Veľká spoveď Katky Žbirkovej: Meky občas žiarlil a strážil si ma! Čo prežívala po jeho smrti?

Prežili spolu takmer štyridsať šťastných rokov, hoci každý bol vlastne úplne iný. Spájal ich ale silný vzájomný cit. Keď Meky pred dvoma rokmi odišiel, fungovala Katarína podľa jedného hesla. "Robím, ako že je…"

Pre Mekyho pracuje ďalej. Na jeho počesť organizuje koncerty, vydáva znova populárne albumy. Na pulty českých kníhkupectiev sa aktuálne dostala aj knižka Katherine, ktorá je plná rodinných fotografií, ale aj listov, ktoré sa nikde neobjavili. Redakcia Blesk pre ženy s ňou hovorila na diaľku, práve totiž strážila synovi – tiež hudobníkovi – mačku v Londýne. A bolo to veľmi milé a láskavé rozprávanie.

Životná láska.

Moje zamilovanie prichádzalo postupne, ako sme sa spoznávali. Najviac ma bavilo, že sa s ním človek nenudil. Tiež mal skvelý zmysel pre humor. Samozrejme, ale aj medzi nami musela fungovať takzvaná chémia.

My sme boli každý iný, ja viac praktická a Meky skôr studňa nápadov a tvorivý umelec. Na druhej strane, na základných veciach sme sa väčšinou zhodli, napríklad na spôsobe trávenia dovoleniek alebo sme mali rovnaké obľúbené filmy a knihy. >>>

Človek sa musí snažiť vcítiť do druhého a nejsť len po svojej egoistickej línii. Meky už za sebou jedno manželstvo mal, a tak sa snažil neopakovať niektoré chyby. Ja som bola zase veľmi mladá a nerobilo mi problém prispôsobiť sa jeho spôsobu života. Znie to ako klišé, ale kompromis je to slovo, to sa musíte naučiť, aby vám to vydržalo. Čo sa týka rituálov, vzala som si príklad z Mekyho mamičky, Angličanky, ktorá vždy, keď bol nejaký problém, povedala: „Dáme si čaj.“

Samozrejme. Napríklad sa vedel vytočiť, čo by o ňom nikto nepovedal. A keď tvoril, nebolo dobré mu do toho vstúpiť s nejakým „prízemným“ problémom. Sám o tom napísal skladbu Dr. Jekyll a Mr. Hyde, o tom, že v sebe máme dobro i zlo a s tým zlom musí človek bojovať.

Prišlo pár zlomových, krízových okamihov, ale snažili sme sa ich riešiť komunikáciou. Keď si veci vyrozprávate, nemyslím nejako kričať na seba, ale skrátka hovoriť spolu, tak potom krízu ľahšie vyriešite.

Mňa fanúšičky nestresovali, na začiatku nášho vzťahu ma nemali veľmi rady, ale časom pochopili, že nie som ich nepriateľ a začali mi organizačne pomáhať napríklad pri krstoch alebo koncertoch. Meky s nimi mal jasne definovaný vzťah a nikdy mi nedal dôvod na žiarlivosť.

Občas žiarlil, hlavne preto, že som spoločenský človek a mám veľa kamarátov, s ktorými som rada chodila von. Celkom si ma strážil, aj keď nejaký notorický žiarlivec nebol. >>>

Nebol veľmi prísny, ale myslím, že to bolo preto, že za prísnu som bola ja. Nemôžem povedať, že by bol rozmaznávajúci, ale nechával deťom slobodu a podporoval ich v ich nápadoch, čo ma niekedy privádzalo do šialenstva. Ako otec sa vyvinul z prísneho, čo bol na svoju prvú dcéru Denisu, snáď aby jej vynahradil, že s ňou nebol tak často, až po tolerantného k Linde a hlavne k Dávidovi.

Pokiaľ mu to čas dovolil, zaujímal sa o deti, a tiež im pomáhal, napríklad sa s nimi učil na hudobnú výchovu, čo išlo mimo mňa. A v škole nastúpil, až keď bolo treba hasiť nejaký problém. >>>

Keď som končila školu, absolútne som nemala potuchy, čo budem robiť a úprimne, svet čísiel a tabuliek ma nebavil. Umelecký svet mi učaroval a bola a som rada jeho súčasťou. Tiež nie som typ, ktorý by si nejako cielene budoval kariéru. Bavilo ma byť pri tom, keď sa vymýšľali obaly k albumom, schvaľovali mixáže, organizovali koncerty. A keď sa to tak vezme, Meky bol jedna veľká firma, ktorá potrebovala riadiť.

Ja som s Mekym nepracovala odjakživa, keď boli deti malé a potrebovali ma, nemala som kapacitu jazdiť s ním na koncerty a byť s ním v jednom kuse. Niekto musel byť doma, nakupovať, voziť deti na krúžky, a tak ďalej. To, že sme začali spolupracovať sa dostavilo postupne, ako sa mi rozväzovali ruky. Klasická ponorka nenastala už preto, že náš život nešiel v rovnakých koľajach a práca nebola stereotypná, ale tvorivá. Názorovo sme sa s Mekym väčšinou zhodli. >>>

Inšpirovala ma Maruška Stypková, mamička Davida Stypku. Mala heslo: Robím, ako že je. Ja som sa tiež správala, ako by tu Meky stále bol. Namiesto karu po pohrebe sme mali after party, tvárila som sa, že organizujem krst… Fungovalo to úžasne nielen pre mňa, ale aj pre okolie, pretože ľudia pochopili, že sa ku mne majú správať rovnako ako predtým. Dva týždne po pohrebe som zavolala do firmy Universal a pýtala sa, ako to urobíme s albumom. Práce veci, ktoré Meky nestihol dotiahnuť ma zachránili a vlastne som s ním celý minulý rok bola, aj keď nie fyzicky, tak duševne určite. >>>

Neviem, či sa to takto dá povedať a urobiť za smútkom nejakú čiaru. Vlastne ešte neviem, čo je to najhoršie, či ten moment, kedy vám blízky človek odíde, alebo keď potom prežívate niečo pekné a on s vami nie je... Nie som tak ďaleko, aby som mohla konštatovať, že to mám za sebou.

Knižka je o mojom živote s Mekym a napísal ju Honza Vedral na základe našich dlhých debát. Volá sa podľa piesne, ktorú pre mňa Meky zložil v čase nášho zoznámenia. Honza už jednu knižku o Mekym napísal - má názov Zblízka a bola prevažne o muzikantských veciach. Takže teraz sme sa snažili o iný pohľad na Mekyho ako človeka, otca a manžela. Samozrejme ale, že to je aj o muzike, ktorá riadila náš život, ale sú tam aj rýdzo osobné témy. A navyše je tam množstvo fotiek z našich rodinných albumov, listy a poznámky, ktoré sa nikde neobjavili. Dať tieto fotky dohromady, to mi dalo najviac práce.

Zdroj: Blesk pre ženy