Vianočné ostrovy: Ktorý z nich je ten pravý vianočný?

Ako malé dieťa som s údivom pozeral na mapu sveta. Isto ju poznáte aj vy zo škôl – veľký ovál s vyobrazením krajín, morí a oceánov. Okamžite som si všimol, že je na nej krajina, ktorá je na mape hneď dvakrát. Republika Kiribati je úplne vľavo a úplne vpravo okolo rovníka. Samozrejme, že viem, že je to stále tá istá krajina, len nedokonalosťou gule zemegule ju bolo treba zachytiť takto. Inak sa nedalo a viem, že ďalej už nič neexistuje. Všetko ďalej odtiaľ je vlastne už bližšie k nám. Raz sa tam aj dostať. Stalo sa. Nebolo to síce na Vianoce, ale krátko pred nimi. Náročná a nekonečná cesta z Viedne cez Londýn, Kuala Lumpur, Brisbane do hlavného mesta Baikiri na ostrove Tarawa.

Letieť ponad nádherné atolové ostrovy republiky Kiribati je nevšedným zážitkom.

Hlavné mesto je v podstate zmiešanina všetkých stavebných štýlov. Kto sem prišiel, postavil niečo podľa svojho. Dlhé roky kolonizácie a bojov o tento atolový raj zanechali po sebe zvláštnu spleť budov, domov, ulíc ako snáď nikde inde na svete. Popri drevených domčekoch nájdete tehlové skvosty, betónové opachy, plechové obydlia, ktoré v žiadnom prípade nemožno nazvať slumy. Žijú v nich večne usmievaví ľudia. Je to hlavné mesto krajiny, v ktorej ani každý obyvateľ nevie, že také existuje. Obyčajní ľudia žijú úplne inak a k svojmu šťastiu nepotrebujú vedieť, čo je hlavné mesto. Aspoň tí ľudia, ktorých som stretol ja. Sú šťastní aj bez toho, slovo politik v ich domovskom jazyku kiribati vlastne ani neexistuje. Sú závideniahodne slobodní a očividne šťastní.

Tieto deti sa pokojne hrajú na dráhe letiska v Baikiri.

Let z Tarawy na atol Kiritimati trval neskutočných šesť hodín v lietadle, ktoré bolo možno staršie než ja. A to nemám dvadsať. Ale stálo to za to. Letieť ponad desiatky menších i väčších atolových ostrovov je zážitok, akému sa sotva niečo vyrovná. Len keby tomu lietadlu z času na čas nezlyhával pravý motor. Až po pristátí nám letuška prezradila, že takto šetria palivo. Bezpečnosti to neškodí a koho zaujíma, že priletia o hodinu- dve neskôr. „Tu sa nikto neponáhľa,“ prezradila na rozlúčku a dodala: „Tu ste na konci sveta a odtiaľto ďalej sa už vlastne vraciate späť.“ Tieto slová si budem pamätať, bol som naozaj geograficky na konci sveta.

Jeden z malebných záberov na panenskú prírodu ostrova Kiritimati.

Ak skutočne existuje raj, tak musí vyzerať nejako takto. Ani najdokonalejšie katalógy renomovaných cestovných kancelárií sveta nedokážu vytvoriť také až gýčovité obrázky toho, s čím sa tu stretnete. Ak je more modré, tak tu je čisto blankytné, ak je piesok biely, tak tu určite taký je, ak len tak na ulici rastú banány, pomaranče, tu ich nájdete na každom kroku a nikomu nechýba, ak si z nich zoberiete nejaký plod. Akoby tu nikomu nič nepatrilo a bolo to vlastne všetkých. Určite to tak nie je, ale môžete si byť istí, že všade nájdete len usmievavých a milých ľudí. Ako cudzinca vás vítajú všade, a ak zvládnete akú-takú komunikáciu, nebude výnimkou aj pozvanie do ich skromných príbytkov. Môj sprievodca Lamiin žije na tomto atole od narodenia. Nikdy na žiadnom inom ostrove nebol. Chodil tu do školy, má tu svoju priateľku, s ktorou má sedem detí. Nikdy sa neženil, lebo to nepovažoval za potrebné.

Tance hula sú obľúbené nielen na Havajských ostrovoch, ale aj v Kiribati.

„To sa ženíte iba vy, aby ste dokázali svoju lásku k žene na papieri. Potom sa zasa bijete za iný papier, ktorý vás tohto záväzku zbaví. Akú to má logiku? Sú veci, ktoré sme od vás civilizovaných prevzali, iné sme si prispôsobili, ostatné považujeme za hlúposť dobrú akurát tak pre vás,“ vyjadril svoj názor Lamiin. Nepolemizoval som s ním, ale možno má v niečom aj pravdu.

Na ostrove Tarawa sa odohrávali urputné bitky v druhej svetovej vojne. Viacero artefaktov z bojov dnes láka turistov.

