Kamila Magálová žiari šťastím: Teším sa na svoj nový život!

Strávili sme spolu príjemné nedeľné popoludnie u nej v kaštieli v Čiernej Vode a prebrali všetko od starých lások, rozvodu až po to, ako „líbá“ česká verzia Pána Božského – Jiří Bartoška.

Áno, je to možno niečo netradičné. No keď to nefunguje, treba ísť od seba aj po 50 rokoch manželstva a netreba to umelo predlžovať. Ja si myslím, že nikdy nie je neskoro sa rozviesť, keď je to pre dobro obidvoch strán. Isteže, 42 rokov sa nedá len tak ľahko zahodiť. Len si človek povie, že to možno nemuselo trvať tak dlho, kým sa to udialo. Mne to pomohlo. A hoci mám toľko rokov, čo mám, život ide ďalej a ja sa teším na ten nový život.

Áno, určite áno – kvôli deťom a rodine. Moji rodičia sa rozviedli, keď som bola malá. Mamu to psychicky veľmi poznačilo – nechcela som to spôsobiť mojim deťom. Samozrejme, v každom manželstve sú situácie, keď máme toho dosť, chceme sa rozviesť, a potom to prejde. No keď je naozaj kríza a ste si naozaj istá, že to nefunguje, treba ísť od seba. Napríklad nejaká mamička s deťmi, ktorá cíti, že sa chce rozviesť, ale váha kvôli deťom, hoci to manželstvo nefunguje – odporúčala by som jej, aby okamžite z toho vzťahu odišla. Konzervatívci so mnou teraz nebudú súhlasiť, no pravda je taká, že nikto iný na to nedoplatí viac ako tá žena. Deti si po čase zvyknú na novú situáciu, aj na nového otca. A v podstate s vlastným otcom neprestanú mať kontakt, ale nás to oslobodí. Nie je jednoduché, aby bola žena sama, no my sme životaschopné, nás ťažko poraziť! Žiadna žena spomedzi mojich známych, ktorá sa rozhodla osamostatniť, sa nestratila. Myslím si, že vždy je na tom horšie muž, ktorého opustí manželka.

Vek tu nezohráva takú úlohu ako skôr to, ako partneri spolu žili. Ktorý z nich mal silnejší citový vzťah k tomu druhému. Keď milujeme partnera, ktorý nás opustí, samozrejme, že to je ťažšie. V istom veku sa už nedá hovoriť o veľkej vášni a láske, je to už o priateľstve. Ja som si myslela, že to priateľstvo s mojím mužom by mohlo byť takto až do smrti. Že budeme po večeroch piť víno na terase domu a rozprávať sa... Ale verte mi, mám si s kým vypiť pohár vína a aj sa pritom príjemne cítiť.

Nemyslím si, že manželstvo je prežitok. V každom storočí sa žilo inak, každá generácia žije inak. Keď je muž neverný, berie sa to ako samozrejmosť. Ako taká disciplína, ktorá patrí k životu. Keď je neverná žena, nedajbože, tak je to nehorázne, pritom je to presne to isté. Môžu byť situácie, keď nevera utuží manželstvo. To je taká, o ktorej sa partner nikdy nedozvie, a ten, kto zahýba, zistí, že ej, ale veď doma je to také isté, alebo dokonca lepšie, tak načo. Samozrejme, horšie je, keď nevera vznikne na pracovisku, alebo tam, kde to všetci vedia, len manžel alebo manželka nie. To je nepríjemné a za blbca je ten podvedený, nie ten, čo podvádza. Nevera vo vzťahu je v každom prípade sklamanie sa v tom druhom.

Nie, nikdy som nemala veľké ideály. Manželstvo som nikdy neheroizovala. No nešla som do toho ani s pesimizmom alebo nedôverou – to by som sa nebola vydávala. Verila som v to, že si budeme jeden druhého vážiť a budeme žiť normálny manželský život. Vzťahy majú veľa podôb a je len na vás, čo dokážete tolerovať a čo nie. S bratom nás vychovávali starí rodičia, babička nebola zamestnaná, takže bola odkázaná na starého otca a aj kvôli nám sa prispôsobila. Zvykla si na to. Možno to chcel takto nejako aj môj muž, ale ja nie som ako moja babička. Navyše to bolo v 19. storočí a ja žijem v 21.!!!

