Ivana Debrecéniová (36)z Levíc:  Prenasledovali ju tie najhoršie myšlienky

Ivana, mama 15-ročnej Lucie, si spomína na chvíle, keď začala tušiť, že niečo nie je v poriadku: „Posledné tri roky som chudla bez toho, aby som sa akokoľvek snažila. Niekedy som objavila aj krv v stolici. No bolo to len občasné a chudnutie bolo postupné. Za tri roky som schudla zo 63 na 52 kíl. Vo veku 35 rokov som si však tieto príznaky nepripúšťala.

V júni 2018 som začala vracať. A keď som už prevracala tretiu noc v mesiaci, bolo mi jasné, že je nutné ísť k lekárovi. Najprv to bolo iba podozrenie na zápal čriev, potom mi našli cystu na vaječníku a až o ďalšie dva týždne som bola na kolonoskopii, pri ktorej zistili, že mám zúžené črevo.

Vzorka vyšla najprv nezhubná, takže som vôbec nemala predstavu, čo všetko budem musieť podstúpiť. Že by mohlo ísť o onkologické ochorenie, som zistila až po prvej operácii, keď mi akútne vyoperovali vaječník, pretože cysta na ňom za pár týždňov narástla na desať centimetrov. Až keď prišli výsledky z histológie, ktoré potvrdili, že cysta bola zhubná, začal sa mi rúcať svet. Potom ma poslali na ďalšiu operáciu, kde bolo potrebné skrátiť hrubé črevo, vybrať druhý vaječník, maternicu, slepé črevo a ešte aj nejaké uzliny. Keď prišli výsledky, oznámili mi, že najbližšie mesiace budem musieť podstúpiť chemoterapiu, no ani tak nie je isté, že sa mi to znovu nevráti,“ spomína na najťažšie chvíle Ivana.

Dcéra Lucka to zobrala ako hrdinka a bola mame oporou.
Dcéra Lucka to zobrala ako hrdinka a bola mame oporou.
Zdroj: archív respondentiek

Svet sa v tej chvíli zastavil

Čo prvé napadne žene, mame, keď sa dozvie takú diagnózu? Ivana hovorí: „V prvej chvíli sa mi zatmelo pred očami a vôbec som nerozumela tomu, čo doktor hovorí. Nedokázala som ho vnímať. Cítila som sa, akoby mi vyhodilo poistky. Svet sa v tej chvíli zastavil a doteraz si nepamätám, ako náš rozhovor pokračoval.“ V ďalších fázach nasledoval plač, hnev a Ivana premýšľala, ako a či to povedať dcére. Nechcela ju zraniť, ublížiť jej, no ani jej to tajiť.

Aj tak by bolo pre ňu nemožné tváriť sa, že je všetko v poriadku. No nedokázala to pred ňou vysloviť. Nakoniec sa aspoň toto bremeno vyriešilo samo. Dcéra objavila vo veľkej kope kníh knižku o rakovine a vtedy sa na to priamo opýtala. Ivana nemala silu klamať a priznala sa. Dcéra bola v období puberty a zobrala to ako hrdinka. Počas celého obdobia sa snažila brať to tak, akoby bolo všetko v poriadku. To Ivane veľmi pomáhalo.

Pomáhalo jej písanie

Liečba bola veľmi náročná. Ivke najviac pomáhala mamina, dcéra a priateľ. Všetci robili, čo bolo v ich silách, aby jej to čo najviac uľahčili. Ona sa snažila pomáhať si písaním. Stalo sa zmyslom jej dní. Písala básne, v ktorých opísala niečo, čo ju trápilo, a na konci sa snažila nájsť nejaké riešenie. Dnes je presvedčená, že práve čítanie a písanie jej počas liečby nesmierne pomohli. Po niekoľkých básňach sa rozhodla, že keď úspešne ukončí liečbu, vydá knihu ako odmenu za to, že to všetko zvládla. Verila, že svojimi básňami môže pomôcť aj niekomu ďalšiemu, kto sa ocitne v rovnakej situácii. Sen o knihe a to, že tu chcela byť ešte dlho pre svoju dcéru, jej pomáhali nevzdávať sa.

