Diabetici prvého typu žijú na hrane, prečo je to tak?

Príznaky cukrovky prvého typu sa u Vladimíra nestihli prejaviť. Už tri roky sa vtedy liečil na cukrovku druhého typu, s čím boli spojené aj pravidelné kontroly. „Pri jednej z nich sa zistilo, že môj pankreas úplne vypovedal službu. Lekár mi oznámil, že odteraz si musím pichať inzulín. Zásobovať sa ním sám. Vtedy sa začali problémy,“ spomína na začiatky života s jednotkou.

Diabetici prvého typu totiž žijú na hrane a udržia sa na nej len vďaka správnemu dávkovaniu inzulínu a dodržiavaním pravidiel súvisiacich so životným štýlom. Z tejto hrany môžu padnúť na jednu stranu – do hypoglykémie, ku ktorej dochádza vtedy, keď je v tele viac inzulínu ako sacharidov. „Tento stav sa prejavuje triaškou, zhoršeným, rozmazaným videním. Ak si diabetik rýchlo nepodá dostatočnú dávku cukru, môže upadnúť do bezvedomia, dokonca aj do kómy. Hypoglykémia sa môže skončiť i smrťou.“

Pre prípad prudkého poklesu cukru má Vladimír pri sebe v aute vždy pohotovostný balíček. Jablko, džús, keksík...

Druhou stranou hrany je hyperglykémia – stav vznikajúci v dôsledku toho, že je v tele viac cukru ako inzulínu. Tento stav nemá až také priame následky ako hypoglykémia, ale dlhodobo neliečená vysoká hladina cukru v krvi môže poškodiť nervové zakončenia, zhoršiť alebo úplne zničiť zrak či končatiny, na ktorých najprv vznikajú vredy, potom otvorené rany, ktoré neraz vyúsťujú až do amputácie. „Pre toto riziko musím pravidelne chodiť na kontroly neurológovi a očnému lekárovi. Napriek tomu už u mňa došlo k oslabeniu očného nervu na jednom aj na druhom oku.“

Vladimír mával hypoglykemické stavy veľmi často, pretože injekčným podávaním inzulínu už nedokázal vyrovnávať hladinu cukru v krvi. „Opakovali sa aj štyrikrát týždenne. Najhoršie a najnebezpečnejšie to bolo za volantom. Preto mám pri sebe vždy balíček prvej pomoci, v ktorom sú džús, napolitánka, jablko.“ Spočiatku príchod hypoglykémie cítil a dokázal ju rýchlo odvrátiť alebo aspoň predísť tomu najhoršiemu. Čím častejšie ju však mával, tým sa čas medzi prvými príznakmi až po upadnutie do stavu, v ktorom si už sám nedokázal pomôcť, skracoval. Čoraz rýchlejšie upadal do úplnej hypoglykémie a vtedy mu už sily nestačili ani na to, aby si otvoril džús. „Nedávno u našich susedov v Česku zastavili vodiča, ktorý svojou jazdou ohrozoval ostatných. Zdalo sa, že je pod vplyvom alkoholu, ale v skutočnosti to bol diabetik, ktorý mal hypoglykémiu. Tá nastala tak rýchlo, že zrazu nebol schopný ovládať sám seba, nieto ešte auto. Som rád, že som sa do takej situácie na ceste nikdy nedostal. Za to určite vďačím aj pumpe.“

Vladimír dostal pumpu na konci októbra 2009. „Odvtedy som mal hypoglykémiu iba trikrát. Pumpa mi sama dávkuje inzulín podľa toho, ako ju naprogramujem, akú mám fyzickú aktivitu, či športujem, spím, koľko toho zjem. Okrem toho sa do nej prenášajú aj údaje z glukomera, ktorým si počas dňa meriam hladinu cukru v krvi. Všetky tieto údaje sa dajú preniesť i na web cez program spoločnosti, ktorá pumpy vyrába. Vďaka tomu si vývoj hladiny cukru v krvi počas niekoľkých dní môže pozrieť aj môj lekár, čo mu umožňuje usmerniť ma i na diaľku.“ Pumpu si pochvaľuje aj preto, lebo sa na nej dajú nastaviť hranice vysokej a nízkej glykémie. Ak sa hladina cukru blíži k jednému alebo k druhému mantinelu, pumpa na to včas upozorní vibráciou alebo zvukovým signálom. Život s pumpou je určite pohodlnejší. „Ak športujem, hrávam squash, a idem sa osprchovať alebo si na dovolenke zaplávať, pumpu si nachvíľu odpojím.“

Väčšina pacientov používa inzulínové pero, ktorým si aplikujú štyri vpichy denne. Jeden dlhodobý, pokrývajúci bazálnu dávku s 24-hodinovým účinkom, a tri rýchlo účinkujúce dávky, ktoré sa dávajú pred jedlom.

Inzulínová pumpa je malý mikropočítač. Pozostáva z kanyly, ktorú si pacient mení každé tri dni, z malého ovládača a dávkovača. Mikrodávkami inzulínu, ktoré sa telu podávajú počas celého dňa, sa dosahujú také hladiny, aké prirodzene vylučuje pankreas u zdravého človeka.

Rozdiel je v tom, že diabetik, ktorý má pero, si musí pichnúť inzulín vždy v rovnakom čase a vždy pred jedlom. S pumpou je to opačne. Človek si na nej nastaví dávku inzulínu až po jedle, práve v závislosti od toho, koľko sacharidov prijal.

Pumpa sa dáva pacientom, u ktorých sa neosvedčili perá, alebo ich pravidelné pichanie inzulínu obmedzuje.

Perá aj pumpy na inzulín prepláca zdravotná poisťovňa.