HIV si nevyberá: Nemusia sa ním nakaziť len prostitútky

Svetový deň boja proti AIDS si v prvý decembrový deň pripomíname od roku 1988. O tomto ochorení sa celosvetovo začalo hovoriť len päť rokov po objavení. Napriek tomu, že dodnes ide o mediálne najviac skloňovanú diagnózu, Svetová zdravotnícka organizácia tvrdí, že vyše 35 percent ľudí civilizovaného sveta doteraz presne nevie, ako sa vírus HIV prenáša, aký má AIDS priebeh, a šokujúco ani len netuší, ako jednoducho sa dá pred nákazou ochrániť! Tento článok vám miestami bude pripomínať zdravotnícku encyklopédiu, no fakty nás utvrdzujú v tom, že inak to v prospech prevencie asi nejde. Tak poďme od začiatku:

írus nedostatku ľudskej imunity napáda imunitný systém a výrazne znižuje jeho odolnosť proti akýmkoľvek ďalším ochoreniam. Akútny pokles počtu bielych krviniek, bez ktorých obranyschopnosť nášho organizmu klesá na minimum, rozvíja ochorenie AIDS (Syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti). Takto oslabený človek ľahko podľahne akýmkoľvek iným chorobám, baktériám, prípadne vírusom. Najhoršie na začiatočnom štádiu sú mätúce prvé príznaky nákazy vírusom HIV, ktoré sa ľahko zamieňajú s chrípkou, a prax ukazuje, že ľudia ich bežne podceňujú. Štandardne sa prvé imunitné zmeny objavujú do troch týždňov od nákazy. Sú však známe aj prípady, keď sa vírus HIV neozve aj niekoľ ko rokov, človek nepociťuje žiadne zdravotné problémy, no vírus, žiaľ, nevedome prenáša na ďalších ľudí. Odborníci dodnes nevedia jednoznačne povedať, či sa u všetkých HIV pozitívnych ochorenie napokon prejaví, alebo nie. Najčastejšie sa však príznaky v plnom rozsahu rozvíjajú do desiatich rokov od nákazy. Ľudia v nevedomosti často tápu vo dvoch skratkách a nevedia presne defi novať, čo je HIV a čo AIDS. Preto zákonite nerozlišujú, že byť infi kovaný vírusom HIV neznamená byť hneď chorý na AIDS. A možno vôbec netušia, že liečba tohto ochorenia je v podstate už reálna!

Tridsaťštyri miliónov chorých ľudí po celom svete mu závidí a zároveň v ňom vidí svoju nádej. Je ofi ciálne prvým človekom, ktorý ako HIV pozitívny leukemik s úspechom absolvoval transplantáciu laboratórne zmutovanej kostnej drene, imúnnej proti vírusu HIV. Dva a pol roka po zákroku sa dnes jeho telo správa ako zdravé. „Môj príbeh dokazuje, že HIV sa dá liečiť! Médiá a veľa ľudí tomu neverilo, no ja som to naozaj dokázal a vyliečil som sa. Som si istý, že nádej je tu pre všetkých.“ Tim využil svoj príbeh, aby posmelil ostatných postihnutých, a postavil sa na čelo výskumného tímu, ktorý vďaka špeciálnemu nadačnému programu hľadá dostupný liek. Po tom, čo si AIDS doteraz celosvetovo vyžiadal viac ako 25 miliónov obetí, by už možno bolo aj načase.

Podľa ofi ciálnych čísel, ktoré nám poskytlo Národné referenčné centrum pre prevenciu HIV/AIDS v Bratislave, malo ku koncu minulého roka 389 Slovákov a 117 cudzincov na našom území potvrdenú a registrovanú infekciu HIV. Pozitívne je, že v porovnaní s inými európskymi krajinami sme na tom štatisticky takmer najlepšie. A to aj napriek faktu, že najviac výskytu AIDS po afrických krajinách hlási nám najbližšia východná Európa. Čísla dokazujú, že vedomie mohli ukazovať ešte nižšie čísla, keby sme všetci k svojmu zdraviu pristupovali zodpovedne a nespoliehali sa na to, že sa nám za žiadnych okolností nič nemôže stať.

