Rasťo Žitný: Keď raz poviem nie, tak nie

Akú ste mali výchovu – klasickú, demokratickú alebo liberálnu?

Neviem, či sa to bude hodiť do vašej definície, ale moja výchova bola láskyplná a tvrdá. Otec nikdy neupustil od povinností, ktoré bolo treba splniť. No keď videl, že je toho na mňa veľa, venoval sa mi pri učení, pomáhal mi.

Ako ste vnímali rodičov ako dieťa a ako dnes?

Bol som veľmi živý, no nebol som rebelant. Na druhej strane som bol dosť tvrdohlavý, čo znamená, že diskusie medzi mnou a rodičmi boli niekedy aj dosť dlhé. Oceňujem, že otec vždy povedal, prečo sa rozhodol tak či onak. Keďže tam tie dôvetky boli, väčšinou som nemal až taký veľký problém rozhodnutie otca rešpektovať. Keď budem mať vlastné deti, myslím, že zopakujem rodičovský model s mojím vylepšením – napríklad, ak si budem myslieť, že som urobil chybu, tak to priznám aj pred deťmi. To neznamená ponížiť sa pred deťmi, naopak, je to pre ne dobrý príklad do života.

Pamätáte si na svoj prvý bozk?

Bolo to v Rakúsku v detskom tábore a mojou „partnerkou“ pri bozku bolo odo mňa staršie dievča. Mohol som mať trinásť rokov. Ten bozk bol nádherný a spomínal som naň dlhé mesiace.

Vnímate, že na vás ženy reagujú? Páči alebo nepáči sa vám to?

Klamal by som, keby som tvrdil, že nepostrehnem, keď si ma ženy všímajú. Určite je to príjemné v danej chvíli, ale inak nie je nijaký dôvod merať si tým úspech, či už pracovný, alebo súkromný. Otec mi vždy hovorieval, aby som nezabúdal na to, odkiaľ som vzlietol, aby som vedel, kam mám pristáť. A má pravdu.

Považujete galantnosť voči ženám za zbytočnú pretvárku? Veď aj tak my ženy stále rozprávame o emancipácii, tak prečo si „nevychutnať“ správanie ako rovný s rovným?!

Ja som možno staromódny, a tak hovorím, že čo sa týka galantnosti, muž má povinnosť byť k žene milý a pozorný. Dokonca bez ohľadu na to, či to žena využije alebo dokonca zneužije. Emancipáciu uznávam, je to dobrá vec, ale musí mať hranice, v ktorých žena ostane ženou a muž mužom. Muž nikdy nenahradí ženu-matku, tak ako žena nikdy nenahradí muža-otca. Na to, aby sa dieťa vyvíjalo naozaj správne, musí vidieť oba vzory – ženský aj mužský.

Naozaj si teda myslíte, že dieťa by malo vyrastať v úplnej rodine?

Určite. Keď som bol nedávno v Spišskej Novej Vsi v útulku Charitas pre týrané ženy, mal som problém poskladať zo seba deti tých žien. Oni ma nepoznali, nevedeli, že som moderátor v Markíze, vnímali ma ako mužský princíp, mužský vzor, ktorý v ich životoch výrazne chýba.

Keď si predstavíme vzťah muža a ženy ako dom, z čoho by mali byť základy, steny domu a strecha?

Základom každého vzťahu by mala byť láska. Z nej sa odvíja dôvera a obetavosť bez nároku na to, aby sa aj druhí obetovali za vás. Musí tam byť aj umenie robiť kompromisy a schopnosť odpúšťať. Ak toto všetko vo vzťahu figuruje, neohrozia ho ani problémy, ktoré k životu patria. Ale to, čo som vymenoval, musí byť obojstranné.

Prečo je dnes žensko-mužský svet výrazne iný, ako bol pred 30 – 40 rokmi?

Keď vidím osemdesiatročného muža a ženu, ako sa držia za ruky, vždy ma to dojme. Už na vysokej škole som dlhotrvajúce vzťahy obdivoval a považoval som ich za najväčšie umenie života. Každé povolanie má niečo do seba a môže byť ľahké alebo ťažšie, ale manželstvo je asi jedno z najťažších povolaní na svete.

