Diagnóza Alzheimer: Liečba neexistuje, pomôcť sa však dá

Príde to postupne a nečakane. Najprv sa začne v mozgu vypínať jedna žiarovka po druhej. Alzheimerova choroba ich postupne vypne úplne všetky. Dá sa proti tomu brániť? Zatiaľ neexistuje žiaden spôsob ani liek, ako zastaviť postupné zhasínanie až úplné vymazanie pamäti. Sú však možnosti, ako urobiť život „s pánom Alzheimerom“ znesiteľný. Reminiscenčná terapia, na ktorej sme sa zúčastnili, je jednou z nich.

Babičky a deduškovia sedia za stolom a spomínajú na jedlo, ktoré mali najradšej v detstve. Nepamätajú si, čo robili včera, pred mesiacom či dnes ráno. Narodili sa v minulom storočí a rozmýšľajú nad otázkou, ktorú im práve položila doktorka. Pán Ján najprv dlho loví v pamäti, no potom sa rozpamätá. Bol to rožok namočený v mlieku. Pani Anička si zase spomenula, že mala rada ovsenú a krupicovú kašu so škoricou. „Ja som mala rada rožok nasladko. Vtedy boli výborné rožky,“ spomína pani Marienka. Počas vyše hodiny spomienok sa diskusia od najobľúbenejšieho jedla rozvírila k najrôznejším témam, na zážitky zo školy, z vojenčiny, detstva. Z pamäti lovia neuveriteľné podrobnosti spred 60 rokov, hoci s tou krátkodobou majú už riadne problémy. Nevedeli by trafiť ani domov. Sem do centra či škôlky, ako hovoria, ich vodia vlastné deti. „Reminiscenčná terapia predstavuje zaujímavú nefarmakologickú formu práce s pacientmi postihnutými demenciou. Pomáha človeku vnímať obdobie staroby ako rovnocenné s mladšími životnými obdobiami. Pravidelné stretávanie v spomienkových skupinách má pozitívny vplyv na emocionálne prežívanie účastníkov, prevenciu nežiaduceho správania, zlepšenie komunikácie. Seniori si zhotovujú vlastné rodostromy, vyrábajú reminiscenčné škatule s dôležitými spomienkovými predmetmi, sú tam fotografie, darčeky, pohľadnice, cestovné lístky,“ hovorí PaedDr. Mária Čunderlíková, riaditeľka a liečebná pedagogička Centra Memory, kde rozbehli tento medzinárodný projekt.

O demencii v starobe už začínajú odborníci hovoriť ako o epidémii nového tisícročia. Je to daň za stúpajúci priemerný vek. Čím je totiž človek starší, tým pravdepodobnejšie je, že ho niektorá z foriem demencie postihne. Trpí ňou takmer 10 percent starých ľudí nad 65 rokov. Na Alzheimerovej chorobe, ktorá je nevyliečiteľná, nie je najhoršia smrť. „Máte pri sebe milovaného človeka a uvedomujete si, že hoci ešte neodišiel z tohto sveta, vy preňho už neexistujete. Nepoznáva vás. Moja Marienka sa na mňa díva a nevidí ma,“ vraví manžel o ťažkých chvíľach, ktoré zažíva so svojou celoživotnou partnerkou. Keď sa jeho Marienka, bývalá učiteľka matematiky, niekoľko ráz stratila, lekári mu poradili, aby ju dal do ústavu. Zatiaľ to neurobil. „Srdce by mi roztrhlo,“ vraví. Je to čoraz ťažšie. Na výpomoc v domácnosti nemá dosť peňazí. Dcéry pomáhajú, ako vládzu, ale nestíhajú.

Život s chorým na Alzheimerovu chorobu je nevyspytateľný. Pomalý, nezadržateľný proces úpadku rozumových schopností postihnutého človeka ničí každého v jeho okolí. Je to dráma, v ktorej neviete nič dopredu odhadnúť, lebo ani tí najskúsenejší lekári nedokážu nešťastným príbuzným presne opísať, čo všetko choroba prinesie. Skôr než chorý zomrie, zakúsi nekonečné množstvo ponižujúcich zážitkov. Vymažú sa mu totiž z pamäti aj tie najbežnejšie úkony, nedokáže si umyť zuby, najesť sa príborom, vyzliecť sa, vymočiť na záchode, nie je schopný vypočítať príklad, ktorý zvládne prváčik základnej školy.

Zatiaľ neexistuje liek, ktorý by túto chorobu vyliečil. Lieky však pomáhajú aspoň zmierniť poruchy správania, depresiu, úzkosť, nespavosť. Choroba sa síce nezastaví, ale spomalí sa jej postup. Podľa lekárov je dôležité vedieť, že trénovanejší mozog a vyššia inteligencia sú výhodou, takíto pacienti väčšinou neklesnú až na úplné dno. „Pre príbuzných sú veľmi dôležité informácie lekára, pretože náročný a trpezlivý tréning za pomoci rodiny môže chorému čiastočne pomôcť,“ hovorí Mária Čunderlíková.

Donekonečna treba napríklad precvičovať pomenovanie bežných predmetov, opakovať si s chorým, ako vyjadrí pocit hladu, smädu, že chce ísť na záchod, že je mu zima. „Precvičovať treba aj orientáciu v byte, najbližšom okolí. Čím častejšie absolvuje napríklad cestu domov z obchodu, tým ľahšie sa mu vybaví aj neskôr, keď bude jeho mozog poškodený ešte viac. Život uľahčujú aj určité pomôcky v byte, napríklad cedule na dverách (toto je chladnička), veľký kalendár so zaškrtnutým dátumom, najdôležitejšie telefónne čísla. Ak sa nemôže o chorého starať jeden člen rodiny, treba sa pokúsiť zapojiť viacerých. Choroba trvá 3 až 10, niekedy aj 15 rokov, pričom nesamostatnosť sa len zhoršuje.“

❑ Stráca sa krátkodobá pamäť,
❑ objavujú sa problémy s vykonávaním bežných činností,
❑ postihnutý začína mať problémy s vyjadrovaním,
❑ zabúda slová, jeho vety nedávajú zmysel,
❑ stráca orientáciu v čase,
❑ zablúdi aj na dobre známych miestach,
❑ má problémy s rozhodovaním,
❑ prestáva byť iniciatívny, nemá záujem o koníčky,
❑ podlieha prudkým zmenám nálady,
❑ má problémy s abstraktným myslením,
❑ ukladá veci na nezmyselné miesta, na ktoré vzápätí zabúda.

Viac informácií spolu s dotazníkom porúch pamäti nájdete aj na www.alzheimer.sk.