Zákerná sociofóbia: Monika si myslí, že je hlúpa a trápna

Moniku poznám už roky. Preto viem aj o jej probléme. Cudziemu človeku by nikdy nepriznala, aké desivé je pre ňu, aby sa ukázala vo veľkej spoločnosti. Ešte horšie je, keď musí v práci vybaviť telefonát. Vtedy si myslí, že všetci prekuknú, aká je neschopná a že ju za chrbtom vysmejú.

Pláž? Ani náhodou

Problém pre Moniku nastáva aj vtedy, keď si sadne s kolegami na obed, pretože si myslí, že nevie normálne jesť nožíkom a vidličkou a tak sa ukáže, aká je v porovnaní s ostatnými čudná. Na pláž samozrejme nechodí, pretože sa hanbí za svoje telo a prechádzka k bazénu by pre ňu bola peklo. Navonok to na Monike nevidieť.

Každý si však všimne, že v spoločnosti sa neraz začervená alebo že rozpráva potichu. Jej vnútorné napätie by sme mohli nazvať aj ako bojazlivosť. Ale ak je rozvinutá a trvá niekoľko rokov, tak to môžeme označiť aj ako sociálnu fóbiu. Ak je napätie v spoločnosti také silné, že dotyčná osoba sa vyhýba stretnutiam s druhými ľuďmi, ak jej strach bráni vo výkone práce, alebo svoj problém rieši alkoholom, potom hovoríme o sociálnej fóbii.

Skrytá diagnóza

Človek, ktorý na ňu trpí, sociofóbiu u seba objaví len ťažko. Podobne je to aj s jeho okolím, ktoré si často myslí, že hanblivosť nie je choroba. Zvyčajne bol plachý dospelý bojazlivý aj v detstve. Sú to deti, ktoré, keď skúšajú, tak sa boja, že odpadnú a majú hnačky. Predstavovanie sa v spoločnosti, spoločné stravovanie a podobbnné aktivity sú pre nich v dospelosti peklom. Potia sa, trasú, odchádza im hlas a je im na odpadnutie. V takomto štádiu len ťažko dokážu sledovať, čo sa deje okolo nich. Nedokážu normálne odpovedať, sú zablokovaní, čo v nich opäť len vzbudzuje pocit, že sú neschopní.

Takejto fóbii často predchádza trauma z detstva, keď dieťa neraz vysmiali, ponížili alebo nedokázalo vyhovieť požiadavkám rodičov. Často si tak aj v dospelosti hovorí: „Čo si o mne asi myslia? Ostatní sú lepší, krajší odo mňa, vedia, ako robiť věci lepšie a mňa určite vysmejú.“ Sociofóbia sa sama od seba stratí len zriedka. Skutočným riešením je psychoterapia, ktorá dokáže diagnostikovať, aké strachy sprevádzajú dotyčnú osobu a aké stereotypy sa objavujú v hlave klienta.

Pomôže pozitívne myslenie

Trpiaci človek si môže pomôcť aj pozitívnym myslením. Pred prednáškou si napríklad môže povedať: „Viem, že sa mám dobre. Dôkladne som sa pripravil, všetkých prekvapím svojou prednáškou.“ Pomáha aj to, ak drobnými krôčikmi začne bojovať s vecami, ktoré mu predtým naháňali strach. Ak má strach zo spoločnosti, najlepšie je ju vyhľadať a navodiť sa na príjemnejšie vlny. Stačí viac sebaistoty a menej zameranosti na seba. Je to oveľa lepšie ako cesta k alkoholu.