VYSTRAŠENEJ Ivane sa sama od seba ZAŽÍNALA NOČNÁ lampička: KAMERA odhalila, KTO to robil...

Prvé noci v byte, ktorý som si prenajala, boli úplne úžasné. Vždy som sa vyspala doružova. No neskôr, po niekoľkých mesiacoch, som si uvedomila, že ráno, keď som vstávala, lampa po mojej ľavej ruke bola rozsvietená. „Ale ja som ju predsa zhasla...“ premýšľala som nahlas, keď som nechápavo ďalšie a ďalšie rána rozmýšľala nad tým, či som zaspala skôr, ako som lampu stihla vypnúť, alebo sa zažala sama.

Nechcela som hneď robiť paniku a hovoriť o duchoch, tak som sa rozhodla, že urobím test. Každý večer, keď som išla spať, som zhasla a to, že som zhasla, som si nielen naplno uvedomila, ale ešte som si to aj napísala na papierik, ktorý som si nechala pod vankúšom. Ranné precitnutie nebolo ničím výnimočné. Lampa opäť svietila. Rýchlo som sa pozrela pod vankúš, na ktorom jasne stálo: „ZHASLA SOM“. Zľakla som sa. Potom mi už naozaj napadli scenáre o duchoch, ale ešte stále som nebola vyplašená natoľko, aby som spanikárila. Rozhodla som sa teda urobiť druhý test. Lampičku nechať svietiť a čakať, či teda nezhasne.
Nezhasla. Tento test ma načas upokojil a zaspávala som s jemným osvetlením svojej spálne. Po čase, asi po troch mesiacoch, som sa rozhodla, že lampu začnem opäť vypínať. Keď som tak urobila, opäť som našla lampu rozsvietenú. „No nič, vymením lampičky. Vyskúšam tú z druhého nočného stolíka.“ Svoje rozhodnutie som oznámila kamarátke, ktorej som sa zdôverila. Ale, nezabralo to! Aj táto lampička sa opäť v noci, počas spánku, rozsvietila. Preto som začala fungovať overeným systémom a lampu som skrátka nezhasínala.

Neskôr som sa zaľúbila a môj drahý začal u mňa častejšie prespávať. O lampičke som mu nikdy nepovedala. Nechcela som ho vystrašiť. Bola som však zvedavá, či jeho prítomnosť v spálni niečo zmení. A zmenila! Vždy, keď spal u mňa, nočné lampičky sme zhasli a ráno boli tiež zhasnuté. No v dni, keď u mňa nebol, sa lampička vždy rozsvietila. „Vyskúšaj tam nainštalovať kameru. Aspoň uvidíš, o koľkej sa zažína, či je to pravidelné alebo nie,“ radila mi kamarátka. „Si sa zbláznila? Bohvie, čo by som tam potom uvidela. Radšej nie, bojím sa.“ odpovedala som. S priateľom sme po pár mesiacoch začali spolu bývať, čiže sme spolu boli každú noc. Chodíme spolu už štyri roky a na „aférku“ s lampičkou som medzitým aj zabudla, pretože sa nič zvláštne nedialo. Nedávno však musel kvôli práci na týždeň odcestovať.

Večer som si teda líhala do postele sama. V obvyklom čase a s obvyklými rituálmi. Prvú noc bez priateľa som nemala pokojnú. Budila som sa. Nemala som dobrý spánok a strhávala som sa. Vždy, keď som precitla, myslela som si, že som iba na pár sekúnd prižmúrila oči a lampa preto svietila. „Nezhasla som ju?“ zneistela som. No pritom by som aj ruku do ohňa dala za to, že som ju vypla a zaspávala som potme. Ráno som sa však zobudila a...? „Tá lampa opäť svietila, a to po všetky dni, kým bol Peter preč. Keď sa vrátil, ustalo to.“ povedala som to kolegyniam v práci. Vyplašene na mňa pozerali, pretože im hneď napadlo, že mám doma isto ducha. Aj preto som sa definitívne rozhodla, že naozaj budem musieť kúpiť aspoň malú minikameru.

