PRIZNANIE obľúbenej trénerky Lei Grančič vás šokuje: Rok a pol NEJEDLA! „Bola som na hrane“...

Cvičím od detstva, konkrétne od štyroch rokov. Najprv to bola gymnastika, potom tenis a nakoniec cezpoľný beh (dlhé trate). Trvalo to, kým som doštudovala fakultu telesnej výchovy a športu. Po jej skončení som zase začala predcvičovať skupinové cvičenia. Takže som stále v pohybe. Ani vlastne neviem povedať, prečo cvičím, ale skôr by som povedala, že si neviem predstaviť necvičiť. (Smiech.) Šport a pohyb sú súčasťou môjho života, a to úplne doslova!

Úplne jasný! Od šiestej triedy, to som mala 12 rokov, som hovorila, že budem učiteľka matematiky a telesnej výchovy. Mala som veľký vzor vo svojej triednej učiteľke na ZŠ, ktorá ma učila telesnú výchovu a neskôr ma aj trénovala. A matematika ma veľmi bavila. Moja mama bola učiteľka matematiky. Takže nič iné neprichádzalo do úvahy. (Úsmev.) Na gymnáziu som si podala jedinú prihlášku na vysokú školu, na Univerzitu Komenského, kombináciu matematika a telesná výchova, a vyšlo to. (Úsmev.)

Energia! Či to bolo pred 20 rokmi, keď sa cvičil aerobik, alebo je to dnes, keď je ponuka obrovská a každý si môže vybrať to svoje. Je to energia v rôznych významoch: úsmevy, radosť, nasadenie, boj, ale aj pocit vnímania tela, dychu, seba… A druhá vec – a práve preto robím skupinové cvičenia, je atmosféra na hodine. Mám rada ľudí, som sociálny typ. Energia, ktorá tam medzi nami prúdi, sa dá priam uchopiť. Ja ju dávam im, oni mi ju vracajú. Keď po hodine povedia, že si dobre zacvičili, že sa cítia super, keď sa usmejú – to je to NAJ. A ak to zažijete na veľkom pódiu, je to neopísateľné! Tá energia a pocit, ktorý tam prežívam, ma na dlhý čas nabíja.

Predcvičujem lekcie naživo v mojom štúdiu, mám ich šesť týždenne, ale cvičím lekcie aj online pre LIVE ENERGY (2 až 3 týždenne). Cvičíme väčšinou hodinu, maximálne dve. Cez víkend zase vediem školenia – workshopy a semináre k trénerským licenciám. Alebo predcvičujem aj na akciách a eventoch, prípadne na rôznych pobytoch.

Priznám sa, neviem. (Úsmev.) V mladosti som, teraz to už dokážem priznať, prešla obdobím, keď som jedla veľmi málo, niekedy vôbec nič a bola som naozaj „na hrane“. Trvalo to asi rok a pol, mala som približne o 10 kg menej, ako mám teraz. Ale dostala som sa z toho – sama. Našťastie som si uvedomila, že toto nie je cesta. A vážiť menej ma šťastnou neurobí, to nie je všetko. Takže dnes sa nevážim. Viac-menej si však udržujem svoju hmotnosť. Ani na oblečení necítim, že by som mala nejaké výkyvy. Chcem sa cítiť fajn vo svojom tele – to je moje hlavné meradlo.

Keďže budem mať čochvíľa 47 rokov, niečo o tom viem. (Smiech.) Mala som problémy s kolenami. Telo nie je na baterky a náhradné diely nemáme. Ja som trošku podcenila to, že som sa dlho cítila dobre a nemala som žiadne problémy ani bolesti. Takže som nebrala doplnky výživy, nechodila na masáže. A nevenovala som čas relaxácii a oddychu. Ale ono sa to zbieralo a tých 40 rokov pohybu väčšinou na nohách, sa prejavilo. Takže dnes pravidelne beriem doplnky a keď mi to čas dovolí, snažím sa chodiť na fyzioterapiu.

Treba začať a nielen o tom hovoriť! A musia to naozaj vnútorne veľmi chcieť. Pretože na to, čo NAOZAJ chceme, si čas nájdeme. Totiž, ak je cvičenie len niečo, čo by „bolo fajn, ak by bolo“, nikdy to nebude… Motiváciu k začiatku nájdete. A potom je nutné vydržať. A to je už o disciplíne. Niekto ju má v sebe, alebo sa ju naučil v mladosti napríklad pri športe. Preto si myslím, že šport je vynikajúci prostriedok na budovanie vôľových vlastností. A kto ju nemá, musí sa to naučiť! Dá sa to. (Úsmev.) Hlavne si na začiatku netreba dávať nereálne ciele, pretože to každého rýchlo odradí.

Tamarka má telesný hendikep. Choroba sa volá arthrogryposis multiplex congenita. Prejavuje sa zníženou mobilitou – má stuhnuté kĺby a šľachy, napríklad nepokrčí kolená, nepredpaží ruky, má neaktívny biceps. Na začiatku to bolo pre mňa veľmi ťažké. Keď sa narodila, lekári mi povedali, že nebude chodiť. Ale Tamarka chodí, teda nie je to chôdza, ale prejde určitý úsek, vie sa napiť. Čo je úspech! Ale jej diagnóza si vyžaduje nepretržitú asistenciu.

Myslím si, že cvičenie. Od narodenia s ňou cvičím dvakrát denne. Keď nechodila do školy, tak to bývalo aj trikrát. Plus sme pridali plávanie dvakrát týždenne, fyzioterapiu… Kombinácia tohto všetkého a trpezlivosť dopomohla k tomu, že stojí na vlastných nohách. Organizačne je to však veľmi náročné. Počas dňa máme naplánovaných každých päť minút. Od 5.50 h ráno až kým Tamarka nejde okolo 20.00 h spať. To je možno aj odpoveď pre všetkých, ktorí si myslia, že nemajú čas. Keď chcete, viete si veci zorganizovať. Ale zároveň mám okolo seba ľudí, ktorí mi pomáhajú – rodinu a priateľov. Bez nich by som štúdio a cvičenie nestíhala až v takej miere.

Áno, tak nejako… Pre mňa je to, že sa dokáže sama napiť, že krásne kreslí, že vie písať, že udrží pero v ruke naozaj niečo ako zázrak. Vie aj ako-tak plávať. (Úsmev.) Až keď sa nám prihodilo toto s Tamarkou, pochopila som, že to, že sme zdraví, nie je automatické. Nie je automatické ani to, že sa hýbeme. Snažím sa, aby Tamarka mohla robiť čo možno najviac činností, zažívať všetky bežné normálne momenty ako iné deti. Pretože je ťažké odpovedať jej na otázku: prečo ja nemôžem?, prečo práve ja?…

Neviem, na jednej strane si myslím, že by som možno vedela pomôcť, dokázala nasmerovať. Na druhej strane, je mi hrozne ľúto všetkých detičiek, ktoré som vídavala a vidím v ambulanciách, keďže Tamarka je stále sledovaná. Neviem, či by som dokázala každý deň takto pracovať. Naozaj… Deti by nemali byť choré…