Úprimné priznanie Adely o synčekovi: Chodia robiť neporiadok mimo ich domova a TOTO je dôvod!

Počasie je krásne, prichádza leto, tešíte sa?

– Som veľmi rada, že nemusíme dieťa obliekať do osemnástich vrstiev. (Úsmev.) A to my sme ešte takí „neobliekači“, skôr otužujeme. Čo ma však desí viac, je, že jar prišla akosi priskoro a bude prichádzať včaššie, a rovnako i leto a tie strašné horúčavy, čiže toto mi na tom pozadí tiež stále ide...

S jarou sa spája aj veľké jarné upratovanie, ako to máte vy?

– Myslím, že sme sa v tomto s mojím mužom stretli, lebo neznášame byť zahádzaní vecami. Poznáte to, každý má doma nejakú poličku, na ktorú sa odkladajú účty, papiere, drobnosti, hlúposti a zrazu sa tam vytvára určitá báza neporiadku, z ktorého sa to potom rozširuje. Snažíme sa nezapratávať sa novými vecami. A keď ma chytí „ADHD amok“, zrazu vypracem zásuvku a potom vypracem zase niečo iné. Ale upratovať sa snažíme priebežne, priznám sa však, že máme aj posilu v domácnosti. Dvakrát do mesiaca príde takým ráznejším spôsobom upratať, lebo to jednak robí s radosťou, jednak nám to ušetrí čas a energiu. (Úsmev.)

Keď už upratujete vy, robíte to rada?

– Pri malom dieťati upratujeme denne. Stále sa niečo utiera, vysáva, ukladá. Máme radi poriadok. Moja mama povedala, že to u nás vyzerá, ako keby tu dieťa ani nebolo. (Úsmev.) A tiež sme často vonku. Robíme neporiadok inde. Chodíme na návštevy, do detských kútikov, na plávanie a rôzne krúžky. (Smiech.)

A čo voľný čas, máte ho popri práci a malom dieťati?

– Pravdupovediac, ten čas, keď vystúpim z materskej úlohy a s malým je Viktor alebo poprosím mojich rodičov či svokrovcov, využívam hlavne na prácu. Tej až tak veľa nie je, ale je mi akoby ešte stále trošku „hlúpe“, aby som sa v rámci voľného času objednala napríklad na nejakú masáž alebo niečo podobné. Je pravda, že by som si to mala vedieť lepšie zariadiť, ale všetko závisí od toho, koľko času má Viktor. Aj naša práca je taká, že sa raz nakopí, potom je pokoj. Snažím sa však nerobiť zbytočné veci. Dlhodobo mám nejaké záväzky, ktoré fungujú, nie sú časovo náročné a to stačí.

A ako sa cítite v úlohe matky?

– Zatiaľ dobre. (Úsmev.) Samozrejme, sú momenty, keď úplne neviem, čo robiť. Momenty bezradnosti, napríklad vo chvíľach určitého vzdoru alebo prirodzeného skúmania, aké to je, keď šesťkrát rozleje ten istý pohár. (Smiech.) Vtedy sa snažím, aby tam úplne „neprepálilo“ moje ego, ktoré reaguje buď zhíknutím, alebo zahriaknutím. Je to do istej miery obohacujúce a zároveň únavné, ale aj milé. Šesťkrát za deň si s Vikim povieme, aký je malý zlatý, no niekedy aj šestnásťkrát. (Úsmev.)

Dá sa povedať, že rodičovstvo vaším svetom istým spôsobom otriaslo?

– Bola som večne „uzívaný“ človek, ktorý keď vstal o 8.30 h, hovoril ach, aká som nevyspatá. (Úsmev.) Teraz spíme spolu, a to znamená, že som takým „preliezadlom“ a kontaktným človekom na krátke nočné rozhovory a kopance. (Smiech.) Snažíme sa s tým zmieriť, lebo si myslíme, že v úlohe adoptívnych rodičov je o niečo dôležitejšie byť čo najviac spolu. Toto nami trochu otriaslo. Ale zvykáme si a priority sa pomenia.

Možno teda konštatovať, že vás dieťa niečo naučilo?

– Mnohí ľudia idú do rodičovstva asi s takým tým: vezmeme sa, bude dieťa a považuje sa to za prirodzenú a automatickú vec a nijako sa o tom vopred nedebatuje, neuvažuje. A možno sú potom prekvapení, čo všetko s dieťaťom prichádza. My sme chodili na prípravu, viac sme o tom uvažovali aj diskutovali. Je podľa mňa dôležité vedieť prijať zmenu a nebyť v šoku napríklad z toho, že v noci nespím, nemám čas na partnera. Netreba sa z toho zrútiť a cítiť sa nešťastne, lebo je to tak a keď to človek vie, treba sa s tým len vysporiadať. A zároveň som si uvedomila, že téma rodičovstva je spoločensky nastavená ako niečo, čo by vlastne malo a muselo byť. My sme žili bez dieťaťa a mali sme krásny naplnený život. Teraz s dieťaťom ho máme tiež krásny a inak naplnený, preto si myslím, že netreba ľudí nútiť mať deti. Domnievam sa, že v súčasnosti mnohé ženy na to vôbec nemusia byť nastavené. A som vďačná, že popritom, že máme jedno úžasné dieťa a do života nám prišlo takéto šťastie, si môžem občas odbehnúť do dospeláckeho sveta. Som vďačná za to, že mi to zostalo vo zvládnuteľnej miere, lebo bez toho by som materstvo asi ťažšie zvládala. Preto, ak si žena zachová niečo svoje, čo ju napĺňa, je to podľa mňa dôležité. Aj keď v prvých mesiacoch to nie je veľmi možné, ale aj to treba prijať. (Úsmev.)

Aký je váš synček, ako by ste ho opísali?

– Spoločenský, otvorený a zvedavý, tak by som to asi povedala. (Úsmev.)