SKRYTÝ nepriateľ menom PANIKA: TOTO sú jasné znaky toho, že sa zahrávate so svojím zdravím!

Väčšina vorkoholikov si svoj problém dlho neuvedomuje. Snažia sa podávať maximálny výkon, robiť všetko správne a mať veci pod kontrolou. A okolie ich v tom často podporuje, pretože pracovitosť sa skrátka cení. Lenže hranica medzi pracovitosťou a závislosťou je oveľa tenšia, než sa zdá. Zvlášť to platí pre generáciu mileniálov, ktorá je zvyknutá na pružný pracovný čas, home office a život na sociálnych sieťach, ktoré sa stali dôležitým nástrojom na získavanie pracovných úspechov.

Kedykoľvek na príjme

Na rozdiel od predchádzajúcej generácie, ktorej pracovný čas merali pichačky, sú mileniáli v práci prakticky nepretržite. Sú zvyknutí byť neustále na príjme a ochotne kedykoľvek a kdekoľvek riešiť pracovné problémy. A väčšina z nich to dokonca robí rada. Lenže možnosti ľudského mozgu rovnako ako zvyšku tela sú obmedzené, a tak sa skôr či neskôr prihlási o svoje právo na odpočinok. Často veľmi razantne – kolapsom alebo zdravotnými problémami. To býva tiež okamih, keď vorkoholik prvýkrát pripustí, že sa vo svojom živote nevydal úplne správnym smerom. Tak to bolo aj v prípade Petry a Kataríny.

Čo sa dalo robiť inak?

Vždy to boli dievčatá s množstvom záujmov a snov. Vyštudovali, čo sa tak nejako hodilo, našli si dobrú prácu, spoznali veľa zaujímavých ľudí a rozhodli sa dostať od života čo najviac a nenechať si ujsť žiadnu šancu. S odstupom rokov sa obe zhodnú, že vlastne nevedia, čo mohli urobiť inak alebo lepšie, aby sa na prahu tridsiatky obišli bez pomoci terapeutov a liekov. Pre obe sa to začalo skvelým obdobím, ktoré ich nasmerovalo k životu, s ktorým sú dnes spokojné. Vtedy zvládali svoje zamestnanie, zakladali vlastné podnikanie, vzdelávali sa, pri ničom nechýbali a nikomu nepovedali nie. Práca, koníčky, rodina i priatelia...

Aktivita nadovšetko

„Spätne by som si asi viac užila školu, bola lepšia študentka. Určite som mala viac hovoriť nie, počúvať samu seba, odpočívať,“ premýšľa majiteľka úspešného obchodu s pomalou módou Katarína. Podobne to vidí aj marketérka na materskej dovolenke Petra – ísť viac do hĺbky vo svojich aktivitách, vedieť hovoriť nie a riešiť problémy, keď prídu. Katarína sa prepracovala k panickým atakom, k stavu, keď ju bezdôvodne prepadá strach zo smrti a pocit neuveriteľnej fyzickej úzkosti podobný infarktu. Petra dva roky bojovala s vorkoholizmom, ktorý ju stál zdravie. Obe poruchy majú spoločný spúšťač a prejavy. Na začiatku stojí príliš veľa aktivít a myšlienok, ktoré sú lákavejšie ako obyčajný spánok, jedlo či odpočinok.

Čo by bolo, keby...

Potom prichádza stav, keď človek prestáva uvažovať logicky a jeho prepracovaný mozog sa sústredí na paranoidné predstavy. Napríklad, že sa v autobuse udusí alebo keď hneď teraz niečo nedokončí, stane sa niečo strašné. „Ľudský mozog dokáže pracovať s neuveriteľným množstvom myšlienok. Naším cieľom by však malo byť mať ich čo najmenej. To je to, čo náš organizmus skutočne chce. Prečo sú deti také šťastné? Nepracujú so vzorcom ‚čo by bolo, keby...‘, občas proste treba nemyslieť na nič,“ vysvetľuje trénerka a prezidentka neziskovej organizácie The Human Potential Academy Kateřina Černá. Ako sa zdravý a rozumný jedinec začne znenazdajky správať ako šialenec? Jednoducho myslí na príliš veľa vecí, povinností a aktivít.

