SMUTNÉ spomienky Janka Tribulu: Prehovoril o LÚČENÍ sa s otcom - netušil, že bolo POSLEDNÉ...

Som letné júnové dieťa, v znamení Raka. Tento rok budem mať už 47. Hovorí sa, že je to spiatočnícke znamenie. Krok vpred, dva vzad... Ale kdesi som čítal, že ľudia narodení v tomto znamení sú citlivé povahy. To na mňa asi celkom sedí. Bývam tiež sentimentálny a mám vlastný vnútorný svet, akúsi ulitu, do ktorej zvyčajne zaleziem. Ale som aj tvrdohlavý, neviem, či to tiež patrí k Rakom.

Jasné, že som aj hanblivý a pomerne veľký trémista. Asi najviac som v strese pred živými vstupmi, ktoré sú v spravodajstve bežné. Hanblivý bývam najmä vtedy, keď sa o mne hovorí. (Smiech.)

Naposledy ma rozcítilo vyradenie a odchod Mišky Kocianovej z tanečnej súťaže. Keď si niekoho obľúbim, všetko inak prežívam. S Miškou sme si rozumeli od prvého dňa. Veľká profesionálka, ktorá dobýva svetové móla, prišla do súťaže ako skromné dievča, ktoré každý deň ukazovalo zo seba to najlepšie. Dávala nám lekcie z ľudskosti a nadhľadu. V súkromí sa vždy strachujem o svojich blízkych. Každý deň potrebujem počuť mamu, záleží mi na tom, aby jej nič nechýbalo. Moje nedele patria mame, chodievam k nej na obed, trávime spolu čas, hráme karty a rozprávame sa o živote. Zájdeme spolu na cintorín zapáliť sviečky otcovi a potom sa so psíkom prechádzame po lúkach a lesoch

V spomienkach sa často vraciam do detstva. Vďaka mame a otcovi sme ho mali takmer dokonalé. Keď pred necelými tromi rokmi otec náhle zomrel, lúčenie bolo pre mňa hrozne ťažké. Dodnes sa neviem zmieriť s tým, že je to definitívne. Keď mi pár dní pred svojou smrťou ďakoval a držal ma silno za ruku, netušil som, že sa so mnou lúči... Akoby cítil, že jeho srdce je slabé a už dlho nevydrží. Počas života sme si zbytočne nelichotili, no keď umrel, ďakoval som mu pred všetkými v kostole počas omše. Mrzí ma, že som mu to všetko nestihol povedať, keď ešte žil.

Bola to babička, ktorá by ma rada videla v reverende. Dokonca mi sľúbila, že mi kúpi koňa, ak vstúpim do seminára. Chvíľu sa mi táto predstava páčila, no prišli prvé lásky, bublina spľasla a na koňa som si musel zarobiť sám. (Smiech.) Práca s mikrofónom v teréne ma napĺňa. Markíza je moja druhá rodina, skvelí kolegovia, každý deň v teréne iní ľudia, nové témy. Je to tvorivá práca, ktorá ma pohltila. Ak raz príde deň, že už nebudem redaktorom, asi sa opäť stanem jazdeckým trénerom na plný úväzok.

Som veriaci. Viera je pre mňa niečo veľmi intímne. Sú to vnútorné rozhovory s Bohom, občas sa s ním aj pohádam, veľa mu ďakujem, ale nepotrebujem sedieť v kostole v prvej lavici. Poznám veľa neveriacich, a pritom dobrých ľudí, ale aj dosť veriacich, ktorí majú pána Boha skôr na jazyku než v srdci. Mňa viera sprevádza od detstva, je to akýsi kompas, ktorý mi ukazuje cestu.

Mám dva vlastné športové kone. Je to životná vášeň, nekonečné priateľstvo, 700 kíl čistej lásky. V stajni a na vychádzkach s nimi v prírode som najšťastnejší. Kone ma učia celý život. Jazdecký šport mi doprial množstvo víťazstiev, ale aj poučných prehier. Ak sa ešte raz narodím, určite chcem byť opäť blízko ušľachtilým koňom.

Nemám rád iba ovady. Prekážajú mne, aj koňom. Myslím, že by sme si bez nich zvykli viacerí.

Život mi doprial aj pár lekcií od ľudí, o ktorých som si myslel, že sú priateľmi. Ono to vždy zabolí, ale zväčša som z toho nakoniec odišiel posilnený. Alebo lepšie povedané poučený. Za ľuďmi, ktorí mi ublížia, iba zatvorím dvere.

V práci mi je najbližšia Erika Judínyová, Zlatka Puškárová, mám rád aj Miša Kovačiča, Danicu Nejedlú či Janku Hospodárovú. Milujem profesionálov a oni nimi sú. A pridanou hodnotou je, že sa s nimi vždy veľa nasmejem a porozprávam o akýchkoľvek témach.

V tohtoročnom Let‘s Dance sa vyskladala skvelá partia. Takmer každý deň som s Hankou Gregorovou, Miškou Kocianovou, speváčkou Tinou, tanečníkom Vildom Šírom. Vždy zájdem na kus reči aj za Jurajom Lojom či Jankom Ďuricom. Najviac času však trávim s tanečnou partnerkou Natáliou Glosíkovou. Hoci je prísna, som rád, že mám práve ju. Jej trpezlivosť je, zdá sa, nekonečná. (Smiech.)