Keď mala Soňa 13 rokov, diagnostikovali jej cukrovku. Na svoje detstvo si spomína ako na bezstarostné. Život bol pre ňu gombička. Ale keď začala veľmi chudnúť a smädilo ju, prišlo sa na to, že trpí diabetom a celý život bude odkázaná na inzulín. „Presne v deň mojich 13. narodenín som z nemocnice odchádzala domov s výbavou injekcií s inzulínom. Lekári mi vtedy povedali, že časom môžem prísť o zrak. Môžem znamenalo aj to, že nemusím, tak som to prijala úplne normálne. Obmedzila som sa len v strave a musela som si dávať pozor pri náročnejšom pohybe. Bola som v puberte a nebrala som to príliš vážne,“ spomína si na ten deň. Ako sama hovorí, v tom čase ešte pre cukrovkárov neboli také podmienky, aké sú dnes. Inzulín existoval, ale iný ako v súčasnosti, neboli glukomery a na kontroly chodila Soňa iba trikrát do roka. Život jej plynul ďalej.
Zo svetla do tmy
Jedného dňa stretla v horách pravú lásku a vydala sa. To, že čaká bábätko, bola pre ňu tá najšťastnejšia správa. Zrak sa jej začal zhoršovať ešte pred narodením syna v roku 1989, najviac počas tehotenstva. Prvé zmeny na sietnici si všimla jej očná lekárka. Soňa vraví, že vtedy ešte videla normálne.
„Stala sa mi taká vec, že keď som sa raz kdesi po niečo zohla, na chvíľu som nevidela absolútne nič – len tmu,“ spomína si na danú situáciu. „Pôrod som ako diabetička mala naplánovaný v špecializovanej nemocnici v Martine. V to ráno, keď som mala odísť konečne domov desať dní po pôrode, som mala pred pravým oko len sivobielu hmlu a zlovestnú kľukatú čiaru ako blesk. Vedela som, že je zle, pretože mi praskla sietnica a tá čiara bola krv vyliata do sklovca.“ Lekárom sa nepriznala, chcela ísť domov. Neskôr sa však zverila doma manželovi. Tým sa začal kolobeh vyšetrení a operácií zraku.
Manžel bol oporou
Soňa absolvovala päť operácií, počas ktorých jej do očí dali silikónový olej, aby pritláčal sietnicu a tá sa netrhala, ale vždy to pomohlo len na chvíľu. O pol roka videla už len tiene alebo periférne a po roku stratila už i svetlocit. „Keď som prestala vidieť úplne, vedela som, že musím urobiť hrubú čiaru a učiť sa žiť potme. Kým som ešte videla, žila som v obrovskom strachu každé ráno otvoriť oči.“
Soňa mala tiež strach, že bude na obtiaž manželovi aj synovi. Mala skreslené myslenie o nevidiacich, ktoré ju spočiatku deprimovalo. „Keďže sme bývali na prízemí, z okna som skočiť nemohla a na stanicu som, logicky, netrafila. Mala som všelijaké myšlienky,“ hovorí s jej typickým humorom a nadhľadom.
Postupom času však sama prišla na to, že syna dokáže okúpať, prebaliť i nakŕmiť. Spomína, že kašu mal aj v ušiach, ale bol veľmi dobré a pokojné dieťa. Aj Sonin manžel sa so stratou jej zraku musel vyrovnať. Ešte kým trochu videla, vravel jej, že problém budú riešiť, keď príde, a to ju neskutočne držalo nad hladinou. „Ako som kvôli tým dvom chcela odísť, tak som kvôli nim aj ostala. Pochopila som, že nepotrebovali to, aby som videla, ale potrebovali mňa.“
„Keď sa mi planéta prestala točiť a slnko už pre mňa nevychádzalo, začala sa mi točiť zem ako hlina na kruhu.“
Osudové trinástky
Je spätá s týmto číslom. Keď mala 13 rokov, diagnostikovali jej cukrovku. O 13 rokov sa jej narodil syn. „Mala som 26 rokov, keď sa narodil Matej. Bol to úžasný a šťastný okamih v mojom živote, no zároveň som stratila zrak. Vtedy sa naraz stalo niečo veľmi ťažké aj niečo veľmi pekné.“ Ďalšia trinástka jej do života priniesla hlinu. Keď išiel jej syn do školy, začala Soňa rozmýšľať, čomu by sa mohla venovať, čo by mohla robiť. Vtedy, ako sama hovorí, jej vesmír poslal do života Reginu Breyer Schiedt, rakúsku výtvarníčku s prezývkou Čine. Dala jej do rúk kus hliny a ona z neho vyrobila reliéf kvetu – plesnivec.
Soňa si myslela, že ako nevidiaca nemôže robiť keramiku, no Čine ju presvedčila, že to nie je pravda. Uverila jej a pustila sa do toho. O rok neskôr sa vďaka Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska stretla so sochárkou a prvou dámou arteterapie na Slovensku Jaroslavou Šickovou. Na jej kurze arteterapie sa naučila pracovať aj s inými materiálmi a farbami a veľa sa dozvedela o sebe, pretože svoje výtvory analyzovali. „Hovorím, že hlina je dnes moja zem. Keď sa mi planéta prestala točiť a slnko už pre mňa nevychádzalo, začala sa mi točiť zem ako hlina na kruhu,“ vyjadruje Soňa krásnu myšlienku.
