WAU, Ondrej Kandráč vyšiel s pravdou von...Pre TOTO nemá atletickú postavu! Fúú, TO NAOZAJ?

S manželkou pôsobíte ako veľmi zohratá dvojica, máte nejaký recept na šťastné manželstvo?
– Myslím si, že je oveľa viac iných párov, ktoré sú isto zohratejšie. Nepovažujeme sa za prototyp ideálu, práve naopak. Sme ľudia s chybami. Dôležité však je, aby chyby nikdy neprevažovali nad plusmi, a to sa nám zatiaľ celkom darí.

Je podľa vás nutné niekedy sa vo vzťahu pohádať?
– Neviem, či treba, ale niekedy sa pohádať zvykneme. (Úsmev.) Asi to patrí k životu. Našťastie, manželka sa nikdy nevie dlho hnevať. A tak moju miestami spurnú povahu automaticky obmäkčí.

Tak to je super. A čo domácnosť, priložíte sem-tam aj vy ruku k dielu?
– Snažím sa priložiť ruku k dielu aj ja. Som však pomerne nešikovný pri drobných domácich prácach. Čo mi však ide celkom dobre, je kosenie trávnika, upratanie garáže či pohostenie blízkych priateľov pohárom dobrého vínka. Hlavne to posledné by som rád zdôraznil. (Smiech.)

Teraz z iného súdka. Všimla som si, že sa otužujete. Čo vás k tomu viedlo a ako dlho to už praktizujete?
– Otužujem sa už štvrtú sezónu a dôvod bol pomerne prozaický. Chcel som sa cítiť zdravotne v lepšej kondícii, čo sa mi aj celkom podarilo. Pridaná hodnota otužovania, a to sú slová mojej manželky, je v tom, že som vraj menej prchký a náchylný vybuchnúť. (Úsmev.) Tak už len si to nepokaziť. (Smiech.)

Okrem otužovania a hudby, aké máte ešte záľuby?
– Zimné či letné športové aktivity sú niečím, bez čoho si neviem tento život predstaviť. Moje športové výkony však majú ďaleko od ideálu. Pre mňa je táto oblasť iba relax a o vnútornom zážitku. Možno to je kameň úrazu, prečo nemám atletickú postavu. Asi to flákam. (Smiech.)

Prešla by som k hudbe. Čo vám dáva publikum počas koncertovania?
– Myslím si, že každý jeden výkon by mal byť o vzájomnej symbióze diváka a účinkujúceho. Niekedy manželke zvyknem hovoriť, že počas koncertu muzikant žije akoby v inom svete. Nič ho nebolí, netrápi, teší sa z prajnej atmosféry. A hoci často ideme na doraz, potlesk a rozjasnené tváre ľudí v publiku sú pre nás obrovským hnacím motorom. Myslím si, že keby mal každý vojak v rukách namiesto zbrane hudobný nástroj, žili by sme v lepšom svete.

Spolupracovali ste s mnohými slovenskými aj zahraničnými hudobnými kolegami. Je niekto taký, kto vám naozaj silne utkvel v pamäti?
– Je ich mnoho. Aby som však nikoho neurazil, spomeniem silné fluidum, ktoré zo seba vyžaroval Karel Gott. Jeho obrovská pokora pred ľuďmi bola niečím, čo ma vždy takpovediac dostalo. Napriek tomu, že takmer celú kariéru bol na absolútnom výslní, nikdy to nám mladším v zákulisí nedal pocítiť ani len náznakom.

A na záver, je nejaké životné motto, ktorým sa riadite?
– Popravde, mottá nemám veľmi rád. Myslím si, že život človeka je jedným veľkým a neopa­kovateľným mottom. Verím, že to moje bude natrvalo poznačené tým, že mám rád ľudí naokolo.

✔ Prvá pesnička, ktorú ste vedeli zahrať a zaspievať?
– Keď som bol maličký pacholíček. Vraj existuje aj magnetofónová nahrávka, tak som zvedavý, či sa nájde. (Úsmev.)

✔ Najsilnejší zážitok za posledné obdobie?
– Stretnutie s krajanmi v USA. Keď som počúval ich životné osudy, ale aj cítil spolupatričnosť a nostalgiu za krajinou predkov, bol som na nich ne­uveriteľne hrdý. Silným zážitkom, aj keď úplne z iného súdka, je pre mňa všetko, čo sa deje pár kilometrov od našich hraníc. Nejestvuje vojna, ktorá má víťazov. Iba zničené osudy, utrpenie a vyhasnuté životy.

✔ Je niekto, s kým si veľmi túžite zaspievať?
– Rád by som si zaspieval s niekým uveriteľným. Napríklad s chlapmi z Horehronia. A možno sa mi tento sen raz splní.