Ruky sa mi triasli, ako nikdy pred tým. Ledva sa mi podarilo stlačiť tlačidlo REC, aby kamera spustila nahrávanie. Bála som sa. Strašne som sa bála toho, čo sa stane. Priateľ bol preč. Zostala som v byte sama. Keď som si ľahla do postele, môj pohľad nesmelo smeroval na kameru a na lampu. Ale snažila som sa sama pred sebou tváriť, že sa nič nedeje. Ležala som už asi polhodinu v posteli, keď som nabrala odvahu konečne vypnúť svetlo a zatvoriť oči. Zaspala som pomerne rýchlo, ale dosť rýchlo som sa aj strhla zo sna! A to práve v momente, keď som pozerala video, ktoré malo odhaliť pravdu. Áno, už sa mi o tom aj snívalo. „No nič. Budem si musieť dať tabletku na spanie.“ Mrmlala som si popod nos. Vstala som z postele a moje kroky smerovali do kuchyne. Len čo som sa dotkla kľučky na spálňových dverách, zrazu som začula zvláštne puknutie. Srdce sa mi prudko rozbúšilo. Vošla som do kuchyne, napustila si pohár vody a vypila tabletku. Keď som sa vracala naspäť do postele, išla som schválne pomalšími krokmi. Strach sa zväčšoval a zväčšoval. Zdalo sa mi, že v spálni vidím nejaké tiene.

„Bože môj…“ Stisla som kľučku a vošla do spálne. Navonok bolo všetko tak, ako malo byť. Aspoň to tak vyzeralo. No ležiac na chrbte, za svetla osudnej nočnej lampičky, mi padol zrak na kameru. Nesvietila! Červená kontrolka signalizujúca nahrávanie, bola vypnutá. Podišla som ku kamere a zapla som ju. Svetielko sa opäť rozsvietilo. Rozhodla som sa, že nočnú lampu nevypnem. Už som bola strašne vyľakaná a vzdala som sa nápadu odhaliť ducha. Povedala som si, že ak je prítomný, snáď ho nahrám i napriek tomu, že v izbe nie je úplná tma. Zaspala som. Tuho.

Zobudila som sa až nad ránom. Bolo asi pol šiestej. Za oknom už pomaly začínal bežať nový deň. Ľudia cupitali do práce, vtáčiky čvirikali. Pri pohľade na kameru mi však stuhla krv v žilách. Verte či nie, bola otočená objektívom do plafónu. Áno, naozaj! Je to hrozné, ale je to tak! Je to hrozné, ale je to tak! Ihneď som volala kamarátovi, ktorý sa zaoberá „duchárinami“, aby za mnou čo najskôr prišiel. Nechcela som to video pozerať sama. Pustili sme záznam. Keď bola kamera prvýkrát spustená, bolo niečo pred polnocou. V momente, keď som sa šla v noci napiť, sa pred kamerou neobjavil nik. Začalo však akosi sťahovať elektrinu. Videla som to na nočnej lampičke. Potom sa kamera vypla. Keď som ju znova zapla, dlho sa nič nedialo. Zhruba o druhej v noci však opäť začalo „mykať elektrinu“. Krásne sme to videli. A potom... Potom sa nám už iba zdalo, že sme zahliadli pred kamerou ľudský prst a zostala tma. „Preboha, Ivana, to je úlovok!“ tešil sa Matej, ktorého takéto strašidelné veci fascinujú. Ja som však v tom momente takmer odpadla.

„Ja tu nebudem bývať už ani sekundu!“ kričala som zo zúfalstva. Hneď v ten deň som si pobalila veci a oznámila prenajímateľovi, že odchádzam, pretože v jeho byte straší. Snažil sa ma upokojiť, tvrdil, že to je poriadna blbosť. Pustili sme mu preto video. Keď ho pozeral on, absolútne nič nebolo na kamere vidieť. Vyzerali sme ako dvaja „feťáci“, ktorí si všetko vymysleli. Ale mne to bolo jedno, že nám neverí. Ja som už presvedčená bola. Neľutovala som ani nájomné, ktoré som musela do konca mesiaca zaplatiť, hoci som tam už nebývala.

Nasťahovala som sa k priateľovi, ktorému som všetko rozpovedala. S kamennou tvárou sa mi priznal, že párkrát sa mu zdalo, akoby sa niekto prechádzal po spálni, ale vždy si to potom nejako vytĺkol z hlavy. Aj on si pozrel video. Videl to isté čo my. Jeden kňaz nám poradil, aby sme byt pofŕkali svätenou vodou. Na ďalší deň sme sa tam preto potajomky vybrali. Kľúče sme ešte mali, takže majiteľ nám nemohol nič povedať. Byt som posvätila vodou. Nevynechala som ani jeden kút. Napokon som sa potrela svätenou vodou aj ja a krížik na čelo som urobila aj priateľovi. V pokoji sme odišli k nemu. Majiteľ sa nám neskôr zdôveril s tým, že v tej izbe kedysi žilo dievča, ktoré tragicky zahynulo. Bola to ona? Neviem a už to ani nechcem vedieť. Ale snáď jej tá svätená voda pomohla a už odpočíva v pokoji.