Zranenia z detstva nás trápia dodnes: Ak nechcete svojim deťom ublížiť, POZOR na ZAKÁZANÉ vety!

Aj my dospelí sa mnohé veci učíme takpovediac za pochodu. Napríklad pri rodičovstve. Niekedy improvizujeme, niečo sme odpozorovali od svojich rodičov, inokedy si dokonca nevieme dať rady a potrebujeme radu. Prinášame vám zopár rád od odborníčky, ktoré sú doslova nad zlato, ak chcete vychovať zdravo sebavedomé deti.

Pochybnosti o sebe

Pocity vytvárajú vnútorný svet dieťaťa a jeho realitu. Napriek najlepším úmyslom a snahe rodičov deti často prežívajú rôzne pochybnosti o sebe. Tie sa ukot­vujú v podvedomí ako mentálne vzorce. Za bežných okolností sú nevedomé, to znamená, že v dospelosti o nich človek nevie, napriek tomu výrazne sťažujú úspech a naplnenie túžob v rôznych oblastiach života.

Rodíme sa sebavedomí

Deti sa rodia sebavedomé. Nepochybujú o vlastnej hodnote, sú so sebou spokojné – aj so strapatými vlasmi a s maslom na hlave. Veria, že si zaslúžia, aby sa niekto o nich staral, a budú neúnavne volať, kým sa ich potreby nenaplnia. Idú za svojím cieľom a nepochybujú, že dokážu hory prenášať. Ak sú ich potreby naplnené, ich sebavedomie aj zdravie sa vyvíjajú normálne. Čím sa môže narušiť tento prirodzený vývoj? Napríklad tým, keď sú deti zahanbené, kritizované, obviňované, keď sa s nimi zaobchádza neférovo, keď sa necítia v bezpečí alebo pochybujú, či sú ľúbené.

Príklady z Michaelinej praxe

Nadváha. Jednej klientke z NLP koučingu (neurolingvistické programovanie) mama stále hovorila, že je tučná a nikdy si nenájde chlapca. Dievča malo možno 5 kilogramov nadváhu, nič také dramatické, ale práve pre mamine pripomienky sa celý život podceňovalo a naozaj vo svojich 27 rokoch ešte nikdy nemalo priateľa. Šlo o jedno z blokujúcich presvedčení, ktoré sme na sedeniach museli spracovať, kým sa jej podarilo nájsť si priateľa. Dnes sú už niekoľko rokov spolu a chystajú svadbu.

Vrodená chyba. Ďalšia klientka mala mierne poškodenú ruku pre vrodenú poruchu. Matka jej stále hovorila, aby si ju schovávala, lebo sa za jej ruku hanbila. Dievčina sa celý život hanbí, vytvorila si efekt neviditeľnej osoby – sivej myšky. Výsledok je, že v práci ju utláčali a zároveň tým, že potlačila prvky ženskosti, napríklad nenosila žiadne šaty, len hnedé, sivé alebo čierne nohavice, žiaden mejkap a tak ďalej, svojím výzorom neoslovila žiadnych zaujímavých mužov, nanajvýš tých, ktorí boli v ťažkej depresii. Postupnou transformáciou mentálnych blokov sa jej podarilo byť v práci asertívnejšia, už si k nej kolegovia nemohli dovoľovať a dokonca začala popri práci kreatívne fotografovať.

Priveľké porovnávanie škodí

A aký z toho plynie záver? Po­dľa Michaely priveľké porovnávanie, zdôrazňovanie talentu iných spolužiakov a neuznanie talentu vlastného dieťaťa je takisto škodlivé, podobne ako priveľká kritika. „Nastavenie nereálnych očakávaní typu – ako to, že nemáš 100 percent z každej skúšky a z každého predmetu? Takto jeden otec kritizoval dievča, ktoré bolo skoro zo všetkých predmetov najlepšie v triede. Dievčina nemala zároveň nárok prejavovať svoje pocity ani len plakať, keď jej bolo smutno za mamou, ktorá odišla. Bolo jej dané na vedomie, že je otcovi na príťaž. Výsledkom bola celoživotná depresia a pocit bezmocnosti,“ vysvetľuje skutočnosť autorka knihy Som skvelé dieťa, v ktorej uviedla 7 pilierov detského sebavedomia.

