Peter Kubánka: Darovaním krvi splácam dlh mojej mamy

Oveľa väčšiu radosť má z toho, že už niekoľkokrát prispel k záchrane ľudského života.

Kedy a prečo ste sa rozhodli prvýkrát darovať krv?

Celé sa to začalo na vysokej škole, mal som 19 rokov. Pravdupovediac, predtým som o tom nikdy nerozmýšľal. Bol to deň ako každý iný, od skorého rána som absolvoval niekoľko prednášok, ktoré ma už začali unavovať. Zhodou okolností bol u nás na fakulte od rána aj Výjazdový odber NTS (Národná transfúzna služba). Začala mi prednáška z lineárnej algebry, ktorú viedla prísna docentka, a tak sme sa so spolužiakom rozhodli, že sa v tichosti vytratíme. Pri odchode nás prísne okríkla otázkou: „Kam ste sa vybrali?“ Vtedy nám napadla jediná odpoveď, že ideme darovať krv. A keďže strach z odhalenia, že sme sa chceli uliať, bol silnejší ako obavy zo samotného darovania krvi, odber sme napokon naozaj podstúpili. Touto cestou by som sa jej rád poďakoval, pretože práve ona ma nepriamo priviedla k tejto aktivite.

Ale viem, že okrem tohto úsmevného impulzu existuje aj jeden vážnejší dôvod, pre ktorý ste sa rozhodli stať sa viacnásobným darcom.

Darovanie krvi je pre mňa aj istým zadosťučinením voči mojej mame. Pri pôrode so mnou stratila veľké množstvo krvi a musela dostať transfúziu. Odvtedy je mama anemická (chudokrvná) a napriek tomu, že by chcela, krv už nikdy nebude môcť darovať. Aj preto som sa rozhodol splatiť jej dlh, respektíve, už som ho niekoľkonásobne splatil.

Ako to vnímajú ľudia z vášho okolia? Ste pre nich motiváciou?

Od začiatku sa stretávam s rôznymi pohľadmi na moje darcovstvo aj napriek tomu, že vo svojej podstate je to šľachetný čin. Doma mám podporu v priateľke, ktorá sama nemôže darovať krv, tak ma aspoň z času na čas počas odberov sprevádza. Väčšina ľudí ma obdivuje, výnimkou sú tí, ktorí zdravotníctvu a nemocniciam stále neveria a v darovaní krvi vidia veľké riziko nakazenia rôznymi chorobami. No podľa môjho názoru a názoru lekárov ide o prežitok z minulosti, pretože sa pri všetkých úkonoch používajú jednorazové materiály.

Ako často chodíte darovať krv?

Najprv som začal s darovaním krvi a neskôr s darovaním krvných doštičiek. Tie chodím darovať v rámci limitu, ktorý je 8-krát za rok. Raz za čas si idem tiež „pustiť žilou“ a darujem normálnu krv, takže keď to všetko spočítam, je to tak 9- až 10-krát do roka.

Ako ste sa dostali k darovaniu krvných doštičiek?

Išiel som na klasické darovanie krvi a pri čakaní na vyšetrenie lekárom zrazu prišla sestrička s otázkou smerovanou na mňa, či nejdem na cytaferézu, potrebovali práve moju krvnú skupinu. Nevedel som o čo ide. Bol som v rozpakoch a keďže som v tom momente mal viac strachu ako odhodlania, odmietol som. Po príchode domov som zisťoval, čo odo mňa vlastne chceli a rozhodol som sa, že to skúsim. Nejde o jednoduchý proces ako pri darovaní, kde človek leží 7 minút a ide domov. Po rozsiahlych krvných testoch sa pristupuje k samotnému darovaniu. To pozostáva zo separácie krvných doštičiek z krvi s pomocou prístroja – separátora, ktorý princípom odstredenia oddelí z krvi krvné doštičky. Laicky povedané, ide o filtrovanie krvných doštičiek z mojej krvi. Fyzicky to vyzerá tak, že mám napichnuté obe ruky, jedna je odberová a do druhej sa mi vracia späť odstredená krv. Tento proces trvá približne hodinu a pol. Takto získaný krvný produkt sa používa na rôzne účely, okrem iného sa podáva aj ľuďom s onkologickým ochorením. Práve preto vždy odtiaľ odchádzam s neopísateľným pocitom.

Stalo sa niekedy, že ste krv nemohli darovať?

Zažil som to. Večer pred odberom som dostal chuť na čokoládu. Zjedol som takmer 300 gramovú čokoládu. Na druhý deň, v deň odberu, mi po vyšetrení krvi sestrička nahnevane oznámila, že som chylózny. Doktorka sa ma neskôr pýtala, čo všetko som deň pred tým jedol. Vysvetlila mi, že práve také množstvo čokolády spôsobilo zvýšenú hladinu tuku v mojej krvi a tým som sa v ten deň stal nevyhovujúcim pre odber.

Kedy ste dostali zlatú Janského plaketu a aký to bol pocit?

Zlatú Janského plaketu som dostal v júni v roku 2008. Nebudem klamať, že to nebol príjemný pocit. V ten deň som si uvedomil, že vstávanie skoro ráno a darovanie kúska seba niekto naozaj vidí a oceňuje. Boli so mnou moji najbližší, ktorí boli na mňa hrdí. Cítil som tiež akúsi spolupatričnosť s ostatnými darcami. Boli sme ako jedna rodina, ktorá sa rozhodla dať neznámym ľuďom šancu žiť vďaka svojej krvi a nikto z nich sa nepýtal, čo za to dostane.

Viac zaujímavých článkov nájdete v prílohe Nový Čas Zdravie, každý piatok v denníku Nový Čas!