No osud sa s ňou zas nemaznal a po hline prišla zatiaľ posledná trinástka. Zlomila si doma v obývačke nohu. Keď sa jej vtedy lekári spýtali, čo sa stalo, opäť so svojím humorom odpovedala, že keď išla v noci na toaletu, nezasvietila si. Lekári vraj tento jej vtip nepochopili. Stalo sa to štyri dni pred Vianocami. Syn za ňu piekol vianočné pečivo, muž urobil šalát, Vianoce strávili spolu. V januári ju manžel vozil na preväzy, vo februári išiel do nemocnice a v marci zomrel.
Prišla o druhé oči
Soňa si nevedela predstaviť, čo bude robiť, pretože bol jej očami. Riešil všetky papiere, počítač, telefóny. Keď stratila manžela, bol to šok. „Citovo som to veľmi nevnímala, musela som prežiť a do toho ešte prišli finančné problémy. Postupne som si nastavovala myslenie, že veľa vecí v mojom živote je o tom, ako sa rozhodnem. Funguje mi to a vesmír mi na výzvy odpovedá.“ No znovu sa musela učiť samostatnosti.
„Mám napríklad telefón, s ktorým viem písať, čítať správy, e-maily. Trvalo mi, než som do toho nabehla. Mala som však trpezlivého učiteľa mladého chalana z únie nevidiacich, ktorý ma oboznámil so všetkým – aj s pojmom internetbanking, ktorý som dovtedy vôbec nepoznala. Soňa sa cez úrady prepracovala k asistentom. „Keď človek chce, tak sa dá. Stále sa mi zväčšuje okruh ľudí, s ktorými si dobre rozumiem. Akoby som priťahovala ženy, ktoré ostali samy – ovdoveli, sú po rozvode a rôzne.“
Hlina je moja zem
Keď si spomenie na začiatky, tak s úsmevom vraví: „Keď to preženiem, tak prvé dva roky som vyrábala len veľmi kvalitné blato. Netušila som, aká musí byť vypracovaná hlina, akej hustoty, no časom som na to prišla.“ Pri tvorbe sa inšpiruje z čias, keď ešte videla. Vie si predstaviť farby a rada robí štruktúrované veci. Pamätá si napríklad čičmianský ornament, čipku, farby, hviezdy, stromy, oblohu a vďaka tomu sa jej pracuje oveľa lepšie. Soňa tiež vraví, že nevidiaci využívajú zmysly inak ako vidiaci, ktorí 90 percent informácií vnímajú očami.
Z keramiky vyrába najmä úžitkové veci ako hrnčeky, misky rôznych tvarov s rôznymi štruktúrami. „Najradšej mám techniku točenia na hrnčiarskom kruhu, ale robím aj z plátov, z ktorých vykrajujem napríklad srdiečka. Keď sú ešte mäkké, na palci ich ohýbam, retušujem, vypaľujem, patinujem a glazujem. Srdiečka robím aj na svadby a vkladám do nich rôzne citáty o láske, živote, na Vianoce želania. Niekto ich používa ako ozdobu na stromček, ako kľúčenku, snúbenci si tam môžu strčiť prstienky, milionári brilianty a obyčajní ľudia lentilku.“
Píše básne a prednáša
Okrem keramiky píše poéziu a raz by chcela vydať knihu. Prednáša na školách, zúčastňuje sa na projekte Živá knižnica a dokonca o nej nakrútili krátkometrážny film Sonja. Zároveň sa aktívne venuje deťom a ľudom od 3 do 88 rokov, pre ktorých organizuje kurzy keramiky. „Vždy som sa do skupiny snažila zaradiť aj telesne alebo mentálne postihnutého človeka, pretože toto je najlepší spôsob, ako sa od seba učia. Ani ja nechcem, aby ma vyraďovali.
Pri deťoch je to najľahšia cesta, pri dospelých je to ťažšie, keďže u nich v blízkosti postihnutého človeka väčšinou nabehne blok.“ Podľa nej majú deti oveľa menšie predsudky ako dospelí. Deti dostávajú pokyny, vykonávajú ich a neriešia či neanalyzujú. Soňa má svoju teóriu. Dospelým vraj hneď nabehnú myšlienky, aký mám ťažký život. „Ale snažím sa to žartmi zľahčovať, aby ma brali ako úplne bežného človeka. Nie som v ničom rozdielna, viem sa vytočiť nielen na kruhu, ale aj inak,“ smeje sa. Sama priznáva, že aj ona si večer sem-tam poplače. Ale vraj potom opäť vyjde slnko a je šťastná. Jej syn Matej ju vždy presviedčal, že všetko dokáže, len o tom nevie. „Keď do mňa ľudia takto hučali, že som silná a že to zvládnem, začalo mi to fungovať.“
Nič nie je nemožné
To, že je nevidiaca, neberie ako niečo strašné, prijala to a žije možno viac naplno ako mnohé, ktoré zrak majú. Vidí i to, čo my vidiaci nevidíme. Vraví, že ak sa dá nájsť spôsob, ako niečo spraviť, hľadá ho, aj keď jej to trvá dlhšie. Stratu zraku berie pozitívne: „Aspoň nevidím v zrkadle ako šediviem a starnem.“ Na záver vyjadruje vďačnosť, z ktorej by sme si mali vziať príklad.
„Uvedomujem si veľa vecí, za ktoré môžem byť vďačná. Že mám teplo v byte, osobného asistenta. Aj keď ľudia na Slovensku frflú na veľa vecí, patríme medzi desať percent ľudí na svete s dobrými podmienkami na život. Čo sa týka prístupu k životu, páči sa mi jeden výrok, ktorý som nedávno počula, zrejme od Dalajlámu: ,Byť šťastný nie je záležitosťou osudu, ale vec nášho rozhodnutia.‘“