„Ľudia sú ľudia. Stretávam pacientov, ktorí sú vysoko informovaní a niekedy prichádzajú aj s údajmi, s ktorými som sa ešte ani ja sám nestretol, no častejšie ma vyhľadávajú ľudia, ktorí mi kladú také triviálne otázky, že chvíľami žasnem. Na druhej strane, ochoreniu môže byť človek vystavený, aj keď drží totálny celibát. Nakaziť sa totiž môžeme aj pri poranení. Stretávam sa aj s naivným presvedčením, že čas všetko vylieči, čo je absolútny sebaklam. Aj keby išlo len o falošné podozrenie, ideálne je vyhľadať odborníka, a to hneď. Ako takmer pri každom ochorení, čím neskôr človek príde, tým je pravdepodobnejšie, že sa pri liečbe vyskytnú komplikácie, ktoré ho nemusia dramaticky nadchnúť. Pri HIV, ak prídete neskoro alebo sa budete úmyselne vyhýbať pravidelným kontrolám, hazardujete s infektom, ktorý bude časom oveľa komplikovanejší na liečbu. Ak sa pri AIDS stimuluje zdravotný stav pacienta načas, pri prvých príznakoch poklesu imunity, dostane kúru na posilnenie a reálne dokážeme oddialiť fatálne následky ochorenia,“ hovorí dermatovenerológ MUDr. Ján Haid, PhD. Zároveň zdôrazňuje, že ak pri vedomí nákazy nezodpovedne hazardujeme so zdravím ďalších ľudí, porušujeme aj zákon. Ako doktor z praxe hovorí, že nielen pri HIV, ale aj pri iných sexuálne prenosných chorobách je bežné, že pocit hanby je väčší ako pocit zodpovednosti k sebe samému. „Väčšinou majú ľudia pri týchto diagnózach šok z toho, ako sa im to mohlo stať. Tiež je bežné, že mi do ambulancie prídu ‚atléti’ po intenzívnom sexuálnom zážitku, keď za jeden deň vystriedajú napríklad aj pätnásť partneriek. Uvedomujú si, že čelia komplikáciám, a keď sa nákaza potvrdí, berú to reálne. Užili si, no musia za to pykať. Tieto prípady som však zatiaľ, našťastie, liečil len na kvapavku alebo syfilis.“ rizika si naši ľudia uvedomujú, no štatistiky by bolo aj načase.

Odvážne názory tvrdia, že úspech liečby každej choroby je ukrytý v prvom rade v hlave. V diskusii na facebookovej stránke WHO to potvrdzujú aj ľudia, ktorých sa nákaza bytostne týka. Tridsaťštyriročná Danielle z Bostonu s vírusom HIV žije už 12 rokov a vraj len vďaka svojmu pozitívnemu nastaveniu a podpore rodiny dokázala vplyvy infekcie eliminovať na minimum. Preto dnes vedie plnohodnotný, spokojný život. Tridsaťdvaročná Stella aktuálne z Bristolu sa nakazila počas dobrovoľníckej misie v Etiópii. Jej životným cieľom je pomáhať pacientom s AIDS prežiť každý jeden deň na sto percent, akoby mal byť posledný v ich živote.

Ak by ste sa na túto tému niekedy v budúcnosti potrebovali diskrétne porozprávať, odporúčame linku dôvery Národného referenčného centra pre prevenciu HIV/AIDS (02/ 59 370 144). Z jeho materiálov na záver zacitujeme: „Infekcia HIV sa týka nás všetkých. Nevyberá si ľudí podľa pohlavia, veku, viery, vzdelania, politickej či sexuálnej orientácie ani sociálneho či ekonomického statusu. Nie je to však kvapôčková infekcia, prenáša sa väčšinou vedome, a preto máme veľ kú šancu vlastné riziko infekcie ovplyvniť. Nezabúdajte, že žiadny infi kovaný pacient nás nemôže pri bežnom kontakte ohroziť. My mu však môžeme ublížiť svojím strachom, predsudkami a opovrhovaním.”

• bežným kontaktom s infikovaným, napríklad pri podávaní rúk
• bývaním v spoločnej domácnosti, prípadne pri pobyte v práci
• spoločenským bozkávaním
• v bazéne alebo v saune
• uštipnutím bodavým hmyzom, ako sú komáre alebo kliešte
• vzduchom