Zatvorte ich, hriešnice!

Inštitúcie nazývané Magdalénske azyly začali v Írsku vznikať začiatkom devätnásteho storočia a ich prvotným a zaiste i ušľachtilým zámerom bolo poskytovať útočisko prostitútkam. Tie boli v očiach celej spoločnosti „padlé ženy“, čo zišli zo správnej cesty a odvrátili sa Bohu chrbtom. Postupom času však prestávali azyly vykonávať svoje pôvodné poslanie. Dohľad nad nimi prevzala katolícka cirkev, ktorá v nich zriadila kláštory a v nich sieť práčovní. V tom období bolo Írsko chudobnou krajinou, kde vládla striktná cirkevná dogma železnou rukou nad životmi jej obyvateľov. Za hriechy sa tvrdo pykalo a komunita súdila prísne...Magdalénske práčovne tak začínali postupne slúžiť doslova ako odkladisko nepohodlných žien a dievčat, ktoré nevyhovovali vtedajšej skostnatenej morálke. Privádzali ich sem, aby sa úmornou drinou kajali zo svojich hriechov a tým sa uchránili pred pekelným ohňom a večným zatratením. To, čo tu tieto dievčatá a ženy zažívali každý deň, sa však peklu až nápadne podobalo...Stratené duše „Prehrešky,“ za ktoré sa sem dostávali, boli rôzne. V spoločnosti, kde mimomanželské tehotenstvo bol smrteľný hriech rovnajúci sa vražde, bolo rastúce bruško nevydatej matky častou príčinou jej odpratania na tieto miesta. Nebýval to však jediný dôvod. Medzi ďalšie patrilo znásilnenie alebo incest, o ktorých sa ich obete rozhodli prehovoriť, opustenie brutálneho manžela, okaté flirtovanie či jednoducho prílišná krása. Všetko, čo súviselo so sexom a s vyzývavosťou bolo zlé a skazené a ženy boli vždy pôvodcami hriechu ako tie, čo mužov provokovali svojou atraktivitou. O potrebe „prevýchovy“ rozhodoval miestny kňaz či iná autorita, ktorá bola presvedčená o ich nebezpečnosti pre katolícke spoločenstvo. Niekedy sa sem dievčatá dostali iba preto, že pochádzali z „nevhodnej“ rodiny, kde neboli podľa cirkvi dostatočne morálne podmienky na ich výchovu. Do práčovní ich posielali, aby pykali za hriechy svojich rodičov. Často to však bola sama rodina, ktorá iniciovala ich pobyt. Spoločenský tlak bol obrovský a zachovať si pred celou komunitou zdanie morálnej čistoty bolo, aj za cenu obety vlastného dieťaťa, v očiach mnohých jej členov nevyhnutné. Výber hlavnej pracovnej činnosti nebol náhodný. Tieto dievčatá boli v očiach cirkvi akési pozemské Márie Magdalény a podobne ako ona si mali odopierať akékoľvek pôžitky života a svoje hriechy zmývať. Mária Magdaléna umývala Ježišovi nohy slzami a utierala ich svojimi vlasmi, „magdalénky“ z kláštorov dennodenne dreli v práčovniach, kde drhli haldy špinavej bielizne pozbieranej z celého okolia. Na rozdiel od nej sa im však nedostalo žiadneho odpustenia či lásky. Čakala ich iba izolácia za vysokými kláštornými múrmi a každodenná tvrdá práca v sparťanských podmienkach pod nemilosrdným dohľadom rádových sestier, ktoré ich často ponižovali, fyzicky trestali a neprestajne im pripomínali, akú hanbu pre spoločnosť predstavujú.Nedávna minulosť Hneď po príchode dievčatám zobrali ich šaty a zmenili im mená. Mali tak pretrhať putá s bývalým životom a začať nový, v ktorom bolo miesto iba na každodenné zmývanie hriechov. V práčovniach pracovali bez nároku na odmenu desať hodín denne, šesť dní v týždni a voľno mali iba na Vianoce. Mali prísne zakázané medzi sebou komunikovať, večné ticho bolo považované za jeden z ďalších prostriedkov vedúcich k očiste a vykúpeniu. Medzi chovankyne sa umiestňovali staršie ženy, ktoré každé porušenie kláštornej disciplíny hlásili mníškam. Tresty zahŕňali bitie hrubými zväzkami kľúčov či opaskom po hlave, výsmech, oholenie vlasov, úplnú izoláciu od skupiny a v extrémnych prípadoch dievčatá posielali do ústavov pre duševne chorých. Ich denný režim v kláštore bol veľmi jednoduchý a monotónny: práca, modlenie a spánok. Vôbec neprichádzali do kontaktu so svojimi príbuznými a s vonkajším svetom. Mali zakázané čítať knihy i noviny. Ich životný priestor sa končil tam, pokiaľ siahali vysoké kláštorné múry. Mnohé z dievčat sa von už nikdy nedostali a zostali v nich uväznené do konca života, ďalšie tu strávili najlepšie roky a po prepustení mali veľké problémy zaradiť sa naspäť do spoločnosti. Mníšky ich na svet vonku vôbec nepripravovali, a preto sa niektoré rozhodli dobrovoľne ostať v kláštore a zasvätiť svoj život iba Bohu.Asi najťažšie to mali dievčatá, ktoré prichádzali ako slobodné matky. Boli nútené dať svoje dieťa na adopciu a podpísať dokumenty, že sa ho neskôr nebudú snažiť vyhľadať ani nijakým iným spôsobom kontaktovať. Ich tehotenstvo bolo mnohokrát výsledkom znásilnenia či incestu, a tak museli okrem traumy zo straty svojej ratolesti prekonávať aj psychické problémy spojené so sexuálnym zneužívaním. Nikto im nepomohol a nikto sa ich nezastal, ich vlastná rodina i spoločnosť ich považovala za nečisté hriešnice a vsugerovala im pocit viny za to, čo sa im prihodilo. Do práčovní ich často posielali hneď po pôrode a prsia naliate mliekom im zväzovali do tesného korzetu, ktorý bol súčasťou premyslenej kláštornej garderóby slúžiacej na potláčanie hoci aj drobných náznakov ženskej sexuality.Ak ste po prečítaní predchádzajúcich riadkov nadobudli dojem, že opisované udalosti musia byť súčasťou dávnej minulosti, hlboko sa mýlite. Posledná Magdalénska práčovňa bola zatvorená v dublinskom Waterforde v roku 1996! Vnútri sa nachádzalo asi päťdesiat bezprizorných žien, ktoré už nikdy neboli schopné viesť samostatný život na slobode. Je to teda iba čosi vyše dekády, keď sa zatvorili brány poslednej takejto inštitúcie, ktorá aj v časoch ženskej emancipácie slúžila ako prostriedok ich vykorisťovania a poníženia. Odhaduje sa, že za celú asi stopäťdesiatročnú existenciu práčovní nimi prešlo okolo tridsaťtisíc žien. Presný počet sa dá veľmi ťažko odhadnúť, ženám boli po príchode zmenené ich mená a niekedy dokonca ani ich najbližší príbuzní nevedeli, kde sa nachádzajú. Mnohé z nich po prepustení opustili Írsko a o svojom minulom živote nikdy nerozprávali. Pocit hanby, ktorý im na týchto miestach natrvalo vštepili, bol príliš silný na to, aby sa niekomu zverili. Skutočné príbehy Za slovami o živote za kláštornými múrmi, za nespravodlivosťou systému, ktorý dovoľoval týranie jeho obyvateliek, a za všetkými frázami, opisujúcimi ich utrpenie sa skrývajú osudy skutočných žien z mäsa a kostí. Iba zopár z nich sa rozhodlo svoj príbeh zverejniť. Aj to je jeden z dôvodov, prečo mohli Magdalénske práčovne tak dlho pretrvávať v nezmenenej podobe prakticky až do konca dvadsiateho storočia. Byť bývalou „magdalénkou“ bolo pre ženy a ich rodiny neakceptovateľným sociálnym biľagom, brániacim začleniť sa naspäť do uzavretej a ortodoxnej spoločnosti. Preto radšej o svojom utrpení mlčali, bolo to ľahšie ako zniesť výsmech a nepochopenie. Jedny z mála, ktoré sa neboja o svojom živote v Magdalénskych práčovniach hovoriť, sú Mary Norris a Josephine McCarthy. Ich príbehy sa podobajú ako vajce vajcu. Obidve tam v tichu, modlitbách a nepredstaviteľnej drine strávili tri roky života po tom, ako sa miestne cirkevné autority rozhodli, že predstavujú pre spoločnosť morálne nebezpečenstvo. Obe pochádzajú z rozvrátených rodín, nejaký čas strávili v katolíckych sirotincoch a pracovali ako slúžky v bohatých domácnostiach. Tam sa dostali do problémov so svojimi zamestnávateľmi a odtiaľ už ich cesta viedla rovno do Magdalénskych práčovní. Dôvod? Domov prišli príliš neskoro! To úplne stačilo, aby boli obvinené z toho, že majú, alebo sa chystajú mať sex a sú teda nehanebné hriešnice, ktoré sa musia tvrdou prácou kajať. Josephine si do detailov vybavuje deň, ktorý jej úplne zmenil život a natrvalo ju poznačil: „Obvinili ma z toho, že som mala sex na zadnom sedadle auta, a kým som sa stihla spamätať, sedela som vo vlaku do Corku s neznámou ženou, ktorá mi povedala, že odteraz sa volám Phyllis a budem pracovať v práčovni.“ Dievčatám nikto nič nevysvetľoval, jednoducho ich poslali preč bez toho, aby sa dozvedeli, z akého dôvodu sa na takéto miesto dostali. Nevedeli ani to, kedy a či sa im niekedy podarí vrátiť. Mary o Magdalénskych práčovniach hovorí, že boli horšie ako ženské väznice: „Tam ste aspoň vedeli, kedy vám vyprší váš trest. No my sme ani len netušili, či sa nám vôbec niekedy podarí pozrieť sa za múry kláštora!“ Jediný spôsob, akým sa mohli dostať von, bol, že sa za ne nejaký muž, prípadne iný vplyvný príbuzný zaručil a to nebývalo pravidlom. Mary Norris bola prepustená po tom, čo sa o ňu začala zaujímať jej americká teta: „Mníšky sa báli cudzincov, najmä tých z Ameriky. A okrem toho si myslím, že veľkú úlohu pri mojom prepustení zohral aj istý druh finančnej kompenzácie.“ Po Josephine si nakoniec prišiel brat z Londýna. Aj napriek tomu, že sa jej podarilo nenávidené miesto opustiť, sú jej slová plné horkosti: „Urobilo to zo mňa nešťastnú osobu, ktorá sa väčšinu svojho života nenávidela.“ Mary Norris dodáva: „Absolvovala som veľa terapeutických sedení, no tá zakonzervovaná bolesť vo mne ostávala. Postupne som prišla na to, že najlepšou terapiou je porozprávať svoj príbeh ľuďom, aby sa príbuzní tých nešťastníc dozvedeli, čo sa vlastne za múrmi kláštora odohrávalo.“Hlasy dávno zabudnuté... Írska verejnosť dlho o podmienkach v Magdalénskych práčovniach iba hmlisto tušila. Všeobecne sa vedelo o ich existencii, no boli skôr akýmsi tajomným miestom opradeným legendami, ktorými strašia matky svoje deti, než aby niekto skutočne preveroval, ako to v nich vlastne funguje. Spájali sa s nimi poreka-dlá typu „najčistejšie plachty sú od nečistých dievčat“, ktoré všeličo naznačovali, no nič nevysvetľovali. Stále chýbal hmatateľný dôkaz, ktorý by vyburcoval verejnú mienku a osvetlil, akým spôsobom sa tu nakladalo so životmi tisícok nevinných žien a dievčat. Ako to už veľa-krát býva, odhaleniu pomohla náhoda. Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa jeden z dublinských kláštorov, ktorého súčasťou bola aj Magdalénska práčovňa, rozhodol predať časť svoj-ho pozemku späť štátu. Počas stavebných prác však robotníci objavili na miestom cintoríne stotridsaťtri neoznačených hrobov. Zistilo sa, že sa v nich nachádzajú pozostatky žien, ktoré tu počas svojho života pracovali ako práčky. O ich smrti nikto neoboznámil príbuzných a ich hroby, ako miesta posledného odpočinku „padlých žien“, neboli pod-ľa cirkevnej dogmy hodné ani toho, aby boli označené menom. Keď táto správa prenikla na verejnosť, začali sa ozývať rodiny pátrajúce po svojich stratených príbuzných. Postupne začalo vychádzať najavo, že podobné hroby sa nachádzajú aj v iných kláštoroch po celom Írsku, ktorých súčasťou boli Magdalénske práčovne. Mnohé ex-magdalénky až teraz nabrali odvahu hovoriť o svojom utrpení, ak nie kvôli sebe, tak kvôli tým strateným dušiam v bezmenných hroboch. Príbehy týchto nešťastných žien inšpirovali v roku 2002 škótskeho režiséra Petra Mullana k zrežírovaniu filmu Padlé ženy (The Magdale-ne Sisters). Opisuje v ňom štyri roky zo života troch dievčat v Magda-lénskej práčovni na predmestí Dublinu, ktoré sa tam dostali v sedem-desiatych rokoch minulého storočia za veľmi typické prehrešky: Rose práve porodila nemanželské dieťa a pre svoju rodinu znamená nepred-staviteľnú hanbu, Margaret znásilnil bratranec a Bernadette považujú mníšky v katolíckom sirotinci, kde vyrastá, za príliš atraktívnu. Peter Mullan použil ako predlohu dokument Channelu 4 Sex in a Cold Cli-mate, v ktorom vystupujú skutočné bývalé chovankyne so svojimi šokujúcimi príbehmi. Film vzbudil celosvetový ohlas a prispel k tomu, že sa začalo o tejto dlho tabuizovanej téme čoraz viac hovoriť. V súčasnosti sa tie zo žien, ktoré sa nebáli prehovoriť, usilujú o dosiah-nutie aspoň minimálnej satisfakcie za ukradnuté roky. Zatiaľ im musia stačiť malé víťazstvá. Katolícka cirkev sa do dnešných dní za Magda-lénske práčovne oficiálne neospravedlnila. Odmieta vydať aj presné menné zoznamy, ktoré by pomohli príbuzným vypátrať stratené ženské členky ich rodín. Už spomínaná Mary Norris bojuje za to, aby mohli byť pozostatky tridsiatich magdalénskych žien v kláštore v Corku dôs-tojne pochované. Ostatné sa usilujú pátrať po adoptovaných deťoch, odobratých slobodným matkám pri ich vstupe do kláštora či zabez-pečovať starostlivosť o ženy, ktoré v nich prežili celý svoj život a teraz nemajú kam ísť. Neoficiálnym protestsongom pozostalých z práčovní a stala pieseň The Magdalene Laundries od Joni Mitchell. Väčšina „magdalénok“ si však svoje tajomstvo stráži až po hrob. Stig-ma, navždy vypálená do ich duše, im zväzuje ruky a zatvára ústa... Kto za to všetko nesie zodpovednosť? Cirkev? Rodina? Spoločnosť? Alebo všetci, ktorí sa nečinne prizerali? Naozaj isté je iba jedno. Jedinými čistými a nevinnými v tomto príbehu zostávajú tie, čo boli označko-vané ako padlé ženy... hriešnice... kajúcnice... spytovať svedomie by si mal však niekto úplne iný.

EpilógBola som nevydaté dievča, práve som mala dvadsaťsedem.Keď ma poslali k Sestrám, to preto, ako na mňa muži pozerali.Označená ako hriešnica, vedela som, že nemám namierené do neba.Budem v hanbe uvrhnutá, tam do Magdalénskych práčovní.
(Joni Mitchell, The Magdalene Laundries)