Blíži sa KONCERT jej života! ZVLÁDNE speváčka Tina vystúpenie so svojou vážnou DIAGNÓZOU?

Bude to znieť neuveriteľne, ale ako dieťa ani ako tínedžerka som nemala ambíciu spievať. Moja kariéra je dielom rôznych okolností, ktoré ma priviedli k hudbe. Nemyslela som si, že viem spievať alebo že by som mohla spievať. Dialo sa to postupne, nenásilne, neplánovane a prirodzene. Stretávala som ľudí, ktorí ma chceli vidieť na pódiách a dali mi šancu. Dôverovala som im a prijala fakt, že to asi mám robiť. (Úsmev.)

Áno, hneď v prvých dvoch rokoch, ktoré boli náročné. Ale doteraz som vďačná chlapcom Grausovi, Kachútovi a Zubákovi, že sa im podarilo udržať ma v procesoch. Hneď od začiatku som si sama písala texty, tvorila „spevové linky“, aranžovala vokály, harmónie... to bez hudobného vzdelania – dodnes nepoznám noty. Využívam pri tvorbe iba svoj sluch.

Pamätám si, že na prvom koncerte boli asi dvaja ľudia. (Smiech.) Ale vtedy mi to veľmi vyhovovalo, lebo to bolo pre mňa nové a stres ma paralyzoval. Aj pred tými dvomi ľuďmi som mala príšernú trému, stiahlo mi hlasivky a nikto z nás nemal dobrý zážitok.

Určite prvý skutočný ošiaľ som zažila, keď nám s Rytmusom vyšla pesnička Príbeh. Moje pesničky sa hrávali v rádiách aj predtým – napríklad Viem, že povieš áno – tá bola najhranejšou v slovenských a českých rádiách pol roka. Ale Príbeh spôsobil malú revolúciu vo zvukovej produkcii u nás – tá pesnička mala zahraničný nádych. Ľudia ju chceli počuť naživo po celom Česku a Slovensku. Následne vyšla pesnička Si sám a to som už mala stabilné miesto na našej hudobnej scéne a už „sa so mnou počítalo“. No a vysokú školu šoubiznisu mi, samozrejme, dalo aj moderovanie veľkých televíznych prenosov.

Priviedlo ma napríklad k novým myšlienkam. Chcela som deťom vytvoriť bezpečné prostredie aj mimo domu. Takže som sa stiahla z hudobnej scény, roky som sa vzdelávala a podarilo sa mi otvoriť malú školu. Doteraz funguje, ale už som ju posunula do dobrých rúk našim priateľom.

Aká by som mala byť podľa súčasných predstáv spoločnosti. To ma dostalo pod tlak. Ale už som sa z neho vyliečila, lebo som pochopila, že vždy a všetko robím najlepšie, ako viem. Sledujem svoje dve úžasné deti, ako sa im darí, aké sú šikovné, múdre a láskavé.

Anička (oficiálne sa volá Tia Liliana, ale všetci ju volajú Anička, pozn.red.) je umelkyňa. Fyzicky aj mentálne. Neustále spieva, rapuje, maľuje, vyrába, tvorí. Paradoxne však začala chodiť na futbal. (Smiech.) Inšpiroval ju brat Leo. Oboch tento šport nadchol. Leo chce byť brankárom. Čo si však nakoniec vyberú, je vo hviezdach. Nechávam ich, nech si poskúšajú, čo chcú.

Veľmi zvedavé a komunikatívne. Narodila som sa do maďarskej rodiny. Maďarčina je môj materinský jazyk. Slovenčinu som sa naučila ako trojročná. Rozprávala som veľmi skoro – mama vraví, že už ako deväťmesačná. Plynule som čítala ako štvorročná. Ako druháčka som súťažne recitovala, vyhrávala som rôzne súťaže. Už vtedy to vlastne smerovalo k môjmu budúcemu povolaniu speváčky... (Úsmev.)

Čo sa týka diagnózy, úprimne priznávam, že si na ňu spomeniem, iba keď sa ma na ňu niekto spýta. Občas som unavenejšia v tomto hektickom období, ale to je asi normálne. A či to súvisí s diagnózou, to neviem... Ale mám to nastavené tak, že nič nie je dôležitejšie než oddych, keď si ho telo pýta. Odmietnem čokoľvek v prospech oddychu.

Nechcem, aby to vyznelo, že mi nezáleží na tom, ako vyzerám, ale ja som sama osebe veľmi výrazný typ a rada zo seba vyrábam „neviditeľného človeka“. To znamená, že sa obliekam veľmi obyčajne, nech splyniem v dave. Samozrejme, sú dni, keď chcem objať celý svet, a podľa toho sa aj vyberiem z domu. Ale väčšinu času je pre mňa absolútnou prioritou moje pohodlie. Prevažne ma stretnete nenalíčenú – maskaru napríklad ani nemám. (Smiech.) Ale moja dcéra áno, takže keď potrebujem, požičiam si. Už ma dokonca aj líči. Je šikovná vizážistka. Učí sa na mne.

Čím som staršia, tým menej vecí ma na sebe vyrušuje. Ale priznávam bez mučenia, že keď už, „riešim“ svoje prsia, ktoré sa po rokoch dojčenia už nevrátili do svojej pôvodnej podoby. (Smiech.) Neustále tomu prispôsobujeme kostýmy, čo je vyčerpávajúce, ale zatiaľ som sa neodvážila „konať“. Hoci som už po štyridsiatke, nechodím na žiadne invazívne procedúry – zatiaľ.

Je jeden muž, ktorý mi denne hovorí, aká som krásna a ako ma ľúbi. Je to, samozrejme, môj syn. (Úsmev.) Partnera nemám už pár rokov, ale nemám ani priestor sa nad tým zamýšľať. Mojou prioritou je popri tom všetko, čo robím, nájsť si čas na spánok.

Nikdy som nad tým nerozmýšľala, ale som príliš spontánny človek na to, aby som dnes pravdivo vyhodnocovala hypotetické situácie. (Smiech.)