Neveríte si? Pozor, workoholizmus je choroba!

Je veľa takých ľudí, ktorí sa zdržiavajú v práci do neskorých hodín, pretože milujú svoju prácu a sú schopní urobiť čokoľvek pre svoju kariéru. To však nie je všetko. Pre mnohých z nich je dôležitý ešte jeden fakt. Doma si jednoducho nevedia nájsť svoje miesto.

Nepovoliť ani na sekundu

Príkladom je aj 35-ročná Eva, ktorá chodí do svojho nového bytu len prespať. „Už desať rokov robím pre jednu medzinárodnú spoločnosť,“ hovorí. Pracuje ako pravá ruka generálneho riaditeľa a svoju prácu si doslova užíva. „Dnes už viem, že sa mi oplatilo toľko vzdelávať a trápiť sa na výške. Moja práca je plná výziev, ale to mám na nej najradšej. Nemôžem povoliť ani na sekundu. Hlava mi stále pracuje, len takto sa viem udržať vo forme,“ opisuje Eva.

Mladú ženu, podľa jej názoru, netrápi, že roky nebola na normálnej dovolenke. S rodinou i s kamarátmi sa stretáva len zriedka. „Nemám na nich čas. Práca mi vypĺňa všetok voľný čas. Ten, kto to nepochopí, nie je skutočný priateľ. Samozrejme, niekedy by mi prospel nejaký partner, ku ktorému by som sa mohla pritúliť a porozprávať sa s ním o problémoch, ale žiaľ, len máloktorý by toleroval takéto tempo,“ hovorí.

Bez telefónu ani na krok

Eva si pamätá, ako pred tromi rokmi, trávila s vtedajším priateľom dovolenku pri mori. „Telefón som si nemohla vypnúť ani na chvíľu. Kolegovia mi len prvý deň volali päťkrát. Nemusím ani hovoriť, ako sa môj priateľ hneval. Nemohla som však robiť nič iné. Bezo mňa by si neporadili.“

Nakoniec Eva na tretí deň odcestovala domov kvôli dôležitej zmluve. Priateľ neveril, že je toho schopná. „Nerozumel, prečo si stále so sebou nosím telefón. Nevedela som mu vysvetliť, prečo by som nemohla pomôcť kolegom, ak môžem. Mne to zakaždým dobre padne, keď na mňa myslia.“ Eva tvrdí, že to nerobí kvôli peniazom. „Veď mám predsa všetko,“ dodáva. Má dobré auto, nový a krásny byt, elegantné a moderné šaty. Môže si kúpiť čokoľvek, čo len chce. „Jednoducho si užívam prácu. Nemám problém, ak cez víkend musím ísť do kancelárie alebo ak musím ísť na pracovné stretnutie, alebo ak uvažujem nad novými projektmi. Pre mňa je to ako vzduch pre ostatných. Až budem na dôchodku, budem oddychovať dosť,“ hovorí.

Nie je to problém 21. storočia

Eva si nikdy neprizná, že jej správanie je čudné. Jej život znamená len jedno – prácu. Nemá priateľov, len kolegov. Hoci sa v dnešnej dobe workoholizmus považuje za problém, nie je reč o novej chorobe. Už v roku 1852 písal Gustav Flaubert o ľuďoch, ktorí sa v pracovných úlohách doslova pochovali. Ďalší psychiatri sa zaoberali pacientmi, ktorí si nevedeli počať s voľnými dňami. Workoholizmus je choroba a má tri štádiá.

V počiatočnom štádiu sa workoholik prejavuje tak, že si berie na seba čoraz viac úloh a jeho myšlienky sa neustále točia len okolo práce. Zakaždým nadčasuje, nejde na dovolenku a pracuje aj doma. Túto fázu vie rozoznať iba odborník. V ďalšom štádiu utrpia jeho vzťahy. Po fyzickej stránke o seba nedbá, časom začne zabúdať až príde posledné štádium. Chorý workoholik už nie je schopný pracovať ďalej. Začína ho bolieť hlava, je vyčerpaný, má problémy s trávením, žalúdočné vredy, problémy so srdcom, vysoký krvný tlak, závrate a depresie. Ľudia s týmto problémom spia čoraz menej, nevedia sa koncentrovať, sú nedočkaví a viac zabúdajú. Okolie považujú za neznesiteľné, veď nik s nimi nevydrží v jednom tempe. Zakaždým sa chcú naučiť niečo nové a chcú byť dokonalí.

V poslednej chvíli to zmenila

„Dnes by som mohla liečiť pacientov, toľko som o tomto probléme čítala,“ hovorí Katarína, 30-ročná knihovníčka. Najťažšie pre ňu bolo priznať si, že niečo nie je v poriadku. „Prešla som si terapiou a verím, že som sa nadobro vyliečila. S psychológom veľa rozmýšľame nad tým, čo mohlo byť príčinou môjho workoholizmu. Mala som niekoľko škaredých rozchodov a moji kamaráti a kolegovia mi radili, že najlepším liekom proti tomu je práca.“

Pozor, je to choroba!

Dnes však všetkých upozorňuje: „Dávajte si pozor, je to choroba. Ak si chcete svedomite urobiť svoju prácu a beriete si ju na koniec týždňa aj domov, ešte to nie je workoholizmus. Mojím problémom skôr bolo, že som bola maximalista. Keď som v škole urobila chybu, už som sa aj hlásila, aby som ju opravila. Naši ma k tomu nikdy nenútili,“ spomína si.

Katarína sa však aj neskôr spoliehala v práci na svoju dokonalosť. Spočiatku si každý vážil jej snahu, ale potom sa všetko zmenilo. Prestala sa rozprávať s kolegami, radšej si priniesla z bufetu jeden sendvič, veď predsa mala tak veľa práce. So známymi a príbuznými sa nerozprávala o ničom inom, ako o práci. Priateľ to doma musel všetko počúvať, ale ako sa ukázalo neskôr, boli to len samé nudné monológy. Nehovoriac o tom, že na jeho problémy nikdy nebol čas. „Na dovolenku sme nechodili, pretože ma firma nepustila. Teda, aspoň to som mu zakaždým hovorila. Iný by ma za to možno už dávno nechal. Našťastie, priateľ bol nesmierne trpezlivý a čoskoro dospel k tomu, že nie som sebecká, ale chorá.“

Priateľ ju zachránil

Bez neho by sa žena nikdy neliečila. Neustále ju bolievala hlava, mala závrate, napínalo ju, schudla, bola neustále napät, až jeden večer odpadla v kúpeľni. Potom sa zľakla aj ona. Na druhý deň ju partner postavil pred hotovú vec – pôjdem s ním za psychiatrom alebo sa náš vzťah skončí. „Chcem mať s tebou dieťa a rodinu. Nechcem ťa preto, aby si varila, prala a upratovala, ale aby si mi venovala svoj čas. Som hrdý na to, čo robíš a ako sa ti darí, ale takto to ísť ďalej nemôže.“ Katarína vedela, aký je z toho hotový a preto odišla k lekárovi. Dnes už našťastie vie povedať aj nie svojej práci. Nedávno sa vrátila z lyžovačky, chodia na večere a čo je najdôležitejšie, čakajú bábätko.