Dnes sú mladí ľudia veľmi rýchlo hotoví s rozhodnutím ukončiť vzťah, pretože „im to nejde“. No aj generácia ich rodičov predsa musela mať pocit, že to občas a možno aj často „nejde“.

Doba našich rodičov bola jednoduchšia, pomalšia. Ľudia nemali veľmi na výber, čo sa týka materiálnych vecí, no vedeli akosi lepšie spolu vychádzať a žiť. Pamätám si letá v babkinom domčeku, keď nás bolo v jednej izbe možno aj desať a z toho polovica spala na zemi, ale nikto neprotestoval. Pomáhali si navzájom a pokladali to za normálne. Nemyslím si, že individuálny úspech, drahé auto alebo dom sú to pravé. Na druhej strane, chcel by som aj ospravedlniť našu generáciu, že sa dostala do súkolia, z ktorého sa len tak ľahko nedostane. Inak povedané, rodina stráca svoj pôvodný význam a zmysel.

Mne sa zasa zdá, že ľudia sa stále vyhovárajú na nejaké vonkajšie okolnosti, a pritom pravým dôvodom je to, že vnútorne zleniveli. Nechce sa im investovať do vzťahov, radšej investujú do domov.

O tom hovorím! Je to otázka voľby priorít. Čoraz viac ľudí sa sústreďuje na prácu a fušky a myslia si, že vzťahy v rodine pôjdu tak nejako samovoľne.

V súvislosti s vaším vlastným končiacim sa manželstvom – ste skôr typ, ktorý analyzuje a rozoberá, alebo do vecí radšej veľmi „nevŕta“?

Základom manželstva je komunikácia. Ak komunikácia viazne, skôr či neskôr to nedopadne dobre. Určite som typ, ktorý sa snaží riešiť problém vtedy, keď je. Pokiaľ zistím, že nie je riešiteľný, lebo je tam momentálne priveľa emócií alebo iných vecí, zavriem kapitolu s tým, že problém doriešim, keď bude aktuálny. A ak sa k nemu už nevrátim, tak preto, lebo si poviem, že mi to nestojí za to, mám to už uzavreté.

Kto viac posúva svet dopredu – racionálni muži alebo emócionálne ženy?

Predovšetkým si myslím, že mužský a ženský svet je stvorený tak, aby sa muži a ženy navzájom dopĺňali a obohacovali a že sa veľmi, veľmi navzájom potrebujú.

Máte, mali ste chuť niekedy podľahnúť slabosti a poddať sa ženskému zvádzaniu povedzme preto, že aj vy ste len človek a ten je predsa slabý a omylný?

Pýtate sa, či na mňa prišlo niekedy pokušenie? Na koho neprišlo? Nie je hriech, keď pokušenie príde, dôležité je to, čo s tým človek urobí. Prišlo to na mňa rovnako, ako na každého mladého, zdravého muža. Ale ja si vždy predstavím, ako by som sa cítil ďalší deň ráno a či by mi to naozaj stálo za to. Vždy sa pozerám aj do budúcnosti. A nepotrebujem na to barličku v podobe času na rozmyslenie. Keď si raz poviem nie, tak nie. A navyše, pre mňa spojenie medzi mužom a ženou vždy znamenalo viac ako len sex na jednu noc. A ak to pokušenie prichádza v čase, keď mám záväzok inde, tak predovšetkým nechcem, nemôžem sklamať dôveru toho druhého. To znamená, že ak nechcem, aby niekto robil niečo mne, nebudem to robiť ani ja jemu.

Ale môže sa pritrafiť, že bojujete s pokušením, pretože je veľmi silné.

Keby sa to pritrafilo, určite by som vám to nepovedal. (smiech)

Médiá zdôrazňujú, že ste hlboko veriaci človek. Čo myslíte, prečo to robia – vidí sa im to ako kontrast k vašej profesii, alebo je to preto, že rozvod by nemal byť pre veriaceho spôsob, akým riešiť manželskú krízu?

Možno z každého trochu. Určite sa to dobre predáva.