Strach o niečo neprísť

Aj v pokoji mozog spracúva asi päťdesiat myšlienok za minútu. V bežnej prevádzke dokonca sto. Ak však musí spracúvať nad dvesto myšlienok za minútu, začne už strácať kontrolu a prichádza o schopnosť reálne uvažovať, rozhodovať o prioritách alebo vidieť jasné riešenia. To bol Petrin prípad. Na pokraj vyčerpania ju dohnal strach, aby o niečo neprišla, niekoho nesklamala, zbytočne neodmietla alebo aby sa jej po nástupe na materskú nezúžilo zorné pole len na plienky a dojčenie. „Stále som si opakovala, koľko mám času, ako ho musím využiť. Nič som nemienila oklamať. Chodila som s dcérkou na krúžky, starala sa o dom, učila na univerzite, písala dizertáciu a založila som si e-shop,“ opisuje obdobie, keď celý problém vznikol. Kvôli podnikaniu bola neustále online, všetko riešila hneď, chodila na školenia, budovala sociálne siete. Chcela mať všetko pod kontrolou a hotové.

Čo je dôležité?

„Na všetko som sa pozerala ako na dôležitú pracovnú príležitosť a potenciálny príspevok na siete. Mala som pocit, že veci nejdú tak hladko a rýchlo, ako by som si predstavovala, pretože toho robím jednoducho málo,“ opisuje etapu, keď podnikateľské neúspechy začala prebíjať novými aktivitami – podporovala projekty ľudí okolo seba, podnikala toho viac s dieťaťom, rozhodla sa naučiť nové veci. „Dostala som sa do fázy, keď som už nedokázala určiť, čo je dôležité a čo môžem odložiť. A veľmi skoro to prerástlo do situácie, že som ani nič odložiť nemohla, pretože od toho závisela práca iných ľudí,“ opisuje. Začala byť vyčerpaná, robiť chyby, zlé rozhodnutia, bola náladová a emocionálne veľmi nevyrovnaná. A hneď potom sa ozvali zdravotné problémy – neustále zablokovaný chrbát a bolestivý ekzém na tvári –, ktoré jej nedovoľovali naplno fungovať. Psychická nepohoda a potreba dokázať si vlastnú cenu spôsobili, že pracovala ešte tvrdšie.

V pasci vlastnej paniky

U Kataríny bol prechod z normálneho fungovania k problému oveľa rýchlejší a tvrdší. Popri svojom zamestnaní zakladala vlastný obchod s módou, propagovala ho na sociálnych sieťach vo dne v noci, cez víkendy si privyrábala ako štylistka, pomáhala sestre s organizáciou svadby, po nociach doťahovali rôzne resty. A zrazu sa počas bežnej cesty MHD začala dusiť a srdce jej tĺklo tak, že verila, že má infarkt. Prvý záchvat rozdýchala, ale pri ďalšom ju už kolegyňa odviezla z práce rovno do nemocnice. Tam zistila, že jej problém je psychický – panická porucha. Pri nej stačí, aby mozog vyhodnotil nepatrné nebezpečenstvo a okamžite zaplaví telo dávkou adrenalínu a kortizolu, ktoré zabezpečujú prežitie organizmu v najextrémnejších podmienkach. Stačí vydýchaný vzduch, obmedzený priestor v tuneli, dav ľudí alebo, naopak, samota. „Za normálnych okolností tento mechanizmus zaistí maximálne napätie síl asi na sedemdesiat sekúnd, keď potrebujete utiecť alebo niekoho zachrániť. Lenže v tomto prípade ho ľudia prežívajú aj niekoľko hodín na základe úplných banalít,“ vysvetľuje trénerka Kateřina Černá. Ako presne panická porucha vzniká, nevieme. Ale jedným zo spúšťačov je práve prepracovanie, roztržitosť a chvíle, keď sa mozog upne na obavu o vlastný život.

Nechcite stopercentný výkon

Obe dievčatá sa s tým museli popasovať s terapeutmi aj samy. Aby ste neskončili ako ony, strážte si hranicu medzi preťažovaním seba samej a sebarealizáciou, lebo je pomerne tenká. „U svojich klientov sa stretávam s potrebou všetko zvládať a byť dokonalý, rovnako aj so snahou riešiť problémy, ktoré im diagnostikuje okolie,“ vysvetľuje trénerka Kateřina Černá. Dnešní tridsiatnici sú podľa nej pod obrovským tlakom marketingových obrazov dokonalých a výkonných jedincov, ktorí vládnu svetu. Odmietajú fakt, že každý má lepšie a horšie dni, a sústredia sa len na stopercentný výkon. Pritom jediným receptom, ako žiť spokojný život, je vedieť občas vypnúť, vyskočiť z každodenného kolotoča a zhodnotiť, či je všetko tak, ako to chceme mať. „Nesnažte sa byť dokonalé a majte na prvom mieste seba, práca vám rozhodne neutečie, nech už je akákoľvek. Počúvajte svoje potreby a stále si pripomínajte, že ste súčasťou celého sveta, v ktorom nie vždy všetko ovplyvníte a ktorému nevyčítajte, že včera bolo lepšie, ako je dnes,“ uzatvára trénerka. 