Nemusí to byť úmyselne

Michaela vraví, že rodičia, prípadne učitelia, súrodenci či iní rodinní príslušníci nemusia urobiť nič také dramatické. „Stačí maličkosť, ktorú si dieťa zle vysvetlí. Pre svoje zranené pocity si z toho môže vytvoriť negatívne presvedčenie, ktoré by rodičom ani len nezišlo na um. Väčšinu presvedčení, ktoré ovplyvňujú náš život, si uložíme do podvedomia pred ôsmym rokom života, teda do veku, keď ešte nedokážeme logicky vyhodnotiť situáciu,“ vysvetľuje. Podľa nej to, že dieťa pochválime, poláskame, porozprávame sa s ním o jeho pocitoch, môže napraviť oslabujúce presvedčenia a posilniť pozitívne vzorce myslenia.

Tri jednoduché princípy NLP na podporu sebavedomia 

1. Oddeliť identitu od správania

Namiesto určenia, aké dieťa je, poukážte na jeho správanie. Takže nehovorte: „Prečo si udrel sestru? Si zlý chlapec!“ (IDENTITA). Radšej poukážte na správanie: „Nepáči sa mi, keď búchaš sestru, pozri, teraz plače.“ Dieťa nie je zlé, len sa v danej situácii nevhodne zachovalo. Ak niekto dieťaťu často opakuje, že je zlé, nakoniec uverí, že je nehodné v jadre svojho bytia (identifikuje sa s tým), a preto si napríklad nezaslúži nič dobré. Také presvedčenie prispieva k vzniku sebasabotáže alebo k nedostatku sebalásky. Pre tínedžerov je to napríklad v súvislosti s učením vyhlásenie typu – si hlúpy (IDENTITA), lebo si zase pokazil skúšku (SPRÁVANIE). Často si aj dospelé ženy povedia, keď spravia nejakú chybu – ja hlupaňa! Odkiaľ to pochádza, taká sebadehonestácia pre malú chybičku?

2. Zlyhanie verzus spätná väzba

Ak má dieťa strach robiť chyby, lebo bude na posmech, kritizované, potrestané alebo odmietnuté, nemá odvahu skúšať veci a trénovať si schopnosti. Naopak, vedomie, že robiť chyby je normálne, z chýb sa učíme a posúvame sa vďaka nim vpred, pomáha rozvíjať odvahu a vnútornú silu pozviechať sa po páde. Pre tínedžerov to môže byť napríklad: „Veď som ti hovoril, že sa ti to nepodarí. Načo si sa do toho púšťal?“ Alebo: „Vždy všetko pokazíš, si nešikovný.“ Prípadne: „Ty to nedokážeš, z našej rodiny nikto nechodil na vysokú školu, určite ťa tam nezoberú.“ Po neúspechu na skúškach: „Veď som ti to hovoril, ty na to nemáš. Čo si si vôbec o sebe myslel? Že si lepší než zvyšok rodiny?“

3. Konštruktívna kritika verzus podporujúce prostredie

Pred rokmi som si myslela, že konštruktívna kritika je ideálny spôsob napredovania. Keď nás na univerzite NLP inštruovali, že môžeme dať spolužiakom len pozitívnu spätnú väzbu a nemáme spomínať, kde majú ešte rezervy, nešlo mi to do hlavy. Čoskoro som to však pochopila. Vytvorili totiž podporujúce prostredie, v ktorom sme bez rizika skúšali nové techniky. Podpora okolia všetkých neskutočne motivovala. Nielenže sme nové schopnosti natrénovali závratným tempom, vytvorili sme si vzťah ako rodina. Dieťa môžete pochváliť za snahu a pokrok. Napríklad: „Každý deň si čoraz samostatnejšia, dnes si si už zapamätala päť vecí, ktoré treba spraviť pred odchodom do školy.“ Namiesto toho, aby ste vyzdvihovali, čo dieťa neurobilo: „Zase si si zabudla umyť zuby, veď ti to každý deň hovorím!“

Ako to vidíme v redakcii

Petra Mitringová, redaktorka

Ako dieťa som mala určité vety či skôr slová, na ktoré som bola priam alergická. Moja mama by vám vedela rozprávať. Dodnes vie, že keď sa mi snaží povedať svoj názor, nemôže použiť slovo „musíš“. Ak začala, najmä v mojej puberte, vetu slovami: „Peťka, to musíš...“, hneď som sa stala hluchou, nemou aj slepou k čomukoľvek. Dodnes nemám to slovo rada, radšej si tam hodím „mala by si, mohla by si“ a podobne. Aj keď sa rozprávam sama so sebou. Keďže viem, aký nátlak dokáže toto slovo vyvolať, snažím sa ho nepoužívať ani pri deťoch. Teda až na domáce úlohy. To áno, milí moji potomkovia, tie si naozaj MUSÍTE urobiť.