Čo je senzačné na tom, že ste veriaci?

To, že keby ma prichytili pri tom, že som naozaj klamal, mohli by ma obviniť, že vodu kážem a víno pijem. Lenže veci nikdy nefungujú čierno-bielo. Keď vidíte, že napriek všetkému úsiliu a snahe nerobíte toho druhého šťastným a neviete to robiť inak, lepšie, tak nevidím dôvod, prečo by som mal toho druhého robiť nešťastným. To nie je cieľom manželstva. Na druhej strane, pre cirkev je rozvod naozaj problém, to priznávam.

Keby ste mali deti, rozviedli by ste sa?

Nie.

Cítite sa vďaka svojej viere istejší tu na Zemi a myslíte, že sa obávate smrti menej ako neveriaci?

Každý sa bojí smrti a čo bude potom, to nevieme my tu uchopiť. Na tom je založená viera, že sa nedá dokázať hmatateľnými dôkazmi. Ja som však presvedčený o tom, že Boh jestvuje a že po smrti sa každý bude zodpovedať za skutky, ktoré vykonal. A bude súdený aj podľa toho, aké milosti a možnosti dostal. Ten, kto dostal viac, má väčšiu zodpovednosť ako ten, kto dostal menej. Ak sa vám to zdá nespravodlivé, mne sa to zdá spravodlivé.

Takže čím viac vieme a čím sme schopnejší, tým horšie pre nás?

Áno, mnohí sa na to pozerajú takto, ale podľa mňa je to o tom, že koľko sme dostali, toľko musíme odovzdať. Aj ja som mal obdobie, keď som sa hľadal a kládol som si mnohé otázky, ale dnes som vyrovnanejší.

Istý čas ste sa zaoberali myšlienkou, že sa budete venovať kňažskému povolaniu? Prečo ste to nedotiahli do konca?

Krátko – necítil som dosť sily na to, aby som vedel naozaj naplno vykonávať toto povolanie. Pri kňažskom povolaní ovplyvňujete veľmi veľa ľudských životov. Nebol som si istý.

Čo z vnútorných okolností rozhodlo o tom, že je z vás moderátor v komerčnej televízii?

Ako hlboko veriaci človek nemám vraj v komerčnej televízii čo robiť. Ale podľa mňa je to v poriadku. Možno práve tu môžem byť príkladom – nielen rečami, poučovaním, ale svojím životom a postojmi. A čo rozhodlo? Asi to, že som vždy hľadal, kde je moje miesto na tomto svete. Najskôr som prijal ponuku v STV, potom v TA3 a napokon prišla ponuka z Markízy. Začal som od piky. Najskôr som bol redaktorom zahraničia, potom som moderoval Teleráno, neskôr reláciu Zem a potom prišla nehoda Ľuba Karáska a mne ponúkli, či by som chcel moderovať Televízne noviny. Bola to výzva, ktorú som s vďakou prijal.

Ste spokojný na svojej pozícii?

Vždy som bral od života to, čo mi dával, a využíval som možnosti, ktoré mi dával. Som spokojný, ak sú diváci spokojní, ale určite by nebolo dobré, aby som zostal na tejto pozícii ešte ďalších desať rokov. Nie som fixovaný len na tento typ práce.

Dá sa vo vašej branži urobiť kariéra pomocou skromnosti a pokory?

Neviem, či môžem povedať, že práve ja som urobil kariéru, ale určite sa tak nestalo vďaka širokým lakťom. Skôr naopak. Nechával som veci plynúť tak, ako prichádzali, a jediné, na čo som myslel, bolo, aby som vykonával danú prácu najlepšie, ako viem. Žiadne zákulisné spojenectvá alebo boje som neriešil. Ak aj boli nejaké takéto snahy, nereagoval som. Ale názor nemám problém povedať.

A ak vám niekto dal nevhodný návrh?

Ak je návrh nevhodný, nie je vhodné zareagovať kladne. (úsmev) Ale netreba zareagovať ani prudko.

Lebo nie vždy je vhodné odmietnuť?

