Za jeden deň zjedla toľko, koľko iní za týždeň - TERAZ však vyzerá ako BOHYŇA!

Presne si pamätám, ako som fučala pri každej činnosti. Ako parník... Zle sa mi dýchalo. Horko-ťažko som prekladala nohy pri chôdzi a zohnúť sa? Tak to nebola šanca! Cez to brucho sa mi nedalo. Stále som sa pred okolím vyhovárala na to, že mám problém so štítnou žľazou, a preto som tučná. Ale, nebola to pravda. Skutočnosť bola taká, že som  sa strašne, ale naozaj strašne prejedala. Tlačila som do seba piate cez deviate. Dokonca aj v noci, keď všetci normálni ľudia spia, ja som sa vybrala do špajzy a vybielila chladničku. Syry, salámy, klobásy, zákusky – to všetko som bola schopná zjesť na jedno posedenie. Skrátka, iba počas jedného môjho „hodovania“ – ale teraz by som to slovo pokojne zamenila za „obžierania“, som prijala asi 3 000 kalórií. Vezmite si, že pri mojej práci asistentky moje telo zvládlo spáliť maximálne 2 000 za celý deň... Skrátka, môj denný príjem bol určite aj 10 000 kalórií. Zo dňa na deň som sa guľatila viac a viac.

Raz sa mi však stalo, že som zmeškala MHD, lenže musela som sa súrne dostaviť na jedno miesto. Na taxík som nemala, takže mi nezostávalo nič iné, len sa tam premiestniť pešo. Aby ste boli ešte viac v obraze, cieľ mojej cesty bol vzdialený iba 500 metrov. No ja som aj takéto vzdialenosti absolvovala emhádečkou, pretože som nevládala taký úsek prejsť. Vtedy som už však musela. Keby si nebola ako taká mrochta, mohla si tam byť raz-dva! V duchu som si vyčítala, ako vyzerám. No nič, musím to dať! A resko! Nariadila som si. Už po asi 50. metroch som mala pocit, že asi odpadnem. Začalo mi byť zle a naplo ma. Schovala som sa za múrik a vyvracala.

„Pani, pomôžem vám?“ ozval sa náhodný okoloidúci. „Nie-nie, ďakujem.“ Myslela som si, že tým náš dialóg končí, ale nie… „Nič si z toho nerobte. Ak ste neboli zvyknutá chodiť a teraz ste sa vybrali rýchlou chôdzou, to, že vám zostalo zle, je prirodzená reakcia organizmu. Sám som si tým prešiel, keď som mal o 100 kíl viac, ako teraz,“ spustil na mňa slová, ktoré ma šokovali, ale on mi nimi chcel dodať iba odvahu. „Dajte mi pokoj,“ zareagovala som však urazene. Nebude ma len tak náhodný okoloidúci hodnotiť a komentovať. Navyše sa ma ako ženy náramne dotkol. Ale oprávnene – priznala som si už po chvíli.

Na miesto som dorazila asi po 20 minútach. Áno, ja som tých 500 metrov prešla až za 20 minút. Dnes nad sebou krútim hlavou, ale vtedy to bolo pre mňa malé víťazstvo. Prišla som tam, kde som mala, s niekoľkými prestávkami na vydýchanie a celá prepotená. Pani, ktorá mi podávala jednu zásielku pre moju šéfku na mňa divne pozerala. Isto som aj smrdela, veď po takom výkone telo 130 kilového človeka isto nevonia. Keď som vychádzala z budovy, práve prichádzala emhádečka. No nenastúpila som...

Aj naspäť som sa vybrala pešo. Rozhodla som sa, že tieto pol kilometrové úseky absolvujem denne. Musím! Po mesiaci som vďaka tomuto „mini tréningu“ mala dole 5 kíl. Nakúpia som si knižky o zdravej výžive a pokúsila som sa zmeniť aj stravovanie. Vedela som, že nedokážem držať žiadne ryžové, ovocné, zeleninové diéty. Chcela som jesť normálne, ale nevedela som presne, ako to je „normálne“. Tak som si to naštudovala.