To, čo jej iné ZÁVIDELI, ona nechcela... Petra Dubayová prehovorila o svojom TAJNOM TRÁPENÍ

Áno. Teraz som ukončila štvrtý ročník, respektíve prvý ročník magisterského štúdia, a ešte mi jeden zostáva. Nemám však klasické prázdniny, pretože ich budem mať aj trochu pracovné, keďže stále točíme, a v auguste už začínam skúšať v divadle.

Keď vyjde tento rozhovor, tak už budem mať po jednej dovolenke s priateľom, ale v auguste pôjdem na pár dní s rodičmi na grécky ostrov Korfu, kde počas celého leta pracuje moja sestra. Ale u mňa leto nie je len o mori, rada by som stihla aj nejaký hudobný festival či chatu s kamarátmi.

Keď som chcela ísť študovať na konzervatórium spev – iba spev –, bolo to možné iba v prípade, ak by šlo o operný. Ale ten som študovať nechcela. Tak som si vybrala hudobno-dramatický odbor, kde som mala hlavné predmety spev, herectvo a tanec. Ale spev bol moja priorita. K herectvu som nemala dovtedy kde „privoňať“, to sa mi podarilo až na „konzerve“ a tam som si potom zamilovala aj hranie. Oboje ma fascinuje, lebo cez spev aj herectvo môžem ďalej preniesť nejakú myšlienku, hodnotu, pocit...

Poviem priamo, že niekedy to nezvládam. Ale myslím si, že je to aj tak v poriadku, pretože proste niekedy človeka ten tlak prevalcuje. Našťastie mám okolo seba ľudí, ktorí ma vedia povzbudiť a postaviť na nohy, keď treba. A druhá vec, pomáha mi uvedomenie si toho, že nič netrvá večne. Že všetko to sú len akési obdobia, ktoré prejdú. A preto si nechcem tie výnimočné chvíle nechať ujsť.

Rôznorodo. Nemám žiadnu šablónu, ako tráviť voľný čas. Niekedy dobieham veci, ktoré som nestíhala – napríklad bežné práce doma, prípadne vybavujem niečo po úradoch, lekároch… Chodievam do prírody alebo do kina, na kávu, prípadne vybehnem spontánne na výlet.

Ani veľmi nie. Vlastne skôr vôbec nie. (Smiech.) Ale ja sa z toho teším, pretože to znamená, že si uvedomujú, že s Vladkom tvoríme šťastný pár. Je možné, že sa mužom páčim, ale naozaj od nich nedostávam žiadne návrhy.

Keď som bola mladšia, chcela som mať rovné vlasy. Moje vlasy mi pripadali strapaté a zvláštne. Ale každý máme nejakú životnú fázu, v ktorej niečo na sebe riešime a chceme veľa vecí inak, než máme a zbytočne sa pre to trápime. Dnes som veľmi rada, že ich mám také, aké mám, a nemám potrebu to meniť.

Sme tak dlho spolu a sme šťastní. Nemusíme sa k seba zatiaľ nijako inak pripútavať. Samozrejme, do budúcnosti to nevylučujem. Ale teraz je to dobre tak, ako to je… (Smiech.)

Určite nie. Nepýtajú sa ma na to. Je to jednak citlivá otázka a druhá vec je, že rodičia to nechávajú na mne. Celkovo to je otázka, ktorá mladý pár môže dostať do nepríjemného pocitu. Nemalo by sa na to pýtať len tak – medzi rečou. Ale, samozrejme, že s rodičmi sa o vzťahu s Vladkom rozprávam úplne normálne a otvorene.

Deti ma nespoznávajú, a keď, tak už také väčšie. Je to preto, lebo v civile vyzerám úplne inak a nikomu ani nenapadne, že som „tá Tídlalka“. Kostým urobí veľa. No už diváci Dunaja ma vnímajú. Niekedy je to také komické. Povedia mi: „Ja vás poznám,“ ale nič viac a ja neviem, ako vtedy reagovať. (Smiech.) Ale je to veľmi milé.

Zo skvelej! (Smiech.) Z takej, ktorá ma vo všetkom podporovala. Rodičia stáli vždy pri mne. Keď som chcela ísť na konzervatórium, síce neboli nadšení, ale nebránili mi. Povedali: „Vyskúšaj!“ Keď ma vzali, nechýbali na žiadnom mojom predstavení, koncerte či inom vystúpení. Sú moji veľkí fanúšikovia. Mám aj úžasnú sestru, babičky, skrátka pochádzam priam z idylickej rodiny.

Asi ja som sama sebe najväčšou kritičkou – cez sebapoznanie a sebareflexiu. Myslím si, že viem najlepšie zhodnotiť, čo som mohla urobiť lepšie, či som sa posunula alebo som už siahla na dno.

Ja si poplačem veľmi rada, je to normálny prejav emócií. U mňa to tak je… Plačom sa dosť ventilujem. Poplačem si a idem ďalej. Veď to, že niečo TERAZ nevyšlo, neznamená, že to je pre mňa do budúcnosti zlé. Môže to byť práveže začiatok niečoho lepšieho.