Onkologickým pacientom nosia darčeky aj potreby na tvorenie.
Onkologickým pacientom nosia darčeky aj potreby na tvorenie.
Zdroj: archív respondentiek

Čo bolo najťažšie

Ivka spomína na najhoršie chvíle svojho života: „Musela som si zvyknúť, že som zrazu doma sama. Je to zvláštny pocit, keď celý život chodíte do práce a stretávate sa s priateľmi. Zrazu je človek sám so svojou smrteľnou chorobou a prenasledujú ho tie najhoršie myšlienky. Ťažké boli aj prvé dni po operáciách a po chemoterapiách. Po operáciách prišli veľké bolesti a po chemoterapiách také stavy, že som nevládala ani vstať z postele. A potom ďalšie nežiaduce účinky. Z nich bola najhoršia citlivosť na chlad. Pri hocičom studenom, čoho som sa dotkla, som trpela. Prvé dni som si sama nevedela vybrať ani jogurt z chladničky.“

Knižka mala úspech

Keď Ivana ukončila liečbu, vydala svoju vytúženú knihu básní. Rozdala ju najprv niekoľkým známym a tiež zopár darovala na onkologické oddelenie v Nitre a do Ligy proti rakovine. Stalo sa to, čo nečakala. Zrazu dostala veľké množstvo ohlasov nielen od onkologických pacientov, ale aj od zdravých ľudí. Mnohí chorí jej písali, že vďaka nej sa rozhodli nevzdať svoju liečbu, a zdraví, že im pomohla získať úplne iný pohľad na život, vďaka nej sa rozhodli, že sa už nebudú ľutovať. A tak jej napadlo, že by svojou knižkou mohla pomôcť mnohým chorým. Chcela im ju rozdávať zadarmo, no keďže na to nemala financie, musela ju začať predávať. V čase, keď rozmýšľala, ako svoj plán zrealizovať, sa jej cesta skrížila s Jankinou…

Janka Rozenberg (36): Nikdy nevravte, že vám sa to nemôže stať!

Janka je mama dvoch zdravých dievčat – 15- a 4-ročnej – a takto spomína na začiatok ochorenia: „Nič nenasvedčovalo tomu, že sa v mojom tele niečo deje. Rakovinu mi zistili na bežnej preventívnej gynekologickej prehliadke.“

Janka má dve dcéry.
Janka má dve dcéry.
Zdroj: archív respondentiek

Dcére nič nepovedala

Ako prvé jej napadlo, kto sa postará o jej dieťa, keď tu nebude. Smrť bola prvá myšlienka cestou domov. Keďže sa rozhodla dieťa netrápiť svojou diagnózou, v ich domácnosti sa o chorobe hovorilo veľmi málo. Vyšetrenia a liečbu absolvovala vždy, keď bola dcérka v škole. Bolo to dosť náročné, ale keď sa dcéra vrátila domov, čakala ju „zdravá mama“.

Prijať diagnózu

Najťažšie pre ňu bolo prijať a vyrovnať sa s diagnózou, považovať toto obdobie za časť života, ktorú musí prekonať. Nechcela zaťažovať rodinu svojím zdravotným stavom, preto všetky jej myšlienky končili v rýmoch na papieri.

Odkaz zdravým

„Zdravým ľuďom odkazujem, aby si každý jeden deň našli chvíľku pre seba a zamysleli sa nad všetkým, čo majú. Aby si našli čas pre svojich blízkych a priateľov. Nech nikdy nevravia, že im sa to nemôže stať, lebo život každého z nás sa môže zmeniť v jedinej sekunde.“

Pyšné mamy so svojimi dcérami, ktoré sú tiež kamarátky.
Pyšné mamy so svojimi dcérami, ktoré sú tiež kamarátky.
Zdroj: archív respondentiek

Čo ich spojilo

Už asi pred desiatimi rokmi ich spojili deti. No nepoznali sa bližšie, iba sa zdravili v škôlke. Zmenu prinieslo minulé leto, keď ich dievčatá začali špekulovať s prespávaním a mamičky zrazu museli viac komunikovať. Jeden telefonát zmenil všetko a zistili, že okrem detí ich spája spoločná diagnóza aj chuť pomáhať iným.

Ako pomáhajú

Keďže Ivana aj Janka chceli svojimi skúsenosťami pomáhať druhým, založili občianske združenie Prežila som TO. Na sociálnej sieti majú skupinu, v ktorej spojili množstvo ľudí, ktorí sa venujú tvorbe. Zistili, že je veľa onkologických pacientov, ale aj ľudí s inými problémami, ktorým tvorba pomáha odreagovať sa, zabudnúť na starosti. Venujú sa tomu, kto čo vytvoril, spoločným motivačným myšlienkam, súťažiam, osobným príbehom a donedávna robili zbierky darčekov, ktoré s Ivaninou knihou rozdávali pacientom na onkologických oddeleniach.

Za päť mesiacov spojili toľko úžasných ľudí a toľko nádhernej tvorby, že v blízkej budúcnosti plánujú vydať spoločnú knihu svojich diel, ktorá bude motivovať aj ďalších, aby ochorenie zvládli. Obe dúfajú, že keď sa skončí mimoriadna situácia pre koronavírus, budú môcť znovu obnoviť návštevy na onkologických oddeleniach, kde budú rozdávať knižky, darčeky a hlavne zošity, perá, farbičky a maľovanky, aby si mohol každý vyskúšať, že tvorba naozaj pomáha.