U mňa nie. Skôr si dávam pozor na to, aby som tomu druhému nejakým spôsobom neublížil. Ale aby som si dával pozor preto, že prídem o zaujímavú prácu, alebo budem mať na výplatnej páske o desaťtisíc korún menej, tak to u mňa nezaváži. To mi nestojí za to, ako by sa potom správalo voči mne moje svedomie. (úsmev)

Stotožňujete sa s názorom, že ľudia čoraz viac podliehajú povrchnosti šírenej vo veľkej miere aj elektronickými médiami a že miesto toho, aby im to pomohlo normálne žiť, vháňa ich to do ešte väčšieho chaosu?

Táto doba dáva veľa príležitostí na výber. To, že tie možnosti sú, nie je zlé. Ak viem, že mi televízia kradne čas, tak nebudem pri nej sedieť desať hodín a budem sa venovať rodine. Sebakriticky však musím povedať, že aj ja niekedy len sedím a prepínam. Takto si čistím hlavu.

Nie všetci ľudia vedia, že to, čo robia, im vlastne ubližuje.

Až tam nevedomosť nemôže zájsť. Človek predsa nestratil schopnosť rozhodnúť sa medzi dobrým a zlým. A ak áno, zase je to len o sebectve a lenivosti. Verím tomu.

Mne sa zdá, že práve elektronické médiá bránia človeku vnímať svet v jeho kontinuite. Miesto toho mu ponúkajú útržkovité a chaotické informácie, ktoré ho ohurujú, ale neorientujú.

V minulosti som pozeral úplne všetko. Ale potom som zistil, že človek žije toľkými problémami cez deň, že už ďalšie problémy nepotrebuje. Selektujem a tú istú možnosť majú všetci.

Je dostatočné, ak sa neprehliadnuteľným klimatickým zmenám, vyčerpávaniu základných energetických zdrojov a ďalším globálnym problémom venuje z celosvetovej populácie možno len percento ľudí?

Určite nie, ale človek je niekedy tvor nepoučiteľný a tak, ako som hovoril o sebectve v manželstve, tak si myslím, že svoju rolu zohráva aj v tu. Mnohí, ktorí by mohli niečo urobiť, nerobia nič, pretože im je jedno, čo tu bude o dve generácie neskôr. Akurát si povedia, že v dnešnej technickej dobe niekto iný niečo chytré vymyslí. Každý by sa mal usilovať urobiť to, čo je v jeho vlastných, možno malých silách.

Na čo stačia vaše malé sily?

Raz na lyžovačke som odhodil ohorok do snehu. Kamarát mi povedal, ako dlho sa ten ohorok v prírode rozkladá, a ja som sa zahanbil. Ohorok som vyhrabal a odvtedy v prírode neodhodím nielen zvyšok cigarety, ale nič, čo tam nepatrí. A musím povedať, že je mi naozaj smutno z toho, čo vidím v prírode – tie odpadky najrozličnejšieho druhu... Vyrušuje ma to, pretože to tam nepatrí a Zemi to škodí.

Aká je vaša najdominantnejšia ľudská vlastnosť? Ste s ňou spokojný?

Neviem, či to môžem zhrdnúť do jednej vlastnosti, ale môj otec mi vštepoval, že chlap musí byť hrdý a čestný a musí vedieť rozdávať lásku. Žijem podľa toho, aj keď s hrdosťou treba zaobchádzať opatrne – aby neprerástla do pýchy. Nie som celkom spokojný, pretože vždy môžete byť ešte lepší a vždy môžete veci robiť lepšie.

VIZITKA

RASŤO ŽITNÝ, (30) Pochádza z Trnavy, vyštudoval sociálnu prácu, odmalička športoval – 12 rokov sa venoval tenisu, hrával futbal, hádzanú, volejbal, venoval sa aj bojovým umeniam, rád si sadne na bicykel a veľkou vášňou sú pre neho rýchle motorky. Veľmi rád šoféruje, pretože sa mu pritom dobre premýšľa. Obľubuje operu, dobrý film, divadlo, koncerty. Má rád aj prírodu, do ktorej si rád vyjde s priateľmi. Je moderátorom Televíznych novín v Markíze.