Choroba ako z hororu: Syndróm chodiacej mŕtvoly sa môže objaviť náhle, jeho príznaky sú DESIVÉ!

Syndróm vďačí za svoj názov práci francúzskeho neurológa Julesa Cotarda narodeného v 19. storočí. Jedna z jeho pacientok popierala svoje telo a orgány, s dojmom, že jej telo je už po smrti (v rozklade). Malo ísť o psychickú poruchu, ktorú neurológ opísal ako hypochondrické delírium.

Dnes sa tento syndróm nazýva aj delírium popierania alebo syndróm živých mŕtvych. V lekárskej tlači je definovaný ako „veľká depresívna epizóda spojená s rôznymi psychotickými symptómami“.

Tento stav je skôr zriedkavý – týka sa asi 0,60 % populácie. S vyššou prevalenciou u žien a starších vekových skupín. Syndróm sa môže objaviť náhle, vo všeobecnosti je však vyústením určitých varovných signálov (hypochondrické poruchy alebo poruchy súvisiace s identitou).

Choroba vyvoláva množstvo otázok – jej príčiny stále nie sú definované. Niekoľko lekárskych webov napriek tomu naznačuje dysfunkciu vretenového gyrusu. Ide o časť mozgu, ktorá umožňuje rozpoznávanie tvárí a tiel.

Iné medicínske hypotézy naznačujú vývoj súčasného pocitu nereálnosti a/alebo formu sémantickej demencie - charakterizovaná stratou reči a zabúdaním slov.

Toto odpojenie od reality môže tiež prameniť z už prítomných
psychiatrických porúch, ako je hypochondria alebo samovražedné myšlienky.

V závislosti od závažnosti pozorovaných symptómov môže mať liečba niekoľko foriem a veľmi často si vyžaduje hospitalizáciu. Vo všeobecnosti pacienta privedie do ambulancie tretia strana, pretože sám si nie je vedomý potreby vyhľadať liečbu.

Títo ľudia sú najskôr liečení na symptómy súvisiace s rizikom samovraždy. Antidepresívne terapie, antidepresíva a elektrokonvulzívna terapia – to sú vo všeobecnosti účinné metódy pre zlepšenie a ústup symptómov. Choroba žiaľ aj naďalej zostáva prekrytá rúškom tajomstva…

Autor: Petra Wachman