Malvína videla veci, ktoré iní nie, a keď mala pocit, že všetci jej čítajú myšlienky, zistila..

Začalo to celkom nenápadne. televízii práve bežal jeden diel Harryho Pottera Dumbledore vyslovil osudovú vetu: „Každú hodinu, každú minútu, možno aj práve tejto chvíli sa cez naše múry pokúšajú preniknúť temné sily. No napokon ich najväčšou zbraňou ste vy.“Vtedy som si uvedomila, že aj nás doma sa deje čosi nadprirodzené.

Nedalo sa nevšimnúť si, ako sa zavlnila záclona, keď som raz večer vstúpila do izby. Snažila som sa nepripisovať tomu veľký význam, no keď začali horieť zásuvky, to som už poriadne spozornela.Doma som sa malou dušičkou zdôverila mamke podozreniami, že nás asi straší. Samozrejme, podľa očakávania mi nik neveril, lebo dôkazov bolo málo. Reálne totiž nikto nás žiadneho ducha nevidel.

Pokračovalo to večer, keď som už ležala posteli všimla si, ako rohu izby stojí čierna postava, akýsi tieň, ktorý sa sekunde rozplynul. Sama som nevedela, či blúznim alebo som ten prelud skutočne zahliadla. Krvi by sa mi však nedorezal.

Pokračovalo to premiestňovaním rôznych predmetov končilo sa tým, ako som raz nadránom išla otvoriť okno ovalil ma neuveriteľn intenzívny zápach síry, že som ho musela okamihu zavrieť.

Keď sa mi to už zdalo neúnosné, šla som sa so svojimi problémami zdôveriť psychiatričke, lebo čo ak to všetko je iba mojej hlave? Tá mi navrhla hospitalizáciu nemocnici, kde som dostávala elektrické šoky podozrením na paranoidnú schizofréniu. Bola som však rada, lebo tam som už žiadne nadprirodzené situácie nezažila.

hoci duchovia ma už nenavštevujú, musela som sa naučiť žiť novou diagnózou – paranoidnou schizofréniou. to vôbec nie je zábava! Jedného chladného rána som sa zobudila zistila som, že úplne cudzí ľudia dokážu čítať moje myšlienky. Mohli si vo mne listovať ako otvorenej knihe. Jednoducho počuli to, na čo som práve myslela. Mala som chuť zavrieť sa doma už nevychádzať. Bol to však len zlomok mojichproblémov.

Lebo moderátori večerných správ videli priamo do našej obývačky. Naozaj sa počas moderovania správ pozerali priamo na mňa. Zrazu som prišla súkromie musela som sa oň deliť úplne cudzími ľuďmi. Vlastne aj tá televízia ma začala nepekne atakovať televízii začali vysielať programy mojom živote. Viete si to predstaviť? Znie to ako nočná mora, ktorej sa zobudíte, ale čo ak sa nezobudíte?

mňa to pokračovalo mala som pocit, že ma zrazu spoznáva celé mesto že sa na mojich problémoch očividne všetci dobre zabávajú.

Keď mi nastavili liečbu, tieto nepríjemnosti čiastočne ustali opäť som sa musela naučiť žiť normálny život. No, skoro normálny život.