Nie je ľahké vyrovnať sa s rakovinou, ako nazbierať silu?
5. 3. 2011, 11:00 (aktualizované: 11. 7. 2024, 12:52)

Zdroj: Nový čas Zdravie
Aké to je, keď nám do života vstúpi rakovina? A čo vtedy, ak na pozitívne myslenie nemáme žiadnu silu? Radí onkopsychologička Mária Andrášiová.
Ako terapeutka pracuje s ťažko chorými pacientmi a ich rodinami. Vedie stránku pre onkologických pacientov a ich príbuzných www.onkopacient.sk a je autorkou knihy Keď do života vstúpi rakovina. „Robím prácu, ktorá má srdce a hĺbku, a to samo osebe mi dáva energiu pokračovať v nej,“ hovorí onkopsychologička a psychoterapeutka Mária Andrášiová.
Čo je pre človeka horšie, vedomie, že je ťažko chorý, alebo že je ťažko chorý človek, ktorého miluje? Čo dokážeme znášať statočnejšie, racionálnejšie?
Keď človek ochorie na rakovinu, svet sa na chvíľu zastaví a život na čas úplne zmení. Ale nielen jemu, aj jeho najbližším. Keď vám ochorie niekto blízky, strach, že ho môžete stratiť, či pocit bezmocnosti a situácie, ktorým musíte čeliť, sú veľmi vyčerpávajúce. Keď vážne ochorie dieťa, je to situácia úplne najťažšia – a je jedno, koľko rokov má dieťa a koľko rodič. Aj veľké deti zostávajú deťmi svojich rodičov.
Ako na správu o nevyliečiteľnej chorobe reagujeme? Čo nám pomôže dostať sa z prvého šoku a zabojovať?
Každý reagujeme inak, v súlade s tým, kým sme, ako zvládame záťažové situácie, či máme dobrého lekára. Nemyslím len odborne, ale aj ľudsky. Závisí aj od toho, akú máme podporu od najbližších. Minule som mala v terapii čerstvo diagnostikovanú pacientku. Hnevala sa na celý svet, bola vyslovene agresívna. Za agresiou je často strach a zúfalstvo. Aj u nej bolo. Svoje ochorenie vnímala ako nespravodlivosť a pýtala sa „prečo“? Túto otázku si kladú v tejto situácii mnohí. Ale často neexistuje jednoznačná odpoveď. Dôležitejšie je hľadať spôsoby, ako situáciu, pred ktorú nás život postavil, zvládnuť.
Čo môžeme pre chorého milovaného človeka v takejto situácii urobiť? A čo môžeme urobiť pre seba?
Byť pri ňom, počúvať a pýtať sa. Častá chyba, ktorú robíme, je, že si veľa domýšľame, predpokladáme, čo chorý potrebuje. Tí, čo majú chorého niekoho blízkeho, potrebujú tiež podporu, niekoho, s kým môžu o tom, čo prežívajú, hovoriť a niečo, kde sa môžu odreagovať a nazbierať silu. Toto niektorí ľudia podceňujú a majú pocit, že musia len dávať. Rovnováha je však v tomto smere veľmi dôležitá, lebo len ak sa postaráme o seba, môžeme sa dobre postarať o druhých.
Je pravda, že ťažká choroba rodinu buď stmelí, alebo úplne rozloží?
Áno, je to tak. Kritická, stresová situácia, ako vážna choroba či úmrtie v rodine, môže pôsobiť buď tak, že primkne partnerov a rodinu bližšie k sebe, alebo naopak, že sa vzťahy narušia. To závisí od toho, aké kvalitné boli väzby a komunikácia v rodine predtým.
Snažíte sa v nich pri terapii prebudiť pozitívne myslenie?
Pozitívne myslenie je teraz veľmi módna záležitosť. Až tak, že niektorí pacienti sa obávajú, že ak nedokážu pozitívne myslieť, ak majú pochybnosti, strach, tak to bude ich vina a zodpovednosť, ak sa nevyliečia. Takýto koncept im, samozrejme, len pridá stres. Lebo ako byť pozitívny, keď to tak vnútri necítite? Treba si pripustiť aj tie opačné pocity, niekedy nás vedú k tomu, aby sme menili veci, ktoré sa meniť dajú. Pozitívne nastavenie a optimizmus nám pomôžu lepšie obdobie ochorenia a liečby zvládnuť. Ale poznám veľa pacientov, ktorí prežili a tešia sa dobrému zdraviu, hoci optimizmu na rozdávanie počas liečby nemali. A poznám aj takých, ktorí mali, a nevyliečili sa.
Ako hovoriť o chorobe s deťmi, koľko im môžeme povedať?
Deti sú veľmi dobrí pozorovatelia, veľa vycítia aj bez slov. Dieťa vníma, že mama alebo otec nechodí do práce, doma veľa času preleží, atď. Pokiaľ im o tom, čo sa deje, nič nepovieme, môže to vystupňovať ich obavy a úzkosť. To, čo im povieme, treba, samozrejme, prispôsobiť ich veku a vyspelosti. Nezavaliť ich informáciami a dovoliť im pýtať sa. Každé ochorenie má svoj priebeh, netreba veci predbiehať. Dôležité je hovoriť o tom, čo je „tu a teraz”. Napríklad, že ocko je chorý, ale lieči sa. Klamať určite neodporúčam. Deti potrebujú v prvom rade pocit bezpečia a istoty, že rodina naďalej funguje a že nie sú vyčlenené mimo toho, čo sa v nej deje.
A ak je pacientom dieťa? Unesie pravdu o tom, že je vážne choré?
Moja skúsenosť potvrdzuje, že ak ochorenie dieťaťa dobre zvláda rodič, vyrovná sa s ním aj dieťa. A niekedy deti túto situáciu zvládajú aj lepšie ako rodičia. Neuvedomujú si totiž všetky riziká a hrozby, ktorým ich ochorenie a liečba vystavuje, zatiaľ čo ich rodičia áno.
Dá sa so stratou dieťaťa vôbec niekedy vyrovnať?
Každá mama a otec, ktorým zomrie dieťa, vyplačú more sĺz, strávia hodiny premietaním si toho, čo sa stalo, čo mali alebo mohli urobiť inak, či nemohli urobiť viac. Nepoznám slová, ktorými by sa dalo skutočne vyjadriť, čo títo ľudia prežívajú. Žiaľ, okolie niekedy reaguje veľmi nešťastne, hoci s dobrým úmyslom, keď napríklad hovorí veci ako „musíš sa vzchopiť, máš ešte druhé dieťa...“. Toto je situácia, keď nemáte silu sa vzchopiť. A „druhé“ dieťa nemôže nahradiť to, ktoré zomrelo. Až plynúcim časom sa dá so stratou dieťaťa naučiť žiť, to však neznamená, že prestane bolieť. Ale poznám rodiny, ktoré opäť dokázali nájsť svoje šťastie, aj keď má o čosi inú príchuť...