Ja som mala s dcérou vynikajúci vzťah do jej 15 – 16 rokov. Boli sme kamarátky, no potom sa náš vzťah na pár rokov zhoršil. Mala som pocit, že nerešpektuje, čo si myslím, že by mala robiť, a bola taká „free“. Niečo sa jej na mne znepáčilo, neviem to presne pomenovať. Ja som mojim deťom vždy hovorila, že čokoľvek sa im v živote stane, nech to povedia hlavne nám rodičom. Lebo my sme tí, ktorí im možno v prvom rade dáme facku a vynadáme, ale budeme sa im snažiť pomôcť. Počas môjho rozvodu sme sa však zblížili, takže všetko zlé je na niečo dobré. Máme spoločný humor, vieme sa veľmi dobre dopĺňať a je nám spolu s jej dcérkami fajn. Pupočná šnúra spája matku s dieťaťom po celý život.

Popri tom, aká som pracovne zaneprázdnená, tak si myslím, že sa starám. Vidíte, aj teraz tu mám dcérine deti. Mohla by som byť s nimi aj viac, ale deti to musia chápať. Povolanie herečky ešte nechcem nechať, a to dáva zabrať. Tiež si už viem povedať, že sa potrebujem venovať aj sebe.

Nie. On na mňa čakal naozaj až donedávna, ale pred piatimi rokmi sa oženil, lebo jeho partnerka sa o neho veľmi starala. Má už 75 rokov. A napriek tomu, že je duchom aj výzorom stále mladý, začal už chorľavieť, takže to ho troška prinútilo. Možno sa stretneme niekedy v budúcom živote, všetko je tak, ako má byť. Ja už som hlavne rada, že rozvod je za mnou. Ešte musíme doriešiť nejaké porozvodové veci, ktoré nebudú príjemné, ale určite to zvládnem. Jedno viem iste. So žiadnymi médiami už nebudem na túto tému hovoriť, aj keď niektorí budú možno sklamaní. Ale je to môj život a do toho, ako žijem, nikoho nič nie je.

Keď sa moja herecká kariéra začínala, novinármi boli ľudia, ktorí naozaj vyštudovali žurnalistiku. Boli na úrovni, nepiplali sa v osobných súkromných veciach a nevymýšľali si kauzičky, čo je dnes úplne bežné. Najhoršie je, koľko ľudí uverí týmto klamstvám. Slovo paparazzi bolo neznáme, až do nežnej revolúcie. Nefotili nás spoza rohov, nesledovali dvanásť hodín denne, či idem z divadla rovno domov, alebo kde sa zastavím. To sú hrozné veci, ktoré, bohužiaľ, priniesla táto doba. Akúkoľvek špinu natočia, dostanú za to z bulváru „cash“ na ruku a je im úplne jedno, čo tým komu spôsobujú. Mnohí z tých, ktorí sa dajú nahovoriť na túto špinavú prácu, sú mladí ľudia, ktorí často ani nevedia, kto sme! Zabolí to, je to veľmi nepríjemné a s jednými novinami sa už súdim. Povedala som si, že to tak nenechám. Niektorí ľudia si myslia, že tým, že sme známi, tak im istým spôsobom patríme. A majú právo o nás všetko vedieť a súdiť nás. Odfotia ma na káve s kolegom a už sa píše, že je to môj milenec. Neraz si poviem, že mi to je jedno, ale nie je to príjemné. Už len pre partnera daného kolegu. Bulvár si niečo vymyslí a potom chce, aby som to cez noviny vysvetľovala a vyvracala.

Áno, prišlo to nečakane. Filmová režisérka Marie Poledňáková nevedela dlho nájsť do úlohy Heleny českú herečku podľa svojich predstáv a náhodou ma uvidela ako hosťa v programe Haliny Pawlowskej. Síce ma poznala zo starých televíznych inscenácií, ale zíde z očí, zíde z mysle, a tak som sa jej tým pripomenula. Život je o takýchto náhodách, ale nie sú to, ako ja hovorím, náhody – všetko je tak, ako má byť. Takže tesne pred šesťdesiatkou, keď som si myslela, že už končím a že sa ten film ku mne nikdy nevráti, som začala točiť úžasné filmy a hrať skvelé postavy. Divadlo bolo ku mne celý život veľmi štedré a bola som veľmi spokojná, ale filmové roly sa mi vyhýbali. Som veľmi rada, lebo filmovú kameru milujem a dúfam, že aj ona mňa.

Áno. (smiech) Poznám veľa manželstiev, kde žena naozaj vychádzala v ústrety mužovi, venovala sa len rodine a domácnosti, robila mu kompletný servis – no neudržalo ho to pri nej. Pri všetkej skromnosti si aj ja myslím, že som bola veľmi dobrá žena, matka (a ešte som), babička, kuchárka, upratovačka a veľmi úspešná v povolaní... A poznám aj také manželstvá, kde si žena robí, čo chce. Pije, je lenivá ako voš, nenavarí, neupečie a jej muž sa z nej ide zblázniť. Na šťastné manželstvo nie je recept. Niekedy si hovoríme „Prečo tú alebo tamtú opustil manžel, však to bola taká dobrá žena...“, ale nie je to o tom.

Keď si nejaká žena zaumieni, že dostane vášho partnera, často sa jej to podarí. Nie je to o tom, či je lepšia, krajšia od vás. Nemusí mať ani špeciálne danosti, ktoré okolie berie ako niečo úžasné. Jednoducho vyžaruje signály a postupne pracuje na rozklade vášho vzťahu. Zvádzaním a sexom sa nechá opantať a podľahne mu 99 percent mužov. Muži v staršom veku radi uveria tomu, že sú úžasní, neodolateľní, chrumkaví alfa samci. To je však len dočasné, lebo čoskoro aj tak zvädnú. Potom sa o nich postarajú v starobinci... (smiech)

Áno. Jiří má svoj šarm a na spoluprácu nielen s ním, ale s celým štábom mám samé dobré spomienky. Druhý diel sme tri mesiace natáčali v Maroku a zažili sme veľa vtipných situácií. Najviac sme sa nasmiali, keď sme točili scénu, kde dávam Jiřímu umelé dýchanie. On je totiž taký silný fajčiar, že jednu cigaretu si odloží a už si zapaľuje druhú. Vedel, že neznášam cigaretový zápach, a tak sa na to vopred pripravil – mal kvôli mne plné ústa hašleriek a žuvačiek. „Za toto si zaslúžiš jazýčkovú,“ povedala som mu. „Jdeme ještě jednou,“ kričal na réžiu, až kým mu nezačal dávať umelé dýchanie Oldřich Kaiser... (smiech)

Dotočila som druhú sériu Terapie s Karlom Rodenom v hlavnej úlohe, mám za sebou dva hektické roky, keď sme natáčali a mala som aj premiéru v divadle. Medzitým som bola tri dni v kóme na pokraji života a smrti, takže som bola dva mesiace mimo prevádzky. Ale som tu – niekto tam hore mi dal druhú šancu a ja ju plne využívam. V Čechách sa mi robilo vynikajúco. Je tam veľká profesionalita, ľudia vo filme si navzájom vážia prácu každého, takže budem rada, keď prídu nové filmové ponuky.

Čoby nevedeli ako ďalej, my ženy vieme ako ďalej. Aspoň ja v tom mám jasno, život predsa nestojí na jednom chlapovi. Tie, ktoré boli celý život od muža závislé, to majú, bohužiaľ, ťažšie, ja som bola celý život sebestačná. Môžem poradiť len toľko: nedajte sa udupať, buďte aj v rámci vzťahu nezávislé, spravte si v šesťdesiatke potápačský kurz – a zistíte, že svet je to miesto, kde sme sa chceli narodiť! (Ferlinghetti)