Beata Suchá, editorka

Mám citlivú povahu, preto si myslím, že práve tieto „výchovné“ vetičky mali veľký vplyv na formovanie mojej osobnosti. Mnohí rodičia si ani len ne­uvedomujú, ako vyslovené poznámky pôsobia na ich deti a aký dosah môžu mať na ich psychiku. Robia to, ako najlepšie vedia, hoci si myslím, že do výchovy prenášajú vlastné nezvládnuté frustrácie a strachy. Mňa osobne v detstve veľmi zraňovalo, keď ma porovnávali s inými deťmi, ktoré boli krajšie, múdrejšie a šikovnejšie. Zatiaľ čo moja sestra sa tvárila, že to má „na saláme“, mne to veľmi znižovalo sebavedomie. Porovnávanie sa s ostatnými mi zostalo až do dospelosti a bojujem s tým dodnes. Zdá sa, že úspešne, pretože keď mi napadne myšlienka porovnávať sa, udupem ju v zárodku. Z čistej sebalásky, pretože viem, že mi to nerobí dobre. Poviem si, že som originál, a je to vybavené. Naozaj to pomáha.

Ivana Adamcová, vedúca redakčného tímu

V detstve a tínedžerskom veku som bola stále konfrontovaná s tým, že som lenivá. Pravda je taká, že som väčšinu času trávila vo svojej izbe s knihami a čítala som si, potom som mala svoje zábavky a milovala som ten čas sama so sebou. No moja predstava trávenia času narážala na maminu predstavu. Mama chcela, aby som jej pomáhala v kuchyni, okolo domu i v záhrade. A ja som to naozaj nemala rada. So smiechom som jej vravela, že budem mať slúžky, aby som to nemusela robiť. Vyrástla som a slúžky nemám, práce okolo domu a záhrady stále nemám rada, a preto žijem v meste v byte. A dnes viem, že lenivá nie som, ale v určitých oblastiach to tak môže pôsobiť. Ale kto to tak nemá? No keďže mám 11-ročného chlapca, rada mu hovorím, že je lenivý jedináčik, ktorého musím obskakovať, a dobre si uvedomujem, že robím to isté, čo kedysi moja mama. (Smiech.) Nie, vážne, snažím sa vyhýbať hodnotiacim vetám. Len nie vždy to ide. 

Anikó Mituchová, webeditorka

Rodičia ma vychovávali najlepšie, ako vedeli. Priznávam, za veľa vecí som sa na nich hnevala. Človek však všetko pochopí, keď má sám deti. Napríklad ma trápilo, že sa so mnou mama málo hrala. A zistila som, že je to naozaj náročné. Bývame ďaleko od rodičov a celé dni sme na dve maličké deti sami. A tak občas zo svojich úst počujem vychádzať vety, ktorým som sa vždy chcela vyhnúť. Rodičovstvo je obrovská škola života, je to stretnutie s vlastnými tieňmi, najlepšími aj najhoršími stránkami osobnosti. Pozerám sa na muža, ako vychováva, a vidím v ňom mix jeho otca aj mamy, presne viem, ako sa k nemu správali, k čomu ho viedli. Takisto on sleduje mňa a dokáže ma zastaviť, keď vidí, že som sa vychýlila zo svojho stredu a napríklad strácam trpezlivosť. S manželom sme spolu od detstva, poznáme sa do najmenších detailov, rastieme ako rodičia spolu. A tie naše dievčatá! Občas neviem, kto je vlastne ten dospelý! Vo výchove mi ide hlavne o jedno: chcem, aby sme sa doma všetci správali prirodzene, aby sme sa o všetkom vedeli porozprávať, aby sme doma boli naozaj DOMA. Žiadne potláčanie „nevhodných“ emócií, hnevu, neistoty, smútku, hanby. Nechcem mať z dcéry „dobré dievčatko“, akým som sa stala ja, a mám čo robiť, aby som dokázala zniesť jej vzdor – pretože ja som vzdorovať nemohla. Keď som plakala, naši sa so mnou prestali rozprávať, nechali ma tak. Ja sa preto musím učiť zvládať tieto situácie a je to o to ťažšie, že s tým nemám skúsenosť a často spolu s dcérkou plačem – ona naozaj, ja vo svojom vnútri, obe na vrchole vzdoru. Kto tu koho vychováva?