Kiritimati v preklade z pôvodného jazyka tunajších obyvateľov znamená vianočný. Je to najväčší koralový atol na svete s množstvom susediacich ostrovčekov. Je súčasťou republiky Kiribati, ktorú tvorí 33 menších i väčších ostrovov v súostroví Line Islands v Tichom oceáne. Krajina je známa vývozom niekoľkých nerastných surovín (ako fosfát), ale zaujímavosťou je, že nezanedbateľnú časť príjmov krajiny tvoria pokuty, ktoré dostávajú od japonských rybárov loviacich tuniaky nad povolený počet. Spokojní sú Japonci aj miestni obyvatelia. Administratívne spadá krajina pod Austráliu, platí sa tu aj jej menou. Obyvatelia sa živia poľnohospodárstvom, pestovaním tropického ovocia a rybolovom. Majú dostatok vzácnych drevín a tri štvrtiny rozlohy krajiny tvoria tropické pralesy. Počas druhej svetovej vojny tu prebiehali ťažké bitky medzi Japoncami a Američanmi a prakticky všade nájdete pozostatky krutých bojov. Dnes sú atrakciou, ktorú z roka na rok navštevuje čoraz viac turistov. Turistický ruch je tu zatiaľ len málo rozvinutý, ale buduje sa infraštruktúra, a tak táto výhoda domorodcov určite o niekoľko rokov pominie.

Keď tiahnu vzácne červené kraby, musia aj golfisti na Vianočnom ostrove prestať hrať.

Kiribati vlastne rozdeľuje Tichý oceán na severný a južný, vládne tu tropické počasie. Na Kiritimati prší od novembra do apríla a v čase mojej návštevy pršalo ako naozaj. Po pár hodinách vyšlo opäť slnko, aby po pár hodinách opäť prišiel hustý tropický dážď. Vtedy nepracuje takmer nikto. Je čas na odpočinok, opravy v domoch. Veď je to ako voľakedy u nás cez zimu. S tým, že sme na Vianočnom ostrove, tu nemá nikto problém. Kresťanstvo dodržiavajú iba belosi, ale na prílišné zdobenie ako u nás sa nikto nechystá. Veď oslavovať Vianoce v našom štýle pri konštantnej teplote 30 stupňov je predsa len hlúposť. Časový posun je neuveriteľných trinásť hodín, a keďže ich v roku 1995 posunuli na západ od 180. poludníka, päťtisíc obyvateľov krajiny ako prví vítajú príchod Nového roka.

Potápanie v blízkosti koralových atolov je snáď najkrajšie na svete.

Vianočný ostrov Kiritimati objavil roku 1777 moreplavec James Cook. Keďže sa to stalo na Vianoce, nenapadlo mu iné, iba ho pomenovať Vianočný ostrov. V domorodom jazyku zostal dodnes ako Kiritimati. Vianočný ostrov s rovnomenným názvom leží o niekoľko tisíc kilometrov na západ. Aj tento ostrov objavili práve na Vianoce. Dňa 25. decembra 1643 k nemu priplával moreplavec William Mynors a pomenoval ho Vianočný ostrov. Keďže to bolo o vyše sto rokov skôr ako Cook, mohli by sme usúdiť, že práve tento ostrov, nachádzajúci sa približne 500 kilometrov od Indonézie a takisto patriaci Austrálii, je ten pravý. Ale ani na ňom sa ničoho vianočného nedočkáte. Je takisto prekrásny, nechýbajú mu pekné piesočné pláže, nádherné more ako stvorené na potápanie, pralesy tvoriace 65 percent územia, milá zmes obyvateľov z „neďalekej pevniny“. Je tam okolo 30 stupňov, od decembra do mája tu v kuse prší. Nájdete tu Malajzijčanov, Indov, Číňanov, Angličanov, Indonézanov, Austrálčanov. Vďaka rozvinutému turistickému ruchu tu môžete nájsť aj známky európskych Vianoc. Santa Claus v plavkách, na plagátoch, poštových známkach, pohľadniciach, suveníroch – to všetko nechýba. Gýč na gýč na každom kroku.

Ochrana a vysádzanie vzácnych drevín je na Kiribati vštepované obyvateľom už odmalička.

Človek si nostalgicky spomenie na čistotu, až panenskosť prírody a ľudí na Kiritimati. Svet však ovládol turizmus. Ľudia prahnú po nových zážitkoch a splnených snoch. Kto miluje exotiku, pláže a dokonalé služby, na Vianočnom ostrove v Tichom oceáne dostane všetko. A na Vianoce mu nebude v luxusnom hoteli chýbať ani pravá jedlička. Možno bude práve z Európy. Dnes je už všetko možné. Kožuch si sem však nenoste. Určite ho nebudete potrebovať.