 Aktivita nadovšetko

„Spätne by som si asi viac užila školu, bola lepšia študentka. Určite som mala viac hovoriť nie, počúvať samu seba, odpočívať,“ premýšľa majiteľka úspešného obchodu s pomalou módou Katarína. Podobne to vidí aj marketérka na materskej dovolenke Petra – ísť viac do hĺbky vo svojich aktivitách, vedieť hovoriť nie a riešiť problémy, keď prídu. Katarína sa prepracovala k panickým atakom, k stavu, keď ju bezdôvodne prepadá strach zo smrti a pocit neuveriteľnej fyzickej úzkosti podobný infarktu. Petra dva roky bojovala s vorkoholizmom, ktorý ju stál zdravie. Obe poruchy majú spoločný spúšťač a prejavy. Na začiatku stojí príliš veľa aktivít a myšlienok, ktoré sú lákavejšie ako obyčajný spánok, jedlo či odpočinok.

 Čo by bolo, keby...

Potom prichádza stav, keď človek prestáva uvažovať logicky a jeho prepracovaný mozog sa sústredí na paranoidné predstavy. Napríklad, že sa v autobuse udusí alebo keď hneď teraz niečo nedokončí, stane sa niečo strašné. „Ľudský mozog dokáže pracovať s neuveriteľným množstvom myšlienok. Naším cieľom by však malo byť mať ich čo najmenej. To je to, čo náš organizmus skutočne chce. Prečo sú deti také šťastné? Nepracujú so vzorcom ‚čo by bolo, keby...‘, občas proste treba nemyslieť na nič,“ vysvetľuje trénerka a prezidentka neziskovej organizácie The Human Potential Academy Kateřina Černá. Ako sa zdravý a rozumný jedinec začne znenazdajky správať ako šialenec? Jednoducho myslí na príliš veľa vecí, povinností a aktivít.

Čo ešte pomáha

➤ Každodenný osemhodinový spánok, ktorý nechcite oklamať.

➤ Zdravá a pravidelná strava.

➤ Zaviesť jeden nepracovný deň v týždni, a to aj vtedy, ak ste na materskej dovolenke a staráte sa o deti a domácnosť.

 V pasci vlastnej paniky

U Kataríny bol prechod z normálneho fungovania k problému oveľa rýchlejší a tvrdší. Popri svojom zamestnaní zakladala vlastný obchod s módou, propagovala ho na sociálnych sieťach vo dne v noci, cez víkendy si privyrábala ako štylistka, pomáhala sestre s organizáciou svadby, po nociach doťahovali rôzne resty. A zrazu sa počas bežnej cesty MHD začala dusiť a srdce jej tĺklo tak, že verila, že má infarkt. Prvý záchvat rozdýchala, ale pri ďalšom ju už kolegyňa odviezla z práce rovno do nemocnice. Tam zistila, že jej problém je psychický – panická porucha. Pri nej stačí, aby mozog vyhodnotil nepatrné nebezpečenstvo a okamžite zaplaví telo dávkou adrenalínu a kortizolu, ktoré zabezpečujú prežitie organizmu v najextrémnejších podmienkach. Stačí vydýchaný vzduch, obmedzený priestor v tuneli, dav ľudí alebo, naopak, samota. „Za normálnych okolností tento mechanizmus zaistí maximálne napätie síl asi na sedemdesiat sekúnd, keď potrebujete utiecť alebo niekoho zachrániť. Lenže v tomto prípade ho ľudia prežívajú aj niekoľko hodín na základe úplných banalít,“ vysvetľuje trénerka Kateřina Černá. Ako presne panická porucha vzniká, nevieme. Ale jedným zo spúšťačov je práve prepracovanie, roztržitosť a chvíle, keď sa mozog upne na obavu o vlastný život.

Náš tip

Než sa pustíte do novej úlohy, starostlivo zvážte, či pre vás bude mať význam o päť rokov. Ak nie, nechajte príležitosť plávať a neplytvajte svojou energiou.