Roky žila s chorobou, o ktorej netušila: Po 30-ke prišla prekvapivá diagnóza...

Kým som sedela v čakárni, dívala som sa na farebné drevené tvary pri mojom kresle. Do miestnosti vstúpil môj klinický psychológ a podal mi list, ktorý som si mala prečítať. Preskočila som zhrnutie výsledkov testov, ktoré vysvetľovali moje obmedzenia, problémy so zmyslami, sociálnymi interakciami a komunikáciou. Potom som sa dostala k časti, ktorá hovorila, že spadám do kategórie poruchy autistického spektra. Začala som sa potiť a slová na stránke sa pomaly rozmazávali. Podvedome som tušila, akú diagnózu dostanem, no je veľký rozdiel očakávať výsledky a naozaj ich vidieť čierne na bielom. Šok sa neprihlásil, kým som nepozrela na tie slová. Môj list bol adresovaný „tým, ktorých sa to bude týkať“, bol pripravený na zdieľanie v prípade, že by som potrebovala vysvetliť moje nedostatky zamestnávateľovi alebo žiadať o invaliditu kvôli neschopnosti ďalej pracovať.

Do kancelárie psychológa som vstúpila prvý raz až dva mesiace pred mojou diagnózou. Chcela som testy na toto ochorenie, pretože som rozpoznala znaky autizmu u mojej dvojročnej dcéry. Vedela som, že ich mám tiež. Psychológ to zhrnul nasledovne: „Keď nastúpite do lietadla, letušky vás upozornia, aby ste si nasadili vlastnú kyslíkovú masku skôr, ako pomôžete svojmu dieťaťu s tou jeho. Preto ste tu.“ Moje testy zahŕňali hodinový rozhovor a osobnostný test s 800 otázkami. V ten deň som sa ocitla na čiernej koženej pohovke rozprávajúc o mojom detstve. Vždy som vedela, že som iná. Ako dieťa som bola tichá. Každý mi hovoril, že som bola len hanblivá. Verila som im. Čo sa týka mojej generácie, autizmus nebol diagnostikovaný, kým ste neboli vážny prípad. V škole sa mi darilo, dokonca som mohla preskočiť ročník. Dievčatá, ktoré sú normálne menej postihnuté ochorením ako chlapci, sú často lepšie v maskovaní ich autistických príznakov.

V triede som málokedy rozprávala, dokonca aj na vysokej. No moja schopnosť sústrediť sa ma ale priviedla až k doktorátu z Angličtiny. Ako dospelá som mala problémy so svojimi sociálnymi schopnosťami, to sa však zmenilo, keď som začala učiť. Komunikácia bola odrazu ľahšia. Naučila som sa byť majsterkou v imitovaní tým, že som používala fakty a udalosti z mojej pamäte, ktoré nahrádzali nedostatok mojej skúsenosti s druhými ľuďmi. Naučila som sa pozrieť sa na ostatných a usmiať sa. Nič netušiac som tak skrývala svoj autizmus. Počas dlhoročnej praxe som ovládala, aké správanie využiť pri určitej príležitosti. Nevinné rozhovory zo slušnosti mi nikdy nešli. Ak sa ma kamarátka spýtala na môj deň, vedela som, že je slušné spýtať sa to isté. Kvôli autizmu mám však problém uvedomovať si, že druhí majú odlišné myšlienky, pocity a perspektívu. Učím sa ovládať toľké zmyslové preťaženie. Niekedy potrebujem útek od hluku nášho psa a troch kričiacich detí. Kým idem na prechádzku so synom, môj manžel postráži ostatné deti.

Pred mojou diagnózou som zvykla odvrátiť zrak, aby som sa vyhla trápnemu pocitu pri zdravení druhých ľudí. Teraz nachádzam odvahu pozrieť sa im do očí, usmiať sa a pozdraviť. Zistenie, že mám autizmus, mi pomohlo pochopiť môj život pred diagnózou. Zmenilo ma to k lepšiemu. Vedomie, že mám neviditeľné postihnutie, mi pomáha vyrovnať sa so slabosťami a lepšie využívať moje silné stránky.