Lucka, v kinách je česká komédia Kurz manželskej túžby, v ktorej hráte nevernú účastníčku kurzu. Prezraďte niečo o svojej postave.
– Nemyslím si, že je neverná... Skôr to nemá odkomunikované s partnerom, že ona sa s ním už rozišla, no on to ešte stále nepochopil. (Smiech.) A medzitým si našla iného fešáka. Ale v podstate moja postava podvádza v tom, že je to kurz na posilnenie manželstva a ona tam ide s novým milencom, lebo už mala zakúpený voucher. Tak sa tam „nachomejtne“ so vzťahom, v ktorom ešte netreba nič opravovať, a stretne sa tam aj so svojím manželom, ktorý si myslí, že tam má byť, ale ona ho tam už nečaká.
Máte s ňou niečo spoločné?
– Obsadil ma Radek Bajgar, s ktorým som robila už niekoľko projektov, s tým, že potreboval energickú, veselú bytosť. Chcel dať do tej postavy to, čo je vo mne, takže to máme asi spoločné. Tú energiu a radosť zo života.
Film je o tom, aké je v partnerstve dôležité objatie. Vy sa rada túlite a objímate?
– Rada sa ľudí dotýkam a mňa sa dotýkajú tiež. (Smiech.) Som teda asi dotykový typ.
Vedeli by ste si predstaviť, že by ste sa aj v skutočnosti zúčastnili na takom kurze?
– Ale u nejakého iného gurua. (Úsmev.) Nie u takého, ako je vo filme, to je podvodník. Nemám problém ani s terapeutmi alebo alternatívnymi metódami. Mne je to celkom sympatické, ale mám problém so skupinou. Radšej idem vo dvojici. Pripadám si ako v divadle, keď je nás tam viac, mám zapnutú takú kontrolku a neviem sa tomu úplne odovzdať.
Keď ste pred rokmi dokončili knihu, vtipkovali ste, že je čas nájsť si manžela. V akej fáze je vaše hľadanie?
– Frajera som našla, manžela zatiaľ nie. (Smiech.) Už sme spolu štyri roky.
A zaznejú teda aj svadobné zvony?
– Nemyslím. Už som to prestala očakávať a zistila som, že mi je lepšie, keď to neriešim. Ľúbime sa a zdieľame podobné hodnoty. Sme slobodní ľudia. Čo ho mám nútiť? Zrejme má svoje dôvody. Jasné, že som si vždy priala, že sa raz vydám. Pokojne aj viackrát. (Smiech.) Jednoducho to niekedy zažiť a nielen kvôli sebe, ale najmä kvôli rodine, dopriať im ten zážitok. Zdá sa mi romantické, že sa niekto pre vás rozhodne, vezme na seba tú zodpovednosť a pred rodinou a priateľmi sa zaviaže sľubom. Jasné, že je to risk, ale ak sa toho niekto bojí, len to dokazuje, že to znamená oveľa viac ako len kus papiera. Ktovie, možno mi bude lepšie ako slobodnej. Viem len, že sa nechcem vydávať príliš neskoro. Netúžim mať fotky starej tety Lucy, čo sa hrá na mladomanželku.
Prezradíte, ako ste sa zoznámili?
– Vnímam ho už veľmi dlho, pretože je taký môj typ – tmavý, kučeravý, chlpatý, tajomný scenárista, trochu exot. Vídavala som ho v meste aj v práci, všímala som si ho. Asi tri roky som sa na neho „zubila“ a on nič. (Smiech.) Keď robil dramaturga v relácii Všetko, čo mám rád, kde ma pozvali spolu s Kristínou Greppelovou, mali sme pracovné stretnutie a vtedy sa to zlomilo. Takže tá relácia mi priniesla môjho fešáka.
Akú má povahu?
– Je dosť uzavretý, úplný opak mňa. Introvert, pozorovateľ. Mňa to priťahuje, i keď niekedy by som si priala, aby sa viac uvoľnil. Chráni si svoju energiu. Páčia sa mi takí hĺbaví, tichší, inteligentní muži so zmyslom pre humor ako je on.
My ľudia máme rôzne povahy. Čo vás osobne vytáča na ostatných a čo si, naopak, na ľuďoch ceníte najviac?
– Vážim si na ľuďoch láskavosť, spoľahlivosť, pokoru. Myslím si, že to treba ako soľ. Irituje ma hlúposť, pretvárka a povýšenectvo.
Pár rokov ste žili v New Yorku. Čo vás dostalo za veľkú mláku?
– Keď sme mali stretávku zo základnej školy, spolužiaci sa ma pýtali, čo a ako. Vravím, že som bola štyri roky v New Yorku. A oni na to, že to je úplne jasné, odmalička som vraj omieľala, že pôjdem do Ameriky. Zabudla som na to, ale tá túžba vo mne asi od detstva driemala. (Úsmev.) Už v osemnástich som bola v USA na tri mesiace pracovať v kempe a navštívila som prvýkrát aj New York. Bola to láska na prvý pohľad a povedala som si, že tu budem raz žiť. O päť rokov neskôr som videla film 25. hodina, čo je z New Yorku, a povedala som si teraz alebo nikdy. Zažiadala som si o víza, zrušila všetky pracovné záväzky, kúpila si letenku a šla. Úplne naslepo. Nemala som žiadny plán, len ma viedlo srdce a bolo to jedno z najšťastnejších období môjho života.
Nechýba vám občas ten život, ktorý ste viedli v Amerike?
– Dlhé roky mi nechýbal, paradoxne na mňa až teraz dolieha nostalgia. Skoro každú noc sa mi sníva, že som v New Yorku. Takže tam stále tak trochu žijem, robím si tam nočné výjazdy.
Robili ste tam aj čašníčku. Viete si predstaviť, že keby ste nemohli byť v umeleckom priemysle, bola by to vaša práca?
– Veľmi ma to bavilo, ľudia si mysleli, že som majiteľka reštaurácie, s takým nasadením som sa tomu oddávala. Milovala som to jedlo, ľudí, atmosféru. Vždy som ich vítala akoby vo vlastnom a pravidelní hostia mi stále hovorili „Lucia, ty by si mala byť veľvyslankyňou. Také dobré meno robíš Slovensku.“ V tej reštaurácii som žiarila, to bol môj svet. Vlastne to svojím spôsobom robím stále, veď mám Red Cat Cabaret. Vždy som inklinovala k tomu mať svoj podnik.
Spomenuli ste svoj bar spojený s vystúpeniami. Ako prišiel tento nápad?
– Určite ma inšpiroval New York, jeho kozmopolitný a slobodný duch. Žila som tam v takej komunite umelcov, performerov, čudákov aj bláznov. Lákal ma ten farebný svet. Zostalo to vo mne a po rokoch sa to pretavilo do kabaretu, ktorý s nadhľadom spája umelecké žánre a myšlienky, ktoré považujem za dôležité, aby som sa o ne podelila s ľuďmi. Oslovila som Vaša Púčika, ktorý je náš režisér a umelecký šéf, a spolu sme vytvorili celkom unikátny formát nielen na slovenské pomery, myslím.
Na vašej stránke som sa dočítala, že medzi vaše hobby patrí argentínske tango a jazda na koni, čo nie sú práve najbežnejšie koníčky. Ako ste sa k nim dostali?
– Jazdím na koni? To by som úplne nepovedala. Chvíľu som sa tomu venovala, páči sa mi prechádzať sa s koníkom po lese, aj si zaklušem, ale cválať sa bojím. A k tangu som sa teraz po dlhom čase vrátila. Už aj s priateľom. Musela som trošku zatlačiť, lebo o tom hovorím takmer štyri roky a „skutek utek“. (Smiech.) To je vlastne úplná novinka. Povedali sme si, že potrebujeme niečo spoločné. Zatiaľ to vyzerá nádejne. Tango je moja srdcovka. Je to dlhý príbeh, siaha určite až do mojich minulých životov…
Čo by ste zaželali našim čitateľkám?
– Buďte k sebe úprimné a nasledujte svoje srdce. Nezaťažujte sa malichernosťami. Ak sa niekedy stratíte, dámy, nájdite si čas na priateľov z mladosti, tí vám vždy pripomenú, kto ste. A príďte sa odviazať napríklad aj do kabaretu.
Prezradila o sebe
✔ Kúsok, ktorý musíte mať v šatníku?
Dobré čapice. (Úsmev.)
✔ Obľúbený slovenský herec/herečka?
Miro Noga, Jana Oľhová, Anikó Vargová.
✔ Čo si na sebe najviac ceníte?
Prirodzenosť, odvahu, zmysel pre humor.
