Táto žena kedysi VÁŽILA 130 kíl! Pozrite, AKO VYZERALA - odpadnete! Fúha, bola teda riadna kopa

Ten moment si pamätám úplne presne. Najskôr som zostala v šoku a potom nasledovalo zhnusenie. Bolo mi zo seba zle. „Moja zlatá, môžeš si za to sama,“ mykla plecami mama, keď som jej povedala, koľko vážim. Ani ona nikdy nebola žiadna vyžla, ale čo a v akom množstve zjedla, si ako-tak ustrážila. „Hm, tak to ti veľmi pekne ďakujem za povzbudenie,“ odvrkla som jej. Čakala som totiž, že mi povie niečo v štýle: „Ale, dcérka, si krásna taká, aká si.“ Namiesto toho ma ešte dorazila výčitkou, že som sa „vyžrala“ sama. Odišla som do svojej izby a rozplakala sa.

Mama mi chvíľu nato zaklopala na dvere a prisadla si ku mne. „Vieš, aj keď to vyzerá, že to, čo som ti povedala, nemá nič spoločné s materinskou láskou, opak je pravda. Práve preto, že ťa mám rada, ti chcem otvoriť oči a naviesť ťa na to, aby si schudla. V opačnom prípade sa to s tebou skončí zle a ja o teba nechcem prísť. Veď máš, preboha, iba 30 rokov.“ Následne sa, pre zmenu, rozplakala ona a ja som ju začala upokojovať. Sľúbila som jej, že začnem na sebe pracovať. Netušila som síce ako, ale niečo som chcela urobiť, aby som už nevyzerala ako jedna veľká guľa.

Ešte v ten večer som sa s naším psíkom vybrala na prechádzku. Na krátku, asi 20-minútovú. Keď sme sa vrátili, cítila som sa fantasticky. Bola som nabitá energiou. No asi po pol hodine som začala pociťovať vlčí hlad. Ozvali sa nebezpečné chúťky, ktoré som neovládla. Zhltla som tri veľké krajce chleba s paštétou a zapila som ich čajom, do ktorého som si dala asi štyri lyžičky cukru. Potom som zaspala a moja pevná vôľa a odhodlanie boli opäť preč. Prechádzok so psom som sa však nevzdala. Lenže po návrate domov som to vždy ukončila kalorickým prejedaním. Hnevala som sa preto na seba. Znova som sa postavila na váhu, na moje prekvapenie, ručička ukázala o dve kilá menej. To nie je možné, veď som vôbec nedržala diétu. Nerozumela som, z čoho som tie kilá mohla zhodiť. Žeby naozaj stačilo 20 minút prechádzky denne? Potešilo ma to a akosi aj povzbudilo k tomu, že ešte pridám 10 minút navyše. Nasledujúci mesiac som sa teda denne prechádzala polhodinu a keď som sa vrátila, nezjedla som tri, ale iba jeden krajec chleba. Výsledok? Ďalšie tri kilá dolu. To bolo radosti!

Tento bezbolestný spôsob chudnutia ma tak naštartoval, že som túžila dosiahnuť viac. Predstavovala som si samu seba ako štíhlu, 65-kilovú ženu. V podstate to znamenalo zhodiť polovicu samej seba, teda dať dolu ešte 60 kíl. Uvedomovala som si, že je to dlhá cesta, ale kto to neskúsi, nezistí, či je to možné. Bála som sa, že sa v sebe opäť sklamem, no na druhej strane, kilá, ktoré som za mesiac a pol stratila, ma hnali vpred. Pokračovala som teda v režime 30 minút chôdze sedemkrát v týždni. Bez výnimky! A bolo mi jedno, či pršalo, fúkalo alebo mrzlo. O pol roka som vážila 100 kíl. „Fíha, super!“ pochválila ma mama. Ja viem, vám sa to zdá možno divné, že som sa tešila z môjho metráka, ale pre mňa to bol veľký úspech. Dosiahla som mínus 30 kíl po polroku prechádzania a zníženia príjmu jedla o polovicu. To, čo som jedla, však zostalo nezmenené. Do vytúženej 65 mi však ešte zostávalo zhodiť 35 kíl. Ach, vzdychla som si, ale tiež sa zhlboka nadýchla, obula tenisky a vyrazila von. Cestou som stretla susedu. Pochválila ma, ako dobre vyzerám a zaželala mi, nech sa mi darí ďalej. Keď sa vzďaľovala, sledovala som ju, ako sa ladne niesla. Bola štíhlučká. Žiadny veľký zadok ani stehná, krásny osí pás. Budem niekedy taká aj ja? Dúfala som, že azda áno.

Keď som sa vracala z prechádzky domov, prechádzala som okolo domu tej susedy. Býva v prízemnom rodinnom dome, neodolala som a nahliadla dovnútra. V izbe mala rozsvietené a ten moment mi navždy zmenil život. Moja susedka sa tam ostošesť natriasala a všelijako naťahovala na fitlopte. Skrátka, cvičila, až z nej tieklo. Asi pozabudla, že je vonku tma a ak si nezastrie žalúzie, do izby veľmi dobre vidieť. Sledovala som ju celý čas. Nenápadne, samozrejme. Keď skončila, pozrela som sa na hodiny a zistila som, že musela cvičiť minimálne hodinu, možno aj viac. Pretože, ak začala cvičiť hneď po príchode domov, jej tréning trval aj hodinu a dvadsať minút.

Na ďalší deň som si utekala kúpiť fitloptu aj ja. Každý večer som na nej hodinu a pol cvičila. A čo nasledovalo potom? Žiaden chlieb, ale tvaroh s medom. Ďalší rok nato som už mala 70 kíl a sebavedomie ako hrom. Do cieľa mi zostávalo päť kíl. Doma som si s nimi už nevedela poradiť, a tak som sa vybrala do fitneska. Odborníkov som poprosila o radu a začala som aj posilňovať. Nikdy som však zo svojho tréningu nevynechala fitloptu. Je to moja nerozlučná kamarátka, ktorej sa už nikdy nevzdám. A moja mama tiež. Dvakrát týždenne totiž trénuje aj ona. Vzhľadom na to, že už má 70 rokov, je to obdivuhodné! Škoda, že sme s tým nezačali skôr. Mohli sme byť už dávno zdravšie, krajšie a šťastnejšie.