Krásna Oxana z Paneláka bojovala so stresom z nahoty

Ste dcérou vojaka z povolania. Mali ste vojenskú výchovu?

(smiech) Áno. A dosť som tým ako dieťa trpela. Musela som skoro vstávať, ráno som chodila o šiestej do obchodu po rožky. Ale časom som si na to zvykla.

Zanechalo to na vás nejaké stopy?

Nejaké áno. Potrebovala som sa čím skôr osamostatniť, vybrať si, čo chcem ja. Otec napríklad trval na tom, aby som hrala na gitare, no ja som milovala zvuk klavíra a chcela som chodiť na klavír. No nie, musela som ísť na gitaru. Potrebovala som proti takémuto koordinovaniu niečo urobiť, takže som si povedala, že sa dám na umeleckú školu na herectvo a pôjdem preč zdomu.

Takže herectvo bola vzbura?

Z maličkého percenta možno, ale mňa vždy lákalo hrať sa s príbehmi, vymýšľať si scénky. Bola som veľmi hravá. Zaujímavé je, že pôvodne som chcela ísť na konzervatórium kvôli spevu, no ten sa dal študovať iba v rámci herectva. Pamätám sa, ako som prišla na prijímačky. Bola som strašne hanblivá a nesvoja, malé blonďavé modrooké dievčatko s malou dušičkou. Išlo tam so mnou ďalších päť spolužiačok zo základnej školy a nakoniec zobrali len mňa. Nechápala som, prečo...

Žeby pre vaše modré oči?

Keď mi niekto povie, že herectvo je o tom byť pekný, je to strašný omyl. Samozrejme, herec by sa mal o seba starať, aby sa naňho dobre pozeralo, ale podstatné sú duša a rozum. Samozrejme, keď ma zastavia policajti, mám určité úľavy, ale inak nie.

Vaša mama dlhé roky vlastnila obchod s textilom a hračkami. Trávili ste v ňom celé dni a hrali sa na predavačku?

Áno. To ste vystihli úplne presne. Bola som vo svojom detskom raji. Hrala som sa s látkami, chcela som ich strihať, vyskúšala som všetky hračky. Vždy, keď som tam prišla, potrebovala som vidieť všetok nový tovar a vyskúšať si ho. Fascinovala ma pokladnica a bola som šťastná, keď som mohla stlačiť aspoň jeden kláves.

Mama vás pripravovala na to, že raz po nej zdedíte biznis?

Mamka veľmi chcela, aby som v obchode zostala, chcela, aby som išla na obchodnú školu, venovala sa manažmentu a podobne. Ja osobne som o tom vôbec neuvažovala, v obchode s mamou spolupracoval brat. Bavilo ma to, ale umenie ma lákalo viac.

Okrem brata máte aj jedenásťročnú sestru Sofiu, ktorá sa narodila, keď ste boli už dospelá. Aký máte vzťah?

Keď sa narodila, nechápala som, čo sa udialo, že či sa rodičia zbláznili. Ale veľmi ju ľúbim, je to nádherné mať takéhoto malého človiečika vedľa seba. Je veľmi krásna. Keď za mnou príde do Bratislavy, veľmi rada s ňou trávim čas. Milujem deti a som veľmi rada, že ju máme. Beriem to ako dar pre celú našu rodinu.

Ako tínedžerka ste sa istý čas venovali aj modelingu. Objavili vás na ulici?

V podstate áno. Ako štrnásťročná som sa dostala medzi ľudí, ktorí robili modeling a oni mi hneď povedali, že by som mala skúsiť fotiť, lebo mám súmernú tvár. Urobila som prvé fotky, ktoré mali úspech, neskôr som sa dostala do Prahy, Mníchova, Milána, Paríža... Bolo to super, ale meškala som so školou, a to ma veľmi trápilo.

Zaspätkovala som, keď som mala ísť na dlhší čas fotiť do Thajska luxusnú bielizeň. Veľmi som sa tešila, mali za to byť slušné peniaze, no keď som si uvedomila, ako dlho budem preč... Povedala som si, že modeling mi neutečie a raz sa mu budem naplno venovať. Keď som však skončila konzervatórium, bola som taká pohltená herectvom, že už mi ani nenapadlo vrátiť sa k modelingu. Nejako mi to prišlo také...

Plytké?

Možno aj áno. Zdalo sa mi zrazu, že je to málo, chcela som niečo viac. Navyše ma začalo otravovať, že musím stále byť chudá. Dookola mi hovorili, že som síce chudá, no mám si to udržať. Mala som 46 kilogramov pri 170 centimetroch, v páse som mala 54 centimetrov. Istý čas vraj hrozilo, že zostanete žiť vo Francúzsku. Bola som tam ako modelka mesiac a zoznámila som sa s jedným Francúzom, s ktorým sme sa do seba zaľúbili. Mala som vtedy sedemnásť, no nakoniec sa všetko skončilo.

Skúsenosti modelky v istom zmysle využívate aj v Paneláku, kde je vašou základnou úlohou byť sexi. Je vám blízke to, čo predstavuje Oxana?

Aj áno, aj nie. Sú dialógy, s ktorými ja ako osoba nesúhlasím, ale s tým sa musíme my herci zmieriť. Oxanu mám rada, lebo je to baba, ktorá je uvoľnená. Navyše scenáristi jej už píšu viac emócií a ja sa jej snažím dať aj hĺbku. A hlavne som rada, že sa konečne naučila pracovať na počítači, že už je kvalitný pracovník. (smiech)

,,Nechcem hrať iba sladké pekné dievčatá,“ povedali ste v jednom z rozhovorov. Zhodou okolností mala podobný problém aj herečka, s ktorou máte rovnaké iniciály - Marilyn Monroe. Prečo sa tomu bránite, keď ste na to predurčená?

To moja hlava. Nechcem byť typová herečka, ale charakterová. Myslím si, že pre herca je najhoršie, keď zaspí na vavrínoch a má pocit, že je dobrý v jednej polohe, tak to dookola hrá. Ja nechcem hrať iba krásne blondíny, ktoré bežia po pláži v plavkách. Veľmi som s tým bojovala najmä počas štúdia na vysokej škole. Vážim si, že mi Boh nadelil krásu, ale chcem, a baví ma hrať čo najrôznorodejšie postavy

Predpokladám, že všetci režiséri vás chcú vyzliekať. Snažia sa o to aj v Paneláku?

Áno, ale nejako šarmantne som to zatiaľ uhrala. Mali sme tam s Kubkom také scény, keď mi dával dole tričko. Nahota mi až tak neprekáža, viem ju zvládnuť, keď má zmysel v nejakej scéne, no, samozrejme, sa s tým zmierujem dlho. Keď som prvýkrát mala zahrať takúto scénu v českom filme Doblba!, noc predtým som nespala.

Povedala som, že pred kamerou sa vyzliekať nebudem, že takýmto spôsobom nebudem robiť kariéru. No zrazu ma režisér začal presviedčať, že sa nemám za čo hanbiť, že on len chce, aby tam bolo trochu vzrušenia. Tak som sa na to dala, rozopla som si blúzku, no stálo ma to veľa energie a bol to strašný stres, ani som prvé minúty nevedela hrať. No týmto sa to vo mne akoby odblokovalo.

Keď ste boli pred pár rokmi s predstavením Tango reprezentovať našu republiku na divadelnom festivale v Južnej Kórei, zhodou okolností si organizátori vybrali na titulku oficiálnych propagačných materiálov práve fotku, na ktorej ste nahá spolu s vaším hereckým kolegom. Aký to bol pocit?

Navyše tá fotka bola aj na Martinskom divadle a aj na Národnom divadle ako obrovský plagát. Čo už? Povedala som si, že asi sa to Kórejčanom páči. Boli sme vlastne takými maskotmi festivalu. Bola som veľmi prekvapená, ale najmä z toho, ako pekne sa k nám správali. Pred jedným predstavením som sa nestihla najesť a práve k nám prišiel riaditeľ festivalu a spýtal sa, či nemáme nejaké

prianie. Ja som mu na to povedala, že by som si dala jabĺčko. A on o chvíľu priniesol obrovské misy ovocia. Všetci, že: ,,To si ako urobila?“

Okrem herectva sa stále veľmi aktívne venujete aj hudbe a dokonca máte vlastnú kapelu Milu and Band. Len ako hobby?

Pre mňa áno, zatiaľ. Spievala som v muzikáloch, spev ma veľmi baví, robím aj vlastné pesničky a v priebehu 2 - 3 mesiacov by som chcela vydať album s názvom Čistý vzduch. S kapelou sme spolu pomerne krátko, predtým som mala inú, s ktorou sme hrali väčšinou coververzie.

Nedávno ste vraj mali koncert až vo Vietname.

Áno, pre Vietnamsko - Slovenskú spoločnosť a malo to veľký úspech. Zistila som, že Vietnamci majú radi šou, tak som ju urobila.

Ešte sme neprebrali vaše ďalšie dve umelecké aktivity: tanec a maľovanie. Poďme na to prvé, vraj zvládate všetko od hip-hopu po tango. Aký štýl vám nejde?

Balet. Rok som naň chodila a bola som z neho na nervy. Prekážalo mi, že som musela držať presné pózy a nemohla som si robiť, čo chcem. Veľké choreografie, to nie je nič pre mňa.

A pokiaľ ide o maľovanie? Ste krajinkárka, alebo radšej portrétujete?

Ja maľujem najmä na nábytok, reparujem ho. Mám veľmi rada starý nábytok, drevo, prírodné materiály a snažím sa z nich mať celú domácnosť. Páči sa mi, keď sú veci nápadité.

To znamená, že si nekúpite normálny luster, ale zoberiete si hrnčeky, pomaľujete ich, do nich dáte žiarovky... Máte nejakú dielňu?

Áno, u nás v dome a občas maľujem aj v byte, kde mám takú veľkú miestnosť.

U vás v dome, u vás v byte... Kde vlastne žijete?

V dome žijem spolu s priateľom, no stále mám aj svoj byt.

O priateľovi mi viac nepoviete?

Nie.

Na budúci ročník OTO prídete sama?

(smiech) Keď bude priateľ chcieť, tak príde so mnou.

Ako je to s vaším zdravým životným štýlom? Vraj každý deň cvičíte, beháte, zdravo sa stravujete...

Snažím sa. V živote som nezjedla celú tabuľku čokolády a vôbec nejem biele pečivo, hoci ho milujem. Normálne si odtŕham od úst, ale zase sa takto cítim lepšie. Oplatí sa to. Som tiež hyperaktívna, mám veľa energie a cítim sa lepšie, keď sa hýbem. Keď si poriadne zašportujem, podám následne aj v práci oveľa lepší výkon. Zbožňujem turistiku, keď mi niekto navrhne výstup na nejakú horu, tak hneď idem. Chcem ísť na Mont Blanc, rada by som pochodila Nepál, prešla okolo Annapurny, to sú ciele, ktoré má lákajú.