Aneta si myslela, že má len bežnú nádchu, skončila u zubárky: FÚÚ, čo zažila! Nebudete CHÁPAŤ

Naša čitateľka Aneta sa s nami podelila o svoj mimoriadny zážitok v zubárskom kresle. Hoci o slovenskom zdravotníctve kolujú všelijaké príbehy a mýty, nie je všetkým dňom koniec. Stále medzi nami pracujú a fungujú šikovní odborníci, ktorí pristupujú k svojim pacientom mimoriadne ľudsky a s neskutočným citom. Keď si prečítate Anetin príbeh, budete mať slzy na krajíčku...

"Už týždeň ma trápila strašná nádcha," začína svoj príbeh Aneta. "Hneď v prvé ráno som sa zobudila s príšernou bolesťou v sánke, akoby sa mi zadné zuby chceli odtrhnúť od ďasna. Neskôr sa spustila nádcha, kašeľ, rozbolelo ma hrdlo. Na prvý pohľad klasické prechladnutie," priznáva Aneta. Pustila sa teda do samoliečby, ale to ešte netušila, čo ju o pár dní čaká...

"Pridali sa ku mne obe dcéry, všetky sme skončili doma choré. Kašľali sme, fúkali si nosy, boli to príšerné dni. Nevedela som sa dočkať, kedy to skončí. Lenže stále ma tak zvláštne pobolievala pravá časť tváre, cítila som si lícnu kosť, dokonca sa postupne pridávalo aj ucho... O pár dní mi došlo, že ma zrejme bolí aj zub. No panebože, hneď sa mi rozbúšilo srdce. Zuby nie, prosím!"

Článok pokračuje na ďalšej strane. >>>

"V byte nám robotníci začali meniť stúpačky, takže sme s rodinou ostali odrezaní od vody aj od WC. Manžel nás odviezol k rodičom a svokre, mali sme tam zostať pár dní, kým sa to doma nedá do poriadku. Vedela som, že je so mnou zle. Pravé líce ma príšerne bolelo, nádcha ani po týždni nezoslabla, dusila som sa hlienmi.

Skúsila som ísť k všeobecnej lekárke v obci, kde bývajú moji rodičia. Hoci mám svoju doktorku v inom meste, ochotne ma prijali a odporučili antibiotiká, že to asi nebude zub, ale zápal prínosových dutín. Lekárka aj so sestričkou boli veľmi milé a láskavé, až ma to dojalo. Ale to som ešte netušila, s akým prístupom sa stretnem u zubárky, ktorá má ordináciu hneď vedľa.

Malá dedina, v ktorej som vyrastala, málo ľudí, málo všetkého, ale tie srdcia! Nedalo mi to, skúsila som zaklopať aj na dvere zubnej ambulancie. Veď čo ak to bol predsa len ten zákerný zub? Sestrička bola neskutočne ochotná, milá, a keď videla, že mám bolesti, hneď si ma zavolala dnu a urobila panoramatický snímok. Lekárka tam ešte nebola, tak sľúbila, že sa mi na röntgen pozrú neskôr a zavolajú mi. Doma som celá nervózna čakala na telefonát, zub ma z tej veľkej nervozity začal bolieť stále viac a viac...

Článok pokračuje na ďalšej strane. >>>

Zubárka sa ešte v ten deň naozaj ozvala. Najskôr ma upokojila, že to asi budú tie dutiny, ale potom mi položila ďalšie otázky a ja som už vedela, že to bude zlé. Vraj mi ten zub pravdepodobne odumrel... Veľmi som sa zľakla, vedela som, čo ma čaká. Endodoncia. Bolesť. Čistenie kanálikov. Zažila som to už dvakrát a dvakrát to bolo peklo. Nieeee....

Zubárka ma prijala ešte v to popoludnie. Napriek tomu, že k nej nepatrím, vyšetrila ma a navrhla liečebný postup. Veľmi som sa bála! Aj som otvorene povedala, že by som radšej išla tretíkrát rodiť. Injekcia najskôr nezabrala, to ma vystrašilo ešte viac. Lekárka začala vŕtať, ale po pár sekundách som ju zastavila. Ochotne mi pripichla anestéziu a ešte sme chvíľu počkali.

Sestrička videla, že mám slzy na krajíčku a začala ma rozptyľovať. Kládla mi otázky o deťoch, o živote, o rodine. Neprestávala rozprávať, a keď sa zubárka pustila do práce, šepkala mi do ucha, ako bude všetko v poriadku, že ma tu nechcú trápiť, že na mňa dajú pozor, že sa mám uvoľniť a zhlboka dýchať, som v dobrých rukách a urobia všetko, aby mi uľavili od trápenia. Neustále sa ma pýtala, či mám bolesti a čo ma dojalo úplne najviac, bol jej spontánny dotyk. Držala ma počas zákroku za rameno a ochotne vysvetľovala, čo zubárka práve robí, koľko ešte zostáva, kedy s prácou skončia... Na konci ma ešte aj pochválili, hoci som sa správala ako také vystrašené kuriatko a vôbec nie ako zodpovedná dospelá žena, ktorá vychováva dve deti...

Keď som vyšla z ordinácie, rozplakala som sa. Stála som pred dverami a tiekli mi slzy. Ešte nikdy som nezažila takýto ľudský prístup od zdravotníkov, ešte nikdy ma nikto počas bolestivého zdravotníckeho úkonu takto nepodporil, keď som sa bála... Spomenula som si, aké by to bolo, keby ma nejaký skúsený odborník takto držal za ruku pri pôrode, pri náročných zdravotných zákrokoch... Viem, nereálne. Alebo ani nie? Predsa sa to dá? A na našom Slovensku? A stačí tak málo! Prvýkrát v živote som sa necítila počas veľkého strachu taká sama, opustená. Nemusela som bojovať sama. Zrazu sme bojovali spolu. Bolo to neskutočné, stále mám zimomriavky! Aká je to úľava, čo dokáže dať človek človeku!

Bola som hlboko dojatá a nedokážem prestať myslieť na zážitok, ktorý mal byť bolestivý a nepríjemný. Nakoniec sa z toho vykľula nádherná skúsenosť, ktorá mi dodala silu byť ešte lepšou mamou pre moje deti.

A viete čo je najčudnejšie? Že sa to NAOZAJ stalo a každé slovo v mojom príbehu je skutočne pravdivé. Odohralo sa to na našom Slovensku, v malej obci plnej láskavých ľudí. Hoci som už pred rokmi vyletela z hniezda a žijem vo veľkom meste, viem, kam patrí moje srdce... Nemusím ani dodávať, že som sa na druhý deň vďaka šikovnosti zubárky zobudila len s miernou bolesťou, hoci som po predchádzajúcich skúsenostiach s takýmito zákrokmi čakala samotné peklo. A to tentoraz nenastalo. Vďakabohu. Ako som dopísala tento príbeh, opäť mám slzy na krajíčku..."

Aneta