Václav Jiráček: Maľovaním som objavil šťastie

V týchto dňoch ho môžete vidieť na plátnach kín opäť – ako nemocničného vraha vo filme Hodinu nevíš. Českého herca Václava Jiráčka (31) priťahujú roly, ktoré nie sú povrchné.

Doteraz si hral samé charakterovo odlišné roly – Jánošíka, hrobára, neurotika, potápača a naposledy vraha. Ktorú postavu ťa najviac bavilo hrať?

– Mám šťastie, že každá rola je iná. To je pre mňa dôležité. Hovorím si, že mám studňu, ktorá ešte nie je celkom prázdna. Ktorá postava mi dala najviac zabrať? Asi Jánošík, ktorý sa so mnou vliekol veľmi dlho a vnímam ho najosobnejšie, pretože jeho charakter a hranie jeho postavy sú úzko prepojené s mojou osobou a mojím charakterom. Naproti tomu vo filme Hodinu nevíš sa môžem na svoju postavu Hynka Michánka pozerať akoby z diaľky a s nadhľadom. Neznamená to však, že je mi cudzia a nevkladám do nej svoje emócie. Naopak, emočne bol Hynek náročný. Po skončení natáčania som sa musel z neho dostať a vyrovnávať sa s jeho činmi a s rozpoložením, v ktorom som sa ocitol. Každá rola mala niečo do seba, prišla v inom čase a dala mi zabrať iným spôsobom.

Ako sa pripravuješ na filmové úlohy?

– Zjednodušene by som to rozdelil na technickú a psychologickú prípravu. Technická je napríklad taká, že moja postava v Nádech Výdech sa rada potápa, tak som sa naučil potápať. Alebo Jánošík jazdil na koni, tak som sa naučil jazdiť. Druhá príprava pozostáva z toho, že musíš vycítiť, čo máš s tou postavou spoločné, dušu, charakter, rozpoloženie, tempo. Na Hynkovi ma priťahovali tie psychologické hlbiny. Najprv akoby vraždy len spracúval v sebe, a potom začal naozaj vraždiť. Fascinovala ma zmena človeka, ktorý sa na začiatku mohol vydať celkom inou cestou. Potom v ňom nastal zlom... Také zlomy sa môžu prihodiť aj nám, aj ľuďom okolo nás a ani si to nevšimneme. To ma priťahovalo a zároveň som si hovoril: sakra, budem s tým musieť existovať. Fascinácia zvíťazila a bol to svojím spôsobom adrenalín.

Je náročnejšie hrať záporného hrdinu?

– Neposudzujem postavy podľa toho, či sú kladné, alebo záporné. Ide o to, aby boli zaujímavé. Napríklad Hynek je záporná postava, je to vrah. Ale človek môže pociťovať spoluúčasť, napríklad s jeho samotou, frustráciou či neúspechom. Na začiatku som si hovoril, že by som mohol stáť na jeho strane, obhajovať ho, ospravedlniť jeho konanie a vysvetliť ho ľuďom. Dospel som k názoru, že najférovejšie bude, ak zostanem podobne ako teraz pozorovateľom. Budem sa snažiť pochopiť jeho stav, prežiť ho a zahrať, ale stále ostanem len médiom, ktorý to predloží divákom a oni sami rozhodnú, aký má charakter.

Sú pre teba výzvou postavy, ktoré idú do hĺbky a nekĺžu sa len po povrchu?

– Ale to asi pre každého herca, nie? Moje postavy sú z psychologického hľadiska zaujímavé a to ma na nich priťahuje. Rola princa, ktorý je hlúpy a potom sa stane múdrym, je skôr o hraní sa, ale z hľadiska psychológie jeho charakteru to nie je až taká zábava. Princa som inak nikdy nehral, keby jazdil na koni, tak by som si ho možno zahral. Ale myslím, že to už prenechám iným, mladším.

Nakoľko sa dokážeš od postavy, ktorú hráš, odosobniť?

– Na to sa ťažko odpovedá, pretože niektorá postava sa ti dostane viac pod kožu, iná menej. Niečo z nej v tebe mohlo driemať už aj predtým, alebo to v sebe objavíš počas hrania a zostane to v tebe aj po nakrúcaní. V herectve pracuješ s emóciami viac než v inom povolaní a treba, aby si to potom herec v sebe vyriešil.

Ako sa po práci odreagúvaš?

– Hrám na klávesoch. Sám si tak pre seba improvizujem. Ale nie tým spôsobom, že by som na tom vedel hrať. Prsty sa mi hýbu tak akosi samy a to, čo zahrám, si nechávam pre seba. Končí sa to v mojej hlave, v slúchadlách a nepúšťam si to ani nahlas. Vďaka filmu Alice Nellis Nádech Výdech som objavil plávanie. A rád trávim čas s ľuďmi, s kamarátmi. A potom som rád sám. Niečo si prečítam a tak.

Medzi tvoje záľuby patrí maľovanie. Nechcel si sa mu venovať profesionálne?

– Mal som maliarske ambície, tak trochu podľa vzoru Van Gogha som však odmietal študovať maliarstvo v nejakej vzdelávacej inštitúcii. Chcel som sa vydať vlastnou cestou a vytvoriť niečo originálne. Maľovaním som objavil svoje vnútorné šťastie bez toho, aby ma zaujímalo, ako ľudia prijmú výsledok. Bavil ma proces maľovania, spracúvať témy, ktoré boli smutné alebo dramatické. Potom som s tým vyšiel na verejnosť v jednej malej kaviarni. Malo to úspech a niekto ich chcel aj kúpiť. Pripadalo mi divné ich predávať, veď to už v živote opäť nenamaľujem. Ale bola to svojím spôsobom satisfakcia. Premýšľal som nad tým, že by som sa maliarstvom živil, ale človek by bol, aspoň v mojom prípade, sám. Herectvo mi, naopak, dáva možnosť byť medzi ľuďmi.

Vkladáš do obrazov aj svoje pocity?

– Dá sa povedať, že človek sa maľovaním akoby vyčistí. Keď si v sebe nosí smútok alebo nejaký problém, dá to do obrazu. Funguje to zázračne. Aj keď technická kvalita obrazu možno nie je bohviečo, obraz odráža maliarove pocity a citliví ľudia to vidia. Pre mňa je dôležitejšie, aby obraz obsahoval pocity a nálady, než aby bol technicky skvelo namaľovaný. Rád ich aj zbieram.

Čo si najčastejšie maľoval?

– Obrazy, ktoré som namaľoval, boli najmä o ľuďoch, ich príbehoch, alebo to boli portréty. Napríklad v novinách vidím fotku dievčatka z Južnej Ameriky. Nie je to ani smutná, ani veselá fotka, ale má určitú atmosféru. Alebo utečencov počas vojny na Balkáne. Maľoval som to, čo nedokážeš povedať slovami. Našťastie, vo výtvarnom umení nemusíš byť taká komunikatívna ako v hraní. Môžeš namaľovať obraz a ľudia ho pochopia a ohodnotia až o dvadsať rokov, a vtedy ťa už málokto pozná. Naproti tomu v divadle, ak by jeden druhému nerozumel a z hrania by nevyžarovala energia, ľudia sa unudia.

V pomerne krátkom čase si natáčal, dokončoval a prezentoval tri filmy. Nájdeš si vôbec chvíľu voľna?

– Naposledy som mal dva dni voľna, keď sme v Tunise natáčali film Nádech Výdech. Ale ja si zasa neberiem na seba toľko práce, že by som sa roztrhal. Potom ma to ani nebaví. Čaká ma veľa práce, v novembri začíname pre českú televíziu nakrúcať dvojdielny film. Teším sa na to.