí oblievanie nahrádzalo kropením voňavkami, podobne ako dovtedy v meštianskych domoch. Dievčatá vo všeobecnosti túto zmenu uvítali, lebo autentická oblievačka mohla bývať naozaj drastická.

Odmenou za vyšibanie alebo vykúpanie bolo najčastejšie vajíčko. Keď bolo ručne maľované, plnilo aj úlohu nežného a originálneho vyznania lásky. Práve také vajíčka, ktoré dievčatá samy zdobili, mali pre mládencov najväčšiu hodnotu. Podľa spôsobu výzdoby na vajíčku sa mohol mládenec presvedčiť, aké city k nemu dievčina v srdci prechováva. Do výzdoby vajíčka určeného vyvolenému mládencovi preto každá vkladala veľa citu a pôvabu.

V najstarších časoch sa červená farba na vajíčku chápala ako upevnenie jeho moci ako symbolu života a plodivej sily. Zo zdobenia veľkonočných vajíčok sa postupne vyvinulo svojbytné skromné umenie, ktorého hlavnými nositeľkami bývali dedinské ženy. Techniky a vzory si odovzdávali z generácie na generáciu, ale z času na čas nadané gazdiné pridali k zaužívaným vzorom aj čosi originálne z vlastnej fantázie. Najskôr sa, prirodzene, maľovali plné vajíčka, neskôr aj vyfúknuté škrupiny (výdušky).

✿ Popol očisťuje nielen symbolicky, ale aj fakticky – znečistenú bielizeň prali s popolom, ktorý ju vybielil a očistil. Popol sa používal na polia ako hnojivo, bol prospešný pre úrodu. Popol na čelách veriacich ich mal povzbudzovať k ich duchovnému rastu.

✿ Letečko boli mladé, rozvetvené konáriky vŕby, na ktoré dievčatá popriväzovali pestrofarebné stužky, retiazky, ktoré si samy vyrobili z farebného papiera, a výdušky, zafarbené vajíčkové škrupiny. Konáre niesli mládenci, okolo nich šli dievky a spievali.

✿ Niektorým bylinkám zozbieraným na Zelený štvrtok sa pripisovali osobitné liečivé vlastnosti, preto sa napríklad zbieral oman, marunka a pľúcnik. Dávali sa potom kravám do krmu, aby nad nimi nemali moc bosorky, aby dobre dojili a neochoreli. Na Zelený štvrtok sa chodil zbierať aj hloh. Čaj z jeho listov a kvetov sa používal na liečenie padúcnice. Liečivé účinky tohto čaju pri širokej škále ochorení potvrdzuje aj moderná medicína. Ale aj množstva ďalších, ktoré sa využívali pri ľudovom liečení, často v spojení s magickými úkonmi.

✿ Úkony, ktoré sa robili na Veľký piatok, vyjadrovali tradičnú vieru v mimoriadnu moc tohto dňa, ktorá všetko uzdravuje, napomáha rastu a zdaru v práci. Vo viacerých regiónoch Slovenska sú známe povesti, že v noci na Veľký piatok sa otvára zem a vydáva poklady, ktoré môže dostať len statočný a smelý